“Zuzka, a tieto vaše nadbytočné kilá?”
“Zuzka, a tieto vaše nadbytočné kilá? To snáď nie je problém?” Damiánova matka sa nevzdávala.
“Podľa mňa nemám žiadne nadbytočné, najmä keď môjmu budúcymu manželovi vyhovujú. Nie všetci musia byť chudí ako tyčky,” Zuzka ironicky prešla pohľadom po Elene a Damiánovej mame. Taká drzosť Elenu rozhnevala.
“Mami! Kúpila si ten čaj na chudnutie? A chia semienka? Prečo si mi dala toľko masla do kaše, to sú predsa nadbytočné kalórie!? Damián, ty si zasa kúpil kvasnicový chlieb? To je nezdravé! Ráno treba vypiť tri poháriky vody, inak váha pôjde hore… Kde je moja voda?!” takéto výlevy Damián počúval od detstva.
Jeho matka a staršia sestra boli večne posadnuté svojou postavou. Teraz mala sestra osem tridsať, nikdy nebola vydatá a pripomínala Damiánovi vychudnutého, ohrbeného koňa s hladovými očami. A mama bola ako rovná pletacia ihlica.
Unavovalo ho to tak, že vždy sa priatelil s ľuďmi, ktorí radi žili a dobre jedli. A vždy si prial, aby jeho budúca manželka bola iná ako jeho matka a sestra. A takú našiel!
Volala sa Zuzana. Zuzka… Dokonca aj jej meno bolo jemné, príjemné a chutné, ako voňavá buchta. Nie, Zuzka nebola obézna. Ale pri výške sto sedemdesiat tri centimetre mala osemdesiat päť kíl.
A všetky tieto kilá vyžarovali zdravie a dobrú náladu. Vysoké poprsie, úzka pása, ženské tvary a jamky v baculatých líčkach, ktoré sa tak chcelo štípnuť. To všetko Damiána uchvátilo, len čo ju uvidel.
Raz večer odviezol sestru do banky, kde mala vybaviť nejaké záležitosti. Vzala si tiket a sadla si. On sa zatiaľ prechádzal po hale a čakal.
Zrazu počul strieborný, zvonivý smiech. Bol tichý, ale nákazlivý, že Damián sa mimovoľne usmial. Tak veľmi chcel vidieť majiteľku toho smiechu, že sa vydal smerom k zvuku.
Smiala sa mladá banková úradníčka, ktorá obsluhovala staršieho klienta. Ten povedal niečo vtipné a ona sa znova rozosmiala. Damián od nej nevedel odtrhnúť oči…
Od jej vlnitých vlasov po ústa ako mašlička. A navyše bola pekne pri telese, to bolo vidieť aj bez okuliarov…
Išiel v aute so sestrou a počúval jej monotónne reči, ale jeho myšlienky boli tam, v banke, s tou dievčinou.
“Damián, počúvaš ma?” nevrlo sa spýtala sestra.
“Samozrejme, Elenka, počúvam.” usilovne premýšľal, o čom vlastne hovorila.
“Takže, ja mu hovorím, že nejem pražené mäso, len uvarené kuracie prsia,” sestra sa sťažovala na svojho nápadníka. Damián súcitne prikývol a clgol jazykom, ako keby vravel: “To je ale ničomník…”
Na druhý deň večer sa ponáhľal do banky. Predmet jeho túžob bol na mieste a Damián si oddýchol. Počkal, kým banka zavrie, vytiahol z auta kyticu ruží a pristúpil k nej.
“Slečna. Netreba vám náhodou manžel alebo zať vašej mame?” vypustil otvorenú vetu a podal jej kvety.
M
