Oľga práve zatvárala poslednú fľašu leča, keď sa z práce vrátil jej muž. Som doma! zakričal Štefan, vstúpil do kuchyne a zarazene sa zastavil. A toto čo je za cirkus? Ako čo? Robím lečo, veď si to sám chcel, usmiala sa Oľga, aj keď sa jej pery trochu triasli. Ja sa nepýtam na lečo, rukou obkreslil celú kuchyňu. Vieš, o čom hovorím. Vysvetlíš mi to? A na čo narážaš, Štefan? skúsila to Oľga opäť pokojne, ako vo zvláštne zahmlenom sne, keď veci prestávajú dávať bežný zmysel.
Lenže on už takmer kričal. Nerob zo mňa hlupáka, jasné? Vieš veľmi dobre, čo mi vadí! Oľga mlčky hľadela na manžela, no slová z jej úst unikli kamsi do stratena, ako by ich vzal zafúkaný oravský vietor plný vôní papriky.
Oľga, ozaj si doma? Rád ťa vidím! dúfal Štefan, keď sa Oľga po čase vrátila do ich bytu v Banskej Bystrici.
Nie, len si prišla po zvyšné veci! Už som ti povedala, že medzi nami je definitívny koniec.
Ako? Predsa ťa milujem, nechcem žiť bez teba, Oľga! znelo to, akoby jeho hlas rezonoval v starej prázdnej škole.
Týždeň predtým sa medzi nimi odohralo čosi, čo by medzi partnermi ani v obrazoch surrealistického sna nemalo byť. Strhla sa veľká hádka, v ktorej sa staré hory ich vzťahu zosunuli do roklín neodpustenia.
To všetko sa začalo v jeden zvláštny deň, keď sa Štefan po práci vrátil a kuchyňa pôsobila, ako by ňou prešiel karneval z Martina. Všade ložili misky, vedrá, zaliata podlaha, paradajky hore nohami a v rohu sa usmieval duch gazdinej, škrabajúci cesnak, papriky a hory zaváranín.
Oľga stála medzi tým všetkým a krájala zeleninu, ako by to bol bežný deň, lenže vonku namiesto jedného slnka svietili tri, každé inej farby.
Do ich spoločného života vstúpili neskoro, niečo po štyridsiatke. Oľga mala dospelú dcéru Stanku, ktorá už brigádovala v Žiline, a Štefan desaťročného syna Paľka z predošlého manželstva, ktorého vídal len zriedka, pretože žili ďaleko, možno niekde pri Dunaji.
Oľga opustila svoj malý podnájom na Fončorde a presťahovala sa za snom lásky do bytu medzi kopcami Kremnice, snažiac sa v bežných veciach nájsť šťastie, ktoré v snoch malo tvar kúska domáceho koláča a vypranej posteľnej bielizne.
Prvé mesiace boli ako keď spadne jar do polievky, vonia to a chutí naraz, bežíš domov s kyticou a v špajzi čaká zaváraný svet. A nohy sa ti ani nedotýkajú podlahy. Oľga verila, že našla muža, s ktorým možno nie len zostarnúť, ale možno aj mladnúť s každým zamieseným cestom.
Lenže lečo, aj láska, treba miešať stále. Po pár mesiacoch sa Štefan zmenil, z roboty prichádzal nervózny, ako by mu vo vlasoch viseli mraky. Frflal na nejakú šálku, čo zabudla v dreze, na koberec, čo nevidel nikdy, na lôžko, lebo periny neboli uložené sever-juh.
Je to dôležité, keď vonia čerstvá večera a medzi štyrmi stenami sa znáša ticho, do ktorého patria dvaja?
Aj Oľga chodila do práce, domov prišla o hodinku skôr, stihla všetko upratať. Neraz počas zavárania načúvala tichým piesňam, ktoré jej zneli v detstve z rádia.
Ale nespokojnosť rástla, ako keď z kvasu vyšľahne pena a už ju nevieš spomaliť. Najprv sa Oľga len usmievala a čakala, že sa všetko obrúsi ako kamene v Hrone. No potom jej trpezlivosť došla.
Vždy keď robila zásoby, ponáhľala sa všetko spratať, kým neprišiel. Víkendy mal Štefan často vyhradené na opravu starého auta so švagrom Palošom a časom bola Oľga v byte sama, každá fľaša leča bol jeden stratený rozhovor.
Ale dnes sa Štefan nečakane vrátil, prešiel kuchyňu ako mesačný tulák, rozkrútil všetky vône a výčitky.
Ja to hneď upracem! Oľga sa ešte snažila zachrániť deň.
Určite, veď ja viem! Všetko tu ostane, banky, hrnce, chaos až po večerný vlak! rozohnil sa Štefan.
Už si niekedy videl, že by som nechala neporiadok? prekrútila oči Oľga.
Lenže jemu bolo dusno, aj keď okná dokorán, a všetko mu smrdelo cez celú chodbu.
Tak do izby, zapni si Markízu! navrhla mu s rezignáciou.
Som hladný! Čo mám jesť, vari vyschnuté cestoviny s rezňom na štvrtý deň?!
Iné nemám, lečo sa samo neporobí, nemám štyri ruky… a unavene sa oprela o kredenc.
Zase ma sekíruješ! skríkol Štefan.
Ty mňa veď! už jej to vyletelo.
Až to napokon prasklo. To všetko ťa teda otravuje? Vari ti vadí, že máš večeru, čerstvé posteľné, teplo? Alebo už ti vadím ja sama, mám odísť?
Hej, už mi prekážaš! Ani tie tvoje veci nepotrebujem! vyhŕkol.
Aj ty si mi liezol na nervy! Nič ti nie je dobré, zabúdaš na svoje sľuby… slová v tom sne sa rozplývali do neznámych tvarov.
Štefan nezvládal kritiku; možno ho urazil tón, možno niečo iné v tom snovo rozmazanom svete, a stalo sa, čo nemalo.
Oľga sa rozhodla, že viac už nestráca čas v tejto zacyklenej rozprávke naopak.
Končíme! povedala ticho ako výdych rimavských polí. Zišla z kuchyne, začala baliť, čo stihla, hodila do dvoch tašiek, obliekla džínsy a vyšla von, kde ju hmla a lístie objali a odviali šepot dávneho domova.
Štefan stál v úzadí, neospravedlnil sa, nechytil ju za ruku. Oľga tú noc spala u priateľky, ráno si našla byt na Luníku, zaplatila vyše štyristo eur realitke a kúpila si, čo treba. Všetko jej tam bolo cudzie ako nový sen, z ktorého ju boleli kosti.
Vracať sa jej nenapadlo, aspoň tri dni nie. Potom to žiaľ začalo zavaľovať jej vnútro. Spomínala hádku, slová, všetko trvalo, akoby do izby prichádzali staré tiene.
Štefan nevolal, len napísal jednu smsku: A čo spravím s tým lečom?
Rob si s ním, čo chceš! hodila odpoveď do prázdna.
Mrzelo ju lečo, mrzeli ju tie minúty, čo minula na čosi, čo už nepatrilo do jej života.
Čakala, že príde, že pochopí, ale neprišiel. Po týždni už bola na samotu zvyknutá, a rozhodla sa zájsť pre posledné zabudnuté veci.
Mohla prísť, keď nebude doma, ale šla, keď bol v kuchyni.
Dole ku vchodu mu napísala správu. Stál vo dverách, vyzeral previnilo, možno bol smutný, lenže v nej už bolo všetko vyliate.
Keby si ma miloval, aspoň trochu by si o mňa bojoval, Štefane, povedala.
Len: Prepáč, Oľga! Sám neviem, čo sa vo mne deje; chyba je vo mne
Len si s tým ži! zašepkala, vošla, povýberala šampóny, ružový hrnček od dcéry a vlnenú deku, zbalila drobnosti do igelitiek, všetko si nachystala pri dvere.
Štefan skúšal, čo sa dalo, v tom iracionálnom sne bežal za ňou po miestnosti, slová mu vypadávali z rúk ako zhnité jablká.
Týždeň mlčania jej stačil, aby pochopila. Veď láska nie je ticho, ale hluk smiechu, čo neostáva visieť v kúpeľni.
Keď už mala všetko, zavolala taxík, Štefan jej stál v ceste, Neodchádzaj, bez teba neprežijem!
Ale ja s tebou umriem. povedala Oľga rozhodne.
Posunula ho, udrela kľúč do zámku. Vonku na schodoch stál, pozeral za ňou, nič nechápal.
Po ceste domov v taxíku Oľga hľadela na krajinu. Vonku bola jeseň, ako v snoch, kde sú stromy ohnuté nesmiernym tichom. V tej chvíli si spomenula, že jeseň je jej najobľúbenejšia doba, že o dva týždne bude mať narodeniny.
Všetko bude dobré, zašepkala si do dlaní a usmiala sa. Všetko bude dobré.
