Zuzana prišla na pohovor a na mieste zamrzla, keď uvidela, kto sedí v kancelárii riaditeľa
Dvadsať rokov Zuzana Čechová viedla evidenciu, zdvíhala telefóny, usmievala sa na návštevníkov, ktorí si to vôbec nezaslúžili, a varila šéfom kávu s takou zručnosťou, že ju raz takmer povýšili na vedúcu bufetu. No aj tak ju prepustili. Čo už, život.
A teraz pohovor. Prvýkrát za dvadsať rokov.
Pred zrkadlom v predsieni stála Zuzana a vážne sa rozprávala sama so sebou. Kostým má v poriadku. Účes tiež. Tvár, nuž, štyridsaťšesť rokov nezakryje, ale stále vyzerá dobre. Hlavne nebyť nervózna. Je to len práca. Nový office, nový stôl, nové telefonáty.
Kamarátka Tamara ju odprevadila a povzbudzovala v starom výťahu:
Drž sa. Si profesionálka. Dvadsať rokov praxe nie je žiadna sranda.
Dvadsať rokov, zopakovala Zuzana. A predsa ma prepustili.
No a čo? Skúsenosti ti nikto nevezme.
Tamara, povedala Zuzana. Choď už do práce.
Firma, kam išla, mala sídlo v tichej ulici v Ružinove. Štvorposchodová budova s náznakom luxusu: stĺpy, sklenené dvere, medzi nimi strážnik v saku. Zuzana sa narovnala, zhlboka sa nadýchla, vydýchla a vstúpila.
Recepčná ukázala na tretie poschodie:
Riaditeľ vás čaká. Kancelária tristo dva.
Tretie poschodie. Chodba. Dvere s ceduľkou.
Zuzana zaklopala, otvorila.
A ostala stáť za stolom sedel Pavol.
Jej bývalý. Ten, ktorému kedysi vyberala triesku z prsta, nosila mu rožky a parené buchty na štátniciach, a odpustila mu veci, ktoré by sa odpúšťať nemali. Po ňom tri roky poriadne nespala.
On sa díval na ňu. Ona na neho.
Pauza bola taká dlhá, že by sa z nej dalo buď odísť, alebo ostať. Iné možnosti neboli.
Tak toto, napadlo Zuzane s akýmsi tichým údivom, je osud s humorom.
Pavol vyzeral dobre. A práve to ju štvalo.
Naozaj za osem rokov si v predstavách skúšala, ako by mohol vyzerať ich opätovný stret. Predstavovala si ho ako ustatého, opotrebovaného muža s pivným bruškom, ktorému roky dali zabrať a život sa mu vryl do tváre. Nie.
Pavol sedel za direktorom stolom v kvalitnom saku, s profesionálnym účesom, s výrazom človeka, ktorý rovnako usporiadal svoje svedomie ako účtovníctvo. Trošku mu šediveli vlasy. Na stole notebook, diár, malý sukulent. Sukulent, pobavila sa v duchu. Symbol.
Zuzana, prehovoril. Nie pani Čechová, ani dobrý deň len Zuzana. Ako keby sa rozlúčili včera po spoločnej večeri.
Ahoj, Pavol, odpovedala.
Gestom ukázal na stoličku. Zuzana si sadla. Kabelku si položila na kolená prečo, to sama nevedela, ale potrebovala niečo držať v rukách. Aspoň kabelku.
Dotazník mám pred sebou, kývol hlavou k stolu. Už som ho čítal.
Dobre.
Dvadsať rokov v sekretariáte. To je niečo.
Áno.
Hovoril neutrálne, úradne, hľadel trošku popri nej, akoby jej na ľavé ucho. Ako sa pozerá, keď niečo vieš, no predstieraš, že netušíš.
Aha, hráme sa na profíkov, pomyslela si Zuzana. Tak dobre, zahráme.
Povedzte nám niečo o predchádzajúcom zamestnaní, spustil Pavol.
A išlo sa na to.
Zuzana odpovedala pokojne, vecne: úlohy, povinnosti, obrat dokumentov, programy, počet ľudí v tíme. V hlave jej bežal iný rozhovor.
To je ten človek, čo ti povedal nechápeš ma a odišiel za Evou z účtovníctva.
Aké softvéry si používala?
Vymenovala ich. No zatiaľ si v duchu hovorila to je ten, kvôli ktorému si tri mesiace poriadne nejedla a ešte pol roka nespala.
Patrilo do tvojich úloh aj zastupovanie firmy voči partnerom?
Áno, organizovala som stretnutia a dohody aj s vedením spoločnosti.
To je on. Tu sedí. V dobrom saku.
Pavol prikyvoval. Robil si poznámky do diára alebo sa aspoň tváril, že si ich robí. Zuzana spoza oka sledovala jeho pero a pomyslela si: život má fakt iróniu špeciálnu, krutú.
Vonku tichá ružinovská ulica, listy na chodníku, obyčajný október. A v tejto miestnosti osem rokov, rozvod, rozdelenie bytu, ešte raz boj o chalupu, noci, keď volala Tamare a nevedela povedať ani slovo.
A pred ňou on. So sukulentom.
Prečo ste opustila predošlú pozíciu? skúmal Pavol. Úplne neutrálna otázka.
Zrušenie oddelenia. Vyhodili celý tím.
Rozumiem. Pauza. Pracovali ste priamo s najvyšším vedením?
Áno, bola som v úzkom kontakte s generálnym a predstavenstvom.
Vieš zachovať dôvernosť?
Viem.
Pavol ju na chvíľu sledoval. Niekoľko sekúnd sa jej pozeral do očí. Zuzana pohľad vydržala. Bez úsmevu aj bez odporu len tak, prosto.
Dobre, odložil pero. Chcel by som s tebou ešte prebrať niečo v neformálnejšom duchu. Dáš si kávu?
V tej chvíli pocítila, že niečo v nej sa naplo. Nie strach. Niečo iné, predtucha, že teraz začne ďalší rozhovor. Musí byť pripravená.
Nemám nič proti, odpovedala pokojne.
Pavol vstal, šiel ku kávovaru pri okne. Otočený chrbtom. Zuzana sledovala jeho zátylok a čakala: niečo povie. Niečo dôležité alebo trápne. Kvôli tomu aj volal na kávu.
Kávovar zahvízdal.
Vyzeráš dobre, povedal Pavol, stále chrbtom. Prešiel na tykanie.
Zuzana mlčala.
Položil pred ňu šálku, vrátil sa na miesto.
Naozaj.
Pozrela na šálku, potom naňho.
Ďakujem, povedala sucho.
Pavol chvíľu hľadal slová.
Zuzana, chcem ti niečo povedať. Nie ako riaditeľ ako človek, ktorý ťa kedysi poznal.
Tak to je zaujímavé, napadlo jej. Zaujímavé, ale trochu riskantné. Ako keď pilot vyjde z kabíny a hneď vieš, že začne hovoriť niečo príliš ľudské, čo nemusí, ale musí.
Som rád, že si prišla práve sem, povedal Pavol.
Náhoda, odvetila Zuzana.
Možno. Trochu sa usmial. Ale úprimne, teší ma to. Si profík, to je jasné. Presne takého človeka potrebujem.
Fajn.
Chcem, odmlčal sa, hľadal slovo ako človek na tenkom ľade, aby sme boli od začiatku úprimní. Žiadne staré príbehy. Všetko na novo. Tabula rasa.
Aha.
Zuzana odložila šálku.
Tabula rasa. Takto tomu hovorí. Osem rokov a čistý list. Rozdelený byt čistý list. Tým trom mesiacom, kedy nemohla jesť, tiež asi hovorí čistý list.
Mlčala sekundu. Dve. Pozerala do neho pokojne, dôkladne, ako keď premýšľaš, či niečo príjmeš alebo nie.
Pavol, povedala. Rozumiem tomu správne? Ponúkaš mi prácu pod podmienkou, že na všetko zabudnem?
Jemne nadvihol obočie.
Ponúkam začať odznovu. Je to rozdiel.
Nie, povedala Zuzana. Nie je.
Ticho. Sukulent stál na stole pyšný a pokojný.
Vieš, pokračovala Zuzana, nebudem otvárať staré záležitosti. Nemám chuť ani čas. Ale nebudem predstierať, že sa nič nestalo. Stalo sa to. Je to môj život. Nie stránka v knihe, ktorú niekto len tak otočí.
Pavol sa na ňu dlho díval.
Ja som sem prišla na pohovor, pokračovala Zuzana ticho. Nie na večer spomienok. Ak hľadáš človeka s dvadsaťročnými skúsenosťami, o ktorých hovoríš, rada sa dohodnem. Ale ak chceš niekoho, kto bude robiť, že osem rokov neexistovalo, to nie som ja.
Vzala šálku. Napila sa. Káva bola výborná, uvedomila si s akýmsi zvláštnym, cudzím uspokojením.
Pavol mlčal. Dlho sa na ňu díval s výrazom, ktorý Zuzana najskôr nespoznala. Bola to úcta.
Zmenila si sa, povedal.
Áno, prikývla Zuzana. Prešlo osem rokov.
Postavil sa. Pristúpil k oknu, chvíľu stál, pozeral na ulicu. Potom sa obrátil.
Zuzana. Jeho hlas bol mäkší. Viem, že som vtedy spravil chybu. Nie je to čistý list. Máš pravdu. Stalo sa to, a ja som spravil zle.
Zuzana ho sledovala.
Toto vôbec nečakala. Naozaj nie.
Osem rokov si premietala, ako by mohlo vyzerať ich ďalšie stretnutie, v rôznych podobách. On je nahnevaný. On predstiera, že nevie. Odpovedá ironicky. Ale jednoduché spravil som zle tam nebolo.
Dobre to počuť, ozvala sa po chvíľke. Aj keď trochu neskoro.
To áno, prikývol Pavol. Neskoro.
Ticho už nebolo napäté, len tiché. Ako po dôležitom rozhovore, keď už je všetko povedané a ticho je pokojné.
Čo sa týka pozície, povedal Pavol, ponúkam ti miesto vedúcej administratívneho oddelenia. Je to viac než sekretariát. Plat slušný. Rozhodnutie nechávam na teba.
Zuzana chvíľu mlčala.
Premyslím si to, povedala.
Dobre.
Odstúpila. Zobrala si kabelku. Pavol tiež vstal nie ako riaditeľ, ľudsky.
Zuzana, prehovoril ešte, keď už bola pri dverách.
Obrátila sa.
Ďakujem, že si hneď neodišla, keď si ma videla.
Zuzana premýšľala sekundu.
Ani som nečakala, že ostanem, priznala úprimne.
Na chodbe sa zastavila.
Stála pred dverami s menovkou. Len tak, sekundu.
Vonku čakala Tamara so štamprlíkom kávy z automatu. Uvidela Zuzanu, prečítala jej výraz a spýtala sa:
No?
Ponúkli mi prácu, povedala Zuzana.
Dobrú?
Áno. Vedúca administratívneho oddelenia.
Ty kokšo. Tamara chvíľu mlčala. A šéf je?
Pavol.
Tamara sa na ňu dlho dívala.
Pavol?! Tvoj Pavol?!
Bývalý, opravila Zuzana.
A čo ty na to?
Povedala som, že si to rozmyslím.
Zuzana prijala šálku. Ochutnala. Automatová káva bola samozrejme horšia ako tam v kancelárii, ale akosi jej bola bližšia.
Išli po tichej ulici ďalej. Listy pod nohami šuchotali októbrovo, dobre známo. Slnko nesvietilo, len jemne stálo medzi nimi nie aby ohrialo, len tak, aby bolo.
Ale je to môj výber. Nie jeho, povedala Zuzana a jemne sa usmiala. Nie jeho. Určite.
