Dnes som si uvedomil, aký som bol hlupák. Všetko to začalo, keď som sa z pomsty oženil s Nadeždou, aby som ublížil Marte. Chcel som jej ukázať, že po jej nevernosti netrpím…
S Martou sme boli spolu skoro dva roky. Miloval som ju šialene, bol som ochotný pre ňu hory preniesť a prispôsobiť celý svoj život jej snom. Myslel som si, že smerujeme k manželstvu. Ale jej neustále vyhýbanie sa rozhovorom o svadbe ma dráždilo.
„Na čo sa teraz ženiť? Ešte som nedokončila školu a v tvojej firme nie je ani lusk. Nemáš slušné auto ani vlastný dom. A úprimne, neviem žiť s tvojou sestrou v jednej kuchyni. Keby si nepredal ten dom, žili by sme bez problémov,“ to bola odpoveď, ktorú som od Marty často počul.
Bolelo to, ale priznal som si, že v jej slovách bola pravda. Ja a moja sestra Zuzka sme žili v byte našich rodičov, firma len začínala a ja sám som bol ešte študent posledného ročníka. Musel som sa ujať vedenia firmy, aj keď som ešte študoval. Dom sme predali v dohode so Zuzkou – bolo dôležité zachrániť živnosť našich rodičov.
Za pol roka sa nahromadilo veľa dlhov a obaja sme ešte študovali. Predaj domu nám umožnil splatiť záväzky, doplniť zásoby v obchode a našetriť si aj nejaké peniaze bokom.
Marta naproti tomu žila prítomnosťou a nechcela čakať na nejakú budúcnosť. Z jej pohľadu, keď ju všetko živili rodičia, to znelo ľahko. Ale ja som sa stal dospelým zo dňa na deň – zodpovednosť za sestru, živnosť, každodenný život. Veril som, že všetko sa zlepší – budeme mať dom, auto, záhradu. Nič však nenaznačovalo, čo príde.
Dohodli sme sa na filme a Marta ma poprosila, aby som ju nevyzdvihol – že príde sama. Čakal som na ju na zastávke, keď zrazu prišla v drahom aute. Vystúpila, podala mi knihu a povedala: „Prepáč, už spolu nemôžeme byť. Idem sa vydať,“ a otočila sa späť k autu. Stál som ako oparený. Čo sa mohlo zmeniť za tie pár dní, čo som bol preč? Keď som prišiel domov, Zuzka hneď videla, že niečo nie je v poriadku: „Už vieš?“ Len som prikyvol. „Vydá sa za boháča. Chcela, aby som bola svedkyňa, ale odmietla som. Je to nevera! Za tvojimi chrbátom s ním chodila…“ Objal som sestru a pohladil ju po hlave: „Kľud. Nech je šťastná. A my budeme ešte šťastnejší.“ Potom som sa na celý deň zamkol v izbe. Zuzka sa snažila ma presvedčiť, aby som vyšiel: „No tak, aspoň sa najedz. Urobila som palacinky…“
K večeru som vyšiel s očami plnými ohňa: „Musíme sa pripraviť.“ „Na čo? Čo si vymyslel?“ „Oženíem sa s prvou, ktorá súhlasí,“ odpovedal som chladne. „To nemôžeš! Nie je to len tvoj život,“ snažila sa ma zastaviť, ale márne. „Ak neprídeš ty, pôjdem sám,“ uzavrel som to.
V parku bolo plno ľudí. Jedna dievčina sa dotkla čela prstom, druhá ušla vystrašená. Ale tretia, pozerajúc sa mi priamo do očí, povedala áno… „Ako sa voláš, krásotka?“ „Nadežda.“ „Musíme osláviť zásnuby!“ a vytiahol som Naďu a Zuzku do kaviarne.
Pri stole bol nepríjemný ticho. Zuzka nevedela, čo povedať. V mojej hlave sa však preháňali myšlienky na pomstu. Už som sa rozhodol – urobím všetko preto, aby sa naša svadba konala tiež dvadsiateho piateho.
„Asi je vážny dôvod, prečo si sa ponúkol neznámej žene,“ prelomila ticho Naďa. „Ak to bol impulzívny čin, neurazím sa a pôjdem.“ „Nie. Už si svoj„Dnes viem, že to bolo najlepšie rozhodnutie môjho života, lebo Nadežda mi ukázala, čo je to skutočná láska, keď som to najviac potreboval.”
