Kristína vyrastala ako sirota so živými rodičmi. Svoju matku poznala len z fotografií a cez občasné videohovory, no otec býval len v susedstve, hoci sa do jej výchovy vôbec nezapájal.
Kristíne sa často zdalo, že sa jej otec na ňu ani neodváži pozrieť, len aby ho azda o niečo nepožiadala.
Kým bola menšia, bola nahnevaná na matku, že v honbe za vlastným šťastím na dcéru úplne zabudla, no postupom času ju začala chápať.
Určite to nebolo ľahké, ostať v šestnástich s bábätkom na rukách, navyše keď otcom bol jej spolužiak a zároveň sused.
Aspoňže sa matka nebála a dieťa si nechala, mohla predsa všetko nechať inak. Matka síce malú Kristínu zverila do opatrovníctva svojím rodičom, za čo zostala natrvalo vďačná. Nevedela si predstaviť, ako by jej život vyzeral, keby vyrastala pri človeku, ktorý zjavne nemal žiadny zmysel pre materstvo.
Vďaka starým rodičom mala krásne detstvo plné lásky a starostlivosti.
Dedko s babkou ju milovali a dopriavali jej všetko možné, zatiaľ čo matka z času na čas posielala z Bratislavy nejaké moderné šaty či hračky.
A keď sa Mária vydala za cudzieho muža, zásielky i peniaze prichádzali ešte častejšie.
Občas Kristína nadobúdala dojem, že matka chce všetko odčiniť darčekmi a peniazmi.
Na osemnáste narodeniny poslala dokonca väčšiu sumu, aby jej dedko mohol kúpiť byt v meste.
Veď Kristína už bola dospelá a čoskoro ju čakalo štúdium na univerzite bolo lepšie, keď mala vlastné bývanie, než stiesnenú izbu na internáte.
Takto sa Mária snažila Kristíne dávať najavo, že všetko robí iba pre jej dobro, aj keď potichu a nenápadne.
Prekvapilo dedka aj babku, že Kristína sa na matku nehnevá ale ani žiadne zvláštne vrúcne city k nej necítila.
Keď Mária občas prišla domov, málokto by veril, že sú matka s dcérou, skôr by ich tipovali na sestry boli si až príliš podobné, a Mária sa tak dobre o seba starala, že v jej tridsiatich štyroch by jej sotva niekto hádal viac ako dvadsaťpäť.
No čo, Kristínka, nechcela by si predsa len ísť so mnou?
Nie, musím najskôr dokončiť školu.
No dobre, uč sa, uč Po kom si ty len taká bystrá Tu máš moje nové číslo ak budeš potrebovať peniaze či čokoľvek, zavolaj mi hocikedy.
Ďakujem, mama. Dala si mi toho naozaj dosť, ešte aj peniaze mi dlho vydržia.
Kristína si ani neuvedomila, ako matku slovo mama zaskočilo.
Stále vnútri nebola pripravená byť matkou, aj svojmu cudzokrajnému manželovi nahovorila, že pomáha rodičom a mladšej sestre, o tom, že na Slovensku má už dospelú dcéru, nikdy nehovorila.
Snáď Kristínu milovala, ale bola to zvláštna láska taká, akú má človek ku vzdialenej rodine alebo známym.
Keď ju však ten cudzinec nakoniec opustil a vymenil ju za ženu z vlasti, prvé kroky Mária viedla späť k dcére.
Kristína, nebude ti prekážať, ak budem bývať chvíľu u teba?
Jasné, mama, veď aj tak sa onedlho vydávam a po svadbe budeme bývať u Lukáša.
Vydávaš sa? A nie je to priskoro? Veď ti len nedávno bolo dvadsať.
Skoro?
Chcela dodať, že veď aj ty si ma mala v šestnástich, ale zmlčala to; možno nechcela raniť matku, možno nechcela byť hrubá. Bola už dospelá a sama sa vedela rozhodovať o tom, kedy a za koho sa chce vydať.
Často si porovnávala Lukášových rodičov s matkou. Tí ju prijali s radosťou ako vlastnú, zatiaľ čo Mária sa ani nezaujímala o to, koho si berie.
Prídem na svadbu, ale teraz musím načerpať sily. Idem na chvíľu do Talianska.
Hmm, Taliansko Tam musí byť nádherne Lukáš je tam tiež často služobne, aj teraz šiel na pracovné jednania
Do svadby zostávalo len pár dní. Kristína bola unavená z nespočetných príprav na svoju najdôležitejšiu životnú udalosť.
Lukáš mal nečakané pracovné povinnosti a tiež sa oneskoril. Matka zmizla a viac sa neozvala, Kristína už nevedela, čo si má myslieť.
Vedela však presne, akú radosť bude mať Lukáš, keď sa dozvie, že čoskoro bude otcom!
Samozrejme, dieťa pred svadbou neplánovala, ale svadba už bola za dverami a tak jej nikto nebude môcť nič vytýkať.
Konečne! Začala som si myslieť, že si sa zaľúbil do nejakej Talianky a rozmyslel si svadbu so mnou.
Ale kdeže, miláčik. Vieš predsa, že nie som na žiadne bokovky.
Aj keď tam trochu klamal. Pracovná cesta bola tak trochu aj niečím iným.
V jeden slávnostný deň sa všetko obrátilo naruby. Kristína stála prekvapená, nechápala, čo sa to deje.
Aké tajomstvá? Čakám s Lukášom dieťa, povedala som mu dávno, že má dať vedieť
Opakuj, čo si povedala?! Ty čakáš dieťa s mojím mužom? To je zlý žart?!
Vyzerám ti na niekoho, kto žartuje? Spoznali sme sa v Taliansku a tam sme spolu strávili horúce noci, aj tu počas vašej svadby Lukáš, povedz jej, aké krásne nám bolo!
Vypadnite, obaja! Ani vás nechcem vidieť!
Kristína, prepáč mi, bol to omyl!
Omylom bolo vydať sa za človeka, čoho je schopný takej podlosti!
Kristína podala žiadosť o rozvod. Lukášovi neodpustila a s matkou prerušila všetky styky.
Po tom všetkom sa vrátila do rodnej dediny k dedkovi a babke, kde v pokoji donosila i porodila chlapčeka.
O matke a bývalom manželovi nechcela už ani počuť.
No mesiac po narodení syna jej zavolali z trnavskej pôrodnice:
Ste dcéra Márie Petríkovej?
Áno, stalo sa niečo?
Vaša matka zomrela pri pôrode, prijmite našu sústrasť. Narodilo sa dievčatko, možno by ste si chceli dieťa zobrať. Slečna, ste tam? Máme dievčatko dať do detského domova alebo prídete?
Ja Ja prídem!
Kristína si dievčatko zobrala. Jednoducho inak spraviť nemohla
Lukáš by si dieťa aj tak nevzal, stále tvrdil, že za všetko môže len Mária.
Kristína si myslela, že za všetko môžu obaja, deti predsa nesmú platiť za hriechy dospelých.
Deti sú predsa šťastie. Jej šťastie a šťastia predsa nikdy nie je priveľaA tak ich v ten deň doniesla domov oboch svojho synčeka aj matkino dieťa. Starí rodičia stáli vo dverách, babka plakala od dojatia a dedko len nesmelo pohladil malú rúčku čerstvej vnučky.
Neboj sa, všetko zvládneme, pošepkala Kristína dievčatku, ktoré sa spalo tislo k jej srdcu.
V tú noc, keď obidve deti sladko spali vo vedľajšej izbe, Kristína sedela na posteli pri okne. Pozrela do tmy a prvýkrát za dlho necítila hnev, ani vinu, ba ani smútok za tým, čo sa stalo. Len pokoj, aký poznajú iba tí, ktorí prijali život i s jeho ranami.
Pomaly vstala, zavinula dievčatko do mäkkej deky a upokojila syna, keď sa rozplakal v tme.
Uprostred starého ticha, v dome plnom generácií, Kristína pochopila, že jej údel nebolo byť matkinou kópiou ani nasledovať jej chyby ale postaviť sa k životu inak.
Objala obe deti, zahriate jej dcérskou a materskou láskou.
Ste moja rodina, pošepkala im. Už nikdy nikto nebude sám.
A vo chvíli, keď nový deň zalial svetlom dedinský dom, Kristína vedela, že kruh sa konečne uzavrel a začína sa niečo nové, krásne a len ich.
