Rozprávam vám príbeh o Ďuri, ktorý vyrastal v detskej ústave na okraji Bratislavy. Ďuri už od malička nenávidel všetko najmä svoju matku. Vedel, že keď vyrastie a opustí túto inštitúciu, neúprosne ju nájde a pomstí sa.
Nechcel však bežať k nej s krikom:
Ahoj, mamička!
Radšej si plánoval, ako ju prepadne. Všetky tie roky, čo strávila v ústave, boli pre ňu len časom, keď matka žila vo svojom pohodlí, zatiaľ čo ona slzy liala. Ďuri neveril, že matka žije taký život.
Ďuri vždy býval v ústave od narodenia až po dospelosť. Niekedy ho presúvali, lebo sa stále hádal. Bolo mu jedno, či pred ním stoja chlapci alebo dievčatá.
Trebalia ho, zamykali do izolačnej miestnosti, odobehovali sladkosti, ale on stále nenávidel opatrovateľov, ostatné deti i celý svet. Keď mu bolo štrnásť, prestal útočiť. Nie preto, že náhle zamiloval ľudí, ale preto, že ich všetci už tak veľmi báli.
Nudí ho to. Jeden deň sa presunul do vzdialeného kúta ústavy a len tak sedel, sníval o tom, ako nájde matku a pomstí sa. Vtom uslyšal zvláštnu melódiu. Zastavil sa a počúval. Nikdy predtým nič podobné nepočul.
Hudbu miloval a vždy zachvátila, keď znejú niečo pekné. Tá melódia bola krásna, trochu smutná, až srdcová, a on nedokázal rozlúštiť, odkud prichádza.
Vstal, prišiel k akáciovým kríkom a opatrne ich odsunul. Čo to má byť? pomyslel si. To je nový upratovač? Vzrušený, že už má niekoho, koho môže posmievať.
Keď sa chcel pohnúť ďalej, zakopl a spadol priamo do kríku. Muž, ktorý hrál, prerušil a obrátil sa k nim. Ďuri sa vytrhl, otriasol sa hneď a chcel odísť, no muž sa spýtal:
Chceš sa naučiť?
Dievča sa zamračilo. Ja? Ja to dokážem? Pomyslel si, že muži vo veku päťdesiat rokov by nemali byť upratovačmi, ale taký to bol.
Ďuri k nemu chodil každý deň. Najprv mu len ukazoval, ako fúkať na píšťalu. Najzaujímavejšie, že ich všetky sám vyrezával zo starých drevených obkladov drobné, no veľmi ladné.
Keď začal vyvádzať prvé skutočné tóny, objal upratovača. Prvýkrát medzi nimi vzniklo rozhovor.
Volal sa Mikuláš Kováč a býval v malej chatrči na pozemku ústavy.
A prečo? Nemáš rodinu, dom?
Mala som všetko, Ďuri. Dom aj blízkych Pred desiatimi rokmi zomrela moja Katka. Myslel som, že nezvládnem, keby som neostal so synom
Neskôr sa oženil, manželka bola krásna, ale veľmi chamtivá. Hlavné, aby sa páčila môjmu Sashkovi.
Po piatich rokoch Sashko zahynul pri dopravnej nehodě. Byt, ktorý som dlhé roky vlastnil, sa prepisal na neho trojizbový byt v centre Košíc. Nevlastná dcéra zbalila moje veci a odvážala ich do štyroch strán.
Prečo ste sa nepokúšali bojovať?
Na čo, Ďuri? Nemám tu nikoho. Všetci moji milí odišli. Musím len prežiť, kým nepríde moja chvíľa. Nič viac nepotrebujem.
Ďuriho hneď viac zapálila nenávisť k Mikulášovej nevlastnej dcére než k vlastnej matke. Najprv chcel pomstiť sa jej, potom matke.
Keď Mikuláš zistil, že má v srdci takú divokú dievčinu, zpanikoval. Ako zvládne svoju nenávisť?
Často spolu rozprávali. Mikuláš cítil, že Ďuri sa mení prestala trhať vlasy chlapcom a stala sa jemnejšou. Stratila chuť dokazovať pravdu silou.
Jedného dňa sa spýtal:
Ďuri, o rok odchádzaš, vieš, čo budeš robiť?
Dievča sa zamyslelo.
Nie ani som o tom nepremýšľala. Celý čas som hľadala, ako sa pomstiť matke.
Dobre, predstav si, že sa pomstíš. Najprv ju budeš hľadať. Peniaze? Nechajme to, hlavne čo potom?
Ďuri mlčala, odišla. Neprijívala ho celý týždeň, potom sa vrátila:
Chcem stavať.
Celý rok sa venovali príprave na vstup do stavebného učiliša. Vedela, že inštitút je pre ňu dlhý, možno neskôr.
Keď išla, sedeli dlhé hodiny na ich starom lavičke. Večer mala ísť do Košíc, tam bude študovať a žiť. Plačala po prvýkrát po rokoch.
Mikulášu, určite sa k vám vrátim. Musím sa len dovýjsť.
Dohodneme sa? Ja nikam nejdem, ty musíš dokončiť školu, postaviť si pevné nohy, a potom sa vrátim k starému.
A čože ste taký starý?
Na rozlúčku mu daroval svoju píšťalu
Už takmer pätnásť rokov uběhlo. Ďuri neskôr zosobá
la, ale nikdy nenašla muža, ktorý by ju úplne pochopil. V tridsiatke mala dcéru a takmer okamžite sa rozviedla. Všetka radosť bola v malej Katke.
Teraz si mohla dovoliť viac, a keď konečne zarobila, čo chcela, podala žiadosť o hľadanie svojej matky.
Všetko sa vyjasnilo rýchlejšie, než očakávala. Jej mama, chudobná osamelá žena, chcela mať dieťa pre seba, ale dva mesiace pred pôrodom zistila chorobu.
Teraz bojovala s rakovinou rovnaký boj, no s väčším varovaním, a lekári povedali, že má ešte rok. Matka sa rozhodla odmietnuť dcéru hneď po pôrode. Žiadny lekár ju neprijal.
Ďuri zistila aj hrob svojej mamy a na ňom stál veľký pomník s anjelom. Často spomínala Mikuláša, ale keď sa po rokoch vrátila do Bratislavy, nikde ho nenašla. Riaditeľ ústavy sa zmenil a takmer celý personál bol nový.
Keď mala voľnú chvíľu, išla s dcérou do parku. Katka, tak ako Ďuri, chcela zachrániť celý svet. Už vo šiestich rokoch mala neobyčajne rozumné nápady presvedčila mamu, aby utratila peniaze na cukríky pre všetky deti, na chlieb pre kačice a na desať porcií zmrzliny v horúcom letnom dni.
Jedného dňa, keď sa prechádzali, Katka povedala:
Mami, kúp mi prosím šunku, rožok a niečo na piť.
Ďuri sa na ňu pozrela.
Kto chce vedieť, čo to je?
Mami, radšej to nevedeli, prečo by sme sa zbytočne hnevali?
Katka, teraz nikam nejdeme.
Mami, je tam jeden chlap, nemá dom.
Kto?!
Ďuri cítila, že sa jej zadrhá srdce, ale Katka sa usmiala a povedala: Vidíš? Varovala som ťa.
Mami, prečo sa tak bojíš? Ten starý muž je len starý a nemá nikoho.
Nežiadal, ako iní, štipnuté peniaze, radšej rozprával staré rozprávky a básne, ktoré nikto nepozná. Nemáš ľutovať šunku?
Dospelá žena nevedela, čo povedať, ale ticho nakúpila všetko, čo Katka chcela, a odišli do parku.
Katka si sadla na lavičku.
Mami, poď sem. Poď k jazierku. Tam sedí starý muž, to je on.
Ďuri skutočne uvidela chudobného starca. Vedľa neho boli deti a ona sa trochu upokojila. Hlavne, že dcéra bola pri nej.
Večer si ľahla s knihou na pohovku. Katka bola v svojej izbe. Náhle sa zdalo, že počuje známu melódiu.
Ticho. Znova tá istá melódia, rovnaká, čo predtým.
Ďuri zbehla do izby, pozerala sa na dcéru s úzkosťou.
Mami, prebudila som ťa?
Katka! Čo to bolo?
Ten starý muž nás učí hrať na píšťale. Všetko mi ide, len prechod na začiatku nekopíruje.
Katka povzdychla. V ruke mala píšťalu. Ďuri na ňu hľadela slzami v očiach.
Poď, ukážem ti. Aj ja som to nedokázala hneď.
Ďuri zahrala celú melódiu a rozplakala sa. Spomienky ju zaplavili tak silno, že nedokázala sa ovládať. Katka sa naozaj vystrašila.
Mami, prečo si smutná? Tá hudba ťa rozplače? Chceš, aby som viac nehrala doma?
Ďuri zamietla hlavou. Vyšla a po chvíli sa vrátila s rovnakou, ale už trochu ošúchanou píšťalou.
Katka, vieš, kde býva ten chlap?
Mami, tam pri jazierku. Má svoje skrinky za kríkmi.
Poďme, dieťa.
Našli ho okamžite. Katka zakričala:
Dedo!
A on vyskákal z kríku.
Čo sa stalo, malé, prečo si nie doma?
Mikuláš Kováč, dobrý deň.
Šokovaný, pomaly sa otočil a dlhodobo sa pozeral na jej tvár.
Ďuri, to nemôže byť.
Silno ho objala.
Všetko je možné. Stačilo by prestať kŕmiť komáre, poďme domov.
Kam?
Domov, Mikuláš Kováč, keby neboli tvoje ruky, nemala by som nič. Môj dom je vždy tvoj dom.
Po ceste domov si Mikuláš utrikal slzy. Boli pre neho ťažké, ako kliatby, čo sa neustále vracali. Keby nebola Ďuri, ktorá ho pevne držala za ruku, určite by spadla.
Teraz však v duši mal istotu neodbehne sám do zimy, nikomu nepotrebný.
