Ahoj Gabika, to som ja Lenka. Čo? Lenka, veď ma počuješ, len ten signál je na figu. Prečo volám? Vieš, Gabika, tento rok za vami na sviatky neprídem. Fakt nie. No fakt, nečakajte ma na Silvestra ani na iné sviatky. Prečo? Na čo by som tam? Ty budeš s Viktorom, dcéra so svojím mužom a deťmi Ja tam čo? Najem sa šalátu, objednám taxík za trojnásobok a vyspím sa na cudzej sedačke? To nejde Gabika, ja vo vypožičanom byte spať neviem, dobre to vieš. Čo budem doma robiť? Nič, vyležím sa a je povedala som, kým mi na linke šumí a praská. Už päť rokov som sviatky trávila u Gabiky po tom, čo som sa rozviedla.
Čo vravíš? Ty si mi chcela volať prvá? Aha, vy odchádzate? Kam? Žilina? K Viktorovej tete? Tak šťastnú cestu a nech máte pohodičku, držte sa. Problém? Aký? Kto príde? Saša? Aká Saša? Neter? Haló? Preboha, čo to tam s tým signálom majú? Prichýliť ju na pár dní? Veď vieš, že cudzích doma veľmi nemusím. No dobre, pomôžem, nech príde. Ozaj, zas vypadlo spojenie! položila som mobil, už mierne podráždená.
Chvíľu som sedela a premýšľala. Možno to tak má byť, že aspoň nebudem tento rok na sviatok úplne sama. Rýchlo som sa spamätala aspoň šalát by som mohla pripraviť. Sama by som si vystačila aj s chlebíčkami, ale hosťu treba niečo ponúknuť. Dala som variť zeleninu, pripravila vňať a zamyslela sa.
Pamätáš, keď som bola s Tonom, takéto zimné večery som nikdy trápne nesedela sama. Už tridsiateho decembra sa nám dedinská jeho rodina nahrnula do bytu. To bol veru cirkus. Celá kuchyňa hore parou, otvorené okno nepomáhalo. Varil sa huspenina, piekli dve vianočky, smažili karbonátky. Same mastné veci. Ja som len kmitala s miskami, tu huspeninu na balkón, tu vychystať zeleninu na vinigret. Variť som ale nesmela odkedy som spravila šalát s avokádom.
Fuj, to je teda niečo, zahlásila Tonova teta a všetci súhlasne pritakali.
Ale že ich majonézové sa mi zdali decky tak to som si pomyslela len pre seba. Všetko im tieklo z lyžíc a chlapom išlo len o domácu. Ledva do polnoci vydržali.
A druhého už odfrčali preč všetko dopili, dojedli. Mne ostal len neporiadok. Ozaj, týždeň som umývala a drhla, kým sa to dalo zase na ľudí. Zato Tono, on sviatkoval ďalej u svokry v dedine. Prišiel domov zarastený, nazlostený, a už som počula, že akú on si zobral neschopnicu, čo nevie ani poriadne navariť. Večne mi otrepával o hlavu nejakú Vieru, že jej som ho odvliekla. Zvykla som si na jeho vyčítky, lebo na dedinské mastné halušky ma naozaj nikto nenaučil.
Aspoň Gabika mi bola oporou. Ale keď už aj jej lezli moje sťažnosti na nervy, urobila plán. Prinútila ma, aby som rodine zavolala a rovno povedala, že si všetko nachystám sama a nech prídu na Silvestra. S Gabikou sme potom celý deň pripravovali na stôl niečo ľahké, ale sýte. Rodina dorazila, hneď sa usadili.
No kde je mäso? sklamane zisťovala teta.
Veď tam je, hus plnená, snažila som sa mile.
A zemiaková kaša kde? nenechala to teta len tak.
Potom sa teatrálne zdvihla a vyhlásila: Nadrobila si tu králikárnu! Fedko, zbaľ ma domov.
Všetci sa zobrali, obliekli a buchli dverami.
No ty vydýchol Tono a tasil sa na mňa.
Počkajte, idem s vami! kričal za rodinou.
Nezabudni si zobrať veci, podala som mu tašku.
Ty buď sama, nervák. Ja predsa sám neostanem, ale ty uvidíš pohádzal si veci do tašky a buchol za sebou dvere.
No a až keď mi prihoreli zemiaky, spamätala som sa. Odkryla som hrniec a do toho hneď zvonček pri dverách. To bude asi tá Saša, pomyslela som si a otvorila.
Pred dverami stál usmiaty chlap asi štyridsiatnik. Dobrý deň, ja som Alexander Igorovič Mikitka, Viktorov synovec. Mal som prekvapiť, no ako tak pozerám, vy ste zostali doma. Vy ste Lenka? Venoval mi široký úsmev.
Ja som len prikývla a zmohla sa na: Ale Gabika hovorila niečo o neteri
Alexander sa zasmial: Možno ste zle rozumeli? Rád by som tu pár dní pobudol, mám lístok až na prvého večer, skôr nič. Nebudem vás obťažovať dlho.
Išla som späť do kuchyne, zcedila zeleninu, dala chladiť. Alexander žartovne do mňa: Vážne chcete sviatky len s týmto šalátikom?
Sama od seba, trochu pichlavo, som na to: A vy čakáte celé hody? Mäso na sedem spôsobov, šalát vo vedre?
Rozosmial sa: Ale kdeže. Ja mám najradšej ryby.
Pokrčila som plecami: Ryby nemám, a že by som ich vedela urobiť tip-top, teda to nie
On už na obliekaní: To nechajte na mňa. Všetko vybavím! Pleskol dverami a už ho nebolo.
Naozaj som sa začala smiať čakala som staršiu dámu a došiel energický chlapík. Nebol vyše hodiny. Už som aj mala obavy, predsa len človek tu cudzejší, čo ak sa stratil? O to viac ma prekvapil, keď sa v dverách objavil so živou vianočnou jedličkou v náručí a plnými taškami.
Prečo ste to nosili? zmohla som sa len.
Alexander položil stromček k stene, s úsmevom: No aké to by boli sviatky bez poriadnej jedličky?
Nadýchla som sa smoly a so smiechom: Už len mandarínky tomu chýbajú.
On na to: No dovolíte? Mandarínky a šumivé, to musí byť! Všetko mám. Tak poďte, ideme pripravovať hostinu.
Nakoniec sme šalát, chlebíčky, krevety i rybu chystali spolu pri tom sa smiali, urobili výzdobu stromčeka a poznávala som, že vie vidličku aj panvicu držať. Naučil ma, ako piecť kapra presne tak, aby sa nerozpadol.
Do polnoci sme už mali všetko pripravené. Otvorili sme sekt, naliali do pohárov a po dvanástej si pripili: Do Nového roku, s novým šťastím! A potom sa rozprávali.
Viete čo, keď sme sa brali, bol ešte úplne iný lepší, pokojnejší, alebo som bola slepá? Človek to nevidí, keď je zamilovaný, však? Potom už len drsný, večne niečo vyčítal. Ale dosť o mne, povedzte niečo vy o sebe. Vy ste stále ženatý? vypytujem sa ho.
Alexander len vzdychol: Viete čo? Už nie. Ja na plavbe, ona s niekým iným. Hneď, ako prídem domov, podám o rozvod. Ale už je dosť smutenia. Poďme si tykať a spomenúť nejaké detské prešľapy
Ja som sa stavila s chalanmi, že vyleziem na najvyšší topoľ lenže dole som to už nevedela, sedela som, revala Strýko Jožo ma z tretej brány dole znášal A doma som stála celý večer v kúte, smiala som sa.
Ja som prilepil stoličku v riaditeľovej kancelárii otec mi vtedy dal taký výprask! rehotal sa Alexander.
Takto sme sa smiali, až do rána, spomínali na hlúposti z detstva. Keď už som zívala, Alexander povedal: Už je neskoro, choďte spať, ešte si rozbijete nos!
Automaticky som vyhŕkla: Ako spať, keď ešte treba riad umyť
Ale Alexander pevne: Ja všetko upracem, vy si už oddýchnite!
Tak som si to prekvapivo nechala vysvetliť a odišla som spať. Ani neviem ako, už som bola v ríši snov.
Ráno ma zobudil Alexander: Lenka, musím ísť. Prosím, zamkni za mnou.
Zrazu mi naskočilo: Je už večer? Prečo si ma neskôr nezobudil?
Jemne mi odhrnul prameň vlasov z tváre a povedal: Spala si ako bábätko, nechcel som rušiť. Ale odjazd sa blíži, musím ísť na stanicu.
Odprevadila som ho ku dverám: Tak drž sa, ďakujem ti za krásny večer.
Alexander chvíľku váhal na prahu a potom sa na mňa pozrel vážne a spýtal sa: Môžem ešte prísť niekedy? Keď budem mať voľno?
Bola som fakt šťastná: Priď, budem
A nestihla som ani dohovoriť pobozkal ma, zašepkal: Tak zatiaľ
A ja stojím pri dverách, dotýkam sa pier a usmievam sa. Niekedy poznáš človeka roky a aj tak je z neho cudzie, a niekedy ho poznáš deň a je ti s ním krásne. Na tie zázraky na Nový rok ja rozhodne verím. Ten malý sviatočný chaos, čo mi privial Alexandra, mi zrazu otočil život naruby, ale vlastne správnym smerom.
