Slečna, ste si istá? počula som v slúchadle mužský hlas, ktorý znel tak, akoby sa modlil o odpustenie.
Dobre, poďme to skúsiť, odpovedala som s nádychom povýšenej súhlasu.
Mala som dvadsať rokov, študovala som na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a hľadala som brigádu. V jednom lokálnom denníku som narazila na inzerát: Slepý učiteľ histórie hľadá pomocníčku. So súcitom som hneď zavolala.
Nasledujúce ráno som stála pred dverami maličkej byte na Starom Meste v Bratislave. Najdávajúc sa, zaklopala som. Dvere sa otvorili a predom mnou stál muž s neviditeľným pohľadom, no s úprimným úsmevom.
Vstúpte, slečna. Ako sa voláte? spýtal sa nasýtený hlukom svojho vlastného sveta.
Bohunka. A vy? zahanbene odpovedala som.
Marek Horváth.
Veľmi potrebujem vašu pomoc, Bohunká. Tie vaše vône sú prívrženci duše, doslova ma ohromujú. Vyučujem históriu na univerzite a chcel by som, aby ste mi večer naštudovali poznámky. Ja ich potom zapamätám. Hodiny mám trikrát týždenne. Súhlasíte? znel Marek tak, akoby ma už menoval úplne inak.
Pozrela som sa po byte. Všetko bolo čisto, upratané, žiadne zbytočné veci. Marek Horváth vyzeral na okolo štyridsať, bol štíhly, upravený a neodolateľne príťažlivý.
Poďme na to, Marek, povedala som a už som sa nevedela dočkať, až sa pustím do práce.
Ďalší mesiac september, február, máj prebehli rýchlo. Študentské prázdniny prišli a Marek ma prepustil až do septembra nasledujúceho roka. S radosťou som odletela k moru, kde som na týždeň zabudla na svojho slepého spoločníka a zoznámila som sa s mladým chlapíkom, s ktorým som sa chystala oženiť. Dátum svadby sme si už upriamili.
Na konci augusta mi zazvonil Marek:
Bohunká, príďte zajtra.
Och, nemôžem. Chystám sa na svadbu, odpovedala som veselo.
Svadba? Tak rýchlo? Myslím, že ste príliš unáhlená, znel v jeho hlase sklamanie, prosím, Bohunká, príďte! naliehal.
Dobre, zastavím sa, neochotne som súhlasila.
Nasledujúci deň, keď slnko už len šibálo, ma Marek privítal v predsieni a povedal:
Rozpoznám vaše úžasné vône, Bohunká. Vstúpte.
Viete, môj snúbenec tiež miluje tie vône, povedala som si zrazu hlúpo.
Bohunká, ešte jeden akademický rok spolu? Bez vás už neviem, prosil ma takmer prosím.
Tak poďme na to, odpovedala som profesionálne.
Čím viac som sa stretávala s učiteľom, tým menej ma lákala svadba. Odkryla som záznam z matriky a zrušila som sňatok. Snúbenec dostal výpoveď totiž nevydáva sa, keď sa nevydá.
Postupne sme prešli na ty. Keď som Marekovi čítala poznámky, on ma jemne držal za ruku. Marek zatvárao neviditeľné oči a nasával vôňu mojich intoxikujúcich parfumov. Bolo nám to pohodlné a teplé.
Raz som prišla z ľadu, otrávená, a požiadala o horúci čaj. Marek ma usadil do svojej kresla, starostlivo zakryl nohy prikrývkou:
Sadni si, Bohunká, ja už idem
Šiel do kuchyne, obrl sa a vrátil s podnosom. Opatrne našiel stôl, položil naň podnos s plátkami pomaranča a pohárom koníka:
Bohunká, vypiš, hneď sa zahreješ.
Pomaly som pila koníka a pozerala na Mareka. Zrazu som ho chcela objímať, hladkať, popriali. Keď koník došiel, Marek sa priblížil, horúco ma pobozkal a objal:
Bohunká, zostaneš u mňa. Dám ti celý svet. Nepretrhuj.
Nebojím sa, Marek. Si taký nežný! Mám hlavú ako kolotoč, povedala som a s ním som sa cítila pokojne a teplo.
Marek šepkal prstami:
Slepý počuje všetko, hluchý vidí všetko.
Nasledujúce ráno prišla Marekova matka. Vždy chodila ráno, varila a upratovala. Keď ma videla v posteli, neprekvapila ju vôbec:
Mama, dobré ráno. A my s Bohunkou si ešte ležíme, povedal Marek šťastne.
Nič, nič, ležte. Hneď vám urobím raňajky, usmiala sa a zmohla sa do kuchyne.
Marek, nocou som sa snažila dotknúť neba. Je to pravda? spýtala som sa.
Bohunká, bojím sa zvyknúť na teba. Rozumiem, že nie si moja. To je smutné, milá, zamyslel sa Marek.
Raňajky sú hotové, deti! zvolala z kuchyne matka.
Pili sme kávu, jedli toast a smejeme sa.
Ďakujem, mama. Dnes mám prednášku. Idem sa pripraviť. Bohunká, čakám na teba, povedal Marek a posunul sa do svojej obľúbenej kresla.
Matka, zatvárajúc dvere, šepkla mi:
Bohunka, môj Marek sa do teba naozaj zaľúbil. Priniesla si raj do života môjho syna, nechcem, aby potom zažil peklo. Ako sa hovorí, slepého do kočíka neberú. Prosím, neublíž mu duši. Tvoj život je jasný, vidieť môžeš. Každému slepému do smrti zdá sa, že sa prebudí. Môj Marek je stratý. Nepočítaj moje smútky. Neprichádzaj viac, Bohunka. Niečo vymyslím, upokojím Mareka.
Stála som zmätená, nevedela som, čo robiť. Vedela som, že Marek je len prechodná kapitola. Nemohla som ho okamžite opustiť zamilovala som sa do neho, dušu som si ho pripútala. Preto som ho začala navštevovať, keď jeho matka nebola doma. Nechcela som sa cítiť vinu voči nej.
O rok neskôr sa náš vzťah ešte viac spevnil. Slepý muž mi daroval svetlo. Všetkým som poviedala, že sa beriem za slepého. Jedného dňa však prišla a povedala:
Bohunká, už nemusíme byť spolu. Oslobodzujem ťa. Odjdi.
Moje srdce sa rozpadlo. Slzy, výkriky, úzkosť. Myslela som, že nezvládnem odchod. Marek to nevidel, nepočul.
Dvakrát som sa vydala na svadbu. Boli to vášeň, láska, prežívanie. Niečo podobné Marekovi sa už nikdy neudialo.
