Zuzana vošla do kancelárie, mierne prikývla na pozdrav ostražitému strážnikovi a radšej než výťahom, vykročila k schodom. Päť poschodí zdolávala vždy pešo. Trikrát do týždňa chodila do fitka, aj keď času mala málo. Dokonca aj do svojho bytu na pätnástom poschodí často liezla po schodoch, keď ešte po náročnom dni mala energiu.
Jej topánky klopkali po dlažbe haly, kým ich zvuk nakoniec nezmizol v hĺbke schodiska, akoby vzlietla. Za chrbtom ju volali čarodejnicou, mrchou alebo kráľovnou. V jej šestnástich vyzerala na šesť. Skutočný vek prezradili len oči – bystré, hodnotiace, oči ženy, ktorá už v živote veľa prežila. Oblečená vždy striktne obchodne, jemné líčenie len zvýrazňovalo jej prirodzenú krásu.
“Kto to bol?” spýtal sa mladý muž strážnika, ktorý práve prišiel. Ten ho premeral nedôverčivým pohľadom.
“Riaditeľka auditnej spoločnosti *Fénix*,” povedal s rešpektom pribúraný muž v strednom veku.
Žena už dávno zmizla, no v hale ešte stál vôňa jej parfému.
“Slobodná?” spýtal sa mladík, zatiaľ čo prebehol očami navigačnú tabuľu biznis centra hľadajúc *Fénix*.
“Čo vlastne chcete, mladý pán?” Strážnik ho už pozoroval s podozrením.
“Idem na pohovor do *Noron-u*.”
“Vaše priezvisko?” Strážnik už dial číslo na vnútornom telefóne.
Mladík sa predstavil.
“Prejdite. Siedme poschodie, kancelária sedemsto sedemnásť,” oznámil strážnik.
Marek sa vydal k výťahom, cítiac, že ho strážnik stále sleduje. Zapamätal si však, že *Fénix* je na piatom poschodí. Preto keď výťah zastal na siedmom, zišiel po schodoch o dve poschodia nižšie. Hneď uvidel nad sklenenými dverami veľkú červenú nápisovú tabuľu *”Auditná spoločnosť Fénix”* a vošiel. Zastavila ho úsmevná recepčná.
“Dobrý deň. Môžem vám pomôcť?” privítala ho.
“Dobrý deň. Je riaditeľka na mieste?” spýtal sa Marek tak, akoby tu už bol nespočetne krát.
“Áno. Máte stretnutie? Na koľko?” otvorila si denník.
“Áno. Teda, nie. Chcel by som s ňou hneď prehovoriť.”
“Obávam sa, že bez objednania vás nemôže prijať. Kedy by vám vyhovovalo?” S recepčnou sa ani na sekundu nestratil úsmev.
V tom zaznel kovový zvuk topánok a Marek uvidel elegantnú ženu kráčajúcu po chodbe k recepcii. Napätie v ňom vzrástlo ako u dravca, ktorý zazrel korisť.
“Zuzana Pavlovna, tu máte návštevníka. Nie je objednaný,” oznámila recepčná.
“Viete, prišiel som na pohovor do *Noron-u*. Ale rozmýšľal som, že by som skúsil šťastie aj u vás,” priznal sa Marek s neviným výrazom školáka, ktorý urobil nezbednosť.
Zuzana Pavlovna ho premerala prudkým pohľadom.
“Máte ekonomické vzdelanie?” Jej hlas bol hlboký a príjemný.
“Nie, právne.” Marek sa naklonil, aby uplatnil svoje čaro.
“Dobre, počúvam. Poďte so mnou,” povedala a obrátila sa späť k chodbe.
Šiel za ňou, obdivujúc jej štíhlu postavu v sivom saku a úzkých sukniach po kolená, pekné nohy opticky predĺžené vysokými podpätkami, vdychujúc vôňu luxusného parfému.
“Anetka, desať minút ma s nikým nespojte,” povedala pekným mladým sekretárkam v recepcii a otvorila dubové dvere.
“Voďte.”
Hustý koberec utíšil zvuk ich krokov. Zuzana Pavlovna sa posadila na svoje miesto na čele dlhého lešteného stola. Pohľadom naznačila, aby sa posadil k stoličkám po stranách.
“Na akú pozíciu sa hlásite?”
“Neviem,” usmial sa ospravedlňujúco Marek.
“V tom prípade by ste mali ísť späť do advokátskej kancelárie *Noron*,” chladne odvetila.
“Pravdu povediac, v auditnej spoločnosti som nikdy nepracoval. Potrebujem prácu, rýchlo sa učím. Dajte mi šancu. Chcel by som to skúsiť,” horlivo povedal.
Zuzana sa naňho znova pozrela.
“Jeden náš najstarší zamestnanec odchádza do dôchodku. Za dva týždne vás zaučí. Nástupná mzda bude plná až po dvojmesačnej skúšobnej dobe. Beriete?” odsekla prakticky.
“Všetko mi vyhovuje. Nesklamem, uvidíte.” Marek rozjari celý tvárou.
“Doklady máte so sebou?”
“Áno.” Siah”Mama,” pošepkala si Zuzana, keď jej dcérka v kočíku otvorila oči a usmiala sa na ňu tým najčistejším úsmevom, ktorý kedy videla.
