Voľba
A ukázalo sa, že Ľuboš je hlboko ženatý… vzdychla som, sediac na lavičke v malom parku, v dlani zovretý papier so žiadosťou na zákrok. Spolužiačky z internátu mi závideli, keď ma videli s tým vysokým, elegantným tmavovlasým modrookým fešákom. Mysleli si, že mám šťastie na galantného partnera. V skutočnosti však nebolo čo závidieť.
Striaslo ma, keď som si spomenul na náš prvý a posledný stret s jeho ženou, ktorá ma čakala priamo pri vrátnici podniku, kde som pracoval. Prišla mi “vysvetliť pravidlá”.
No ahoj! Ty budeš asi Stanislava, začala.
A vy ste kto? zľakol som sa a trochu cúvol pred prenikavým pohľadom vysokej, štíhlej ženy so svetloblond vlasmi.
Som Iveta, manželka Ľuboša Tomčányho.
Čože?
Počula si dobre.
Zasa jedna obyčajná, povedala pokojne, koľko vás už na svete asi je… Večne sa nájde nejaká, čo chce cudzí pokoj.
Prosím vás, čo si to dovolujete?
No, milá zlatá, kto by sa mal pýtať? Ja som manželka. Videla som ťa s Ľubošom, ešte sa predvádzaš, namiesto toho, aby si sa hanbila. Ale to by robili slušní ľudia, a to očividne nie si.
Pozrela na mňa hodnotiacim pohľadom. Takých ako ty mal už viac, že by si na rukách aj nohách nestíhala rátať. Zamiluješ sa do ženatého, hanba ti! Pre neho si bola len krátke dobrodružstvo. Odtiahni od neho.
Máme dve dcérky, ak chceš dokážem vytiahla fotku, podala mi ju tu, rodina, šťastie, v lete sme boli v Piešťanoch…
Neriekla som nič.
Čo odomňa vlastne chcete? Riešte si to doma s manželom.
Neboj sa, vyriešim! Pracuje tu krátko, plat je slušný… a ty si mu padla do oka. Ty sa však radšej stiahni, Ľuboš sa rozvádzať nechce. Koľko máš? Tridsať?
Dvadsaťpäť! urazene som odsekla.
No vidíš! To všetko máš pred sebou. Vydáš sa, porodíš, Ľuboša nechaj na pokoji.
Nečakala som na jej ďalšie reči. Odchádzala som ťažkými nohami, všetky ružové sny a nádeje rozmetané jeho zákonitou, ktorej náhly príchod mi roztrhal svet.
Zradca… šeptal som do vetra, hrdlo zovreté úzkosťou, no nedovolil som si preukázať slabosť na očiach všetkých. Nechcel som, aby sa o tom klebetilo medzi kolegami.
Večer prišiel Ľuboš, akoby sa nič nestalo, s kyticou tulipánov. Vyhodil som ho bez milosti, aj keď sľuboval večnú lásku a rozvod, vyhováral sa, že s manželkou už dávno spolu nič nemajú.
Dva týždne som sa zo všetkého spamätával. Ľuboš už viac nekontaktoval, robil, že ma nepozná, vždy sa otočil chrbtom.
Jedno nešťastie neprichádza nikdy samo… Ranné nevoľnosti najskôr pripisoval stresu, potom však pochopil, že jeho vzťah s Ľubošom má svoju cenu.
Šesť týždňov znel verdikt lekára.
Veľmi som sa bál, nechcel som byť slobodný otec, mal som pocit, že už každý to vie, že na mňa pozerajú s odsúdením, veriac, že som urobil chybu. Ľuboš mi o manželstve nehovoril. Čo som mal urobiť? Pýtať si občiansky na prvom stretnutí? Prsteň predsa nemal, a nie každý ženatý ho nosí. Prečo som bol taký naivný, keď žiadal, aby sme vzťah na pracovisku tajiť?
Oklamal ma. Ale ľahšie mi nebolo. A dali sa dokopy klebety veď sa vedelo, že za mnou prišla jeho žena.
Som v tom. oznámil som mu cez pracovnú prestávku.
Dám ti peniaze, choď na zákrok. zamrmlal.
Na druhý deň dal výpoveď a zmizol z môjho života.
Dobre som vedel, že nemôžem otáľať. Vzal som odporúčanie na zákrok. Sedím na lavičke, zvieram papier, akoby to mal byť posledná istota.
Ponáhľate sa? ozvalo sa, keď sa ku mne posadil chlapec v obleku s obrovskou kyticou bordových chryzantém.
Prosím? pozrel som naňho prázdnymi očami.
Hodinky vám idú vpred, kývol smerom k môjmu náramku.
Vždy ich mám o desať minút napred… Neustále ich preťahujem, no nijako ich doladiť neviem. povedal som nezúčastnene, pohľad uprený do diaľky.
Dnes je prekrásne. Prvé babie leto. Moja mama miluje takéto dni. Vravieva, že v taký deň spravila najlepšie rozhodnutie v živote a nikdy neoľutovala.
A viete čo? nedal mi pokoj ten veselý chalan, ktorý mi padol do života z ničoho nič Moja mama je úžasná! ukázal palec Som vďačný, ako ma vychovala.
A otec? vyletelo zo mňa samo.
O otcovi nerada hovorí a ja sa nepýtam. Vidím, že je to pre ňu nepríjemné…
Ja kráčam zo pohovoru… Predstavte si, vybrali si mňa z desiatich uchádzačov na prestížne miesto, a pritom nemám takmer žiadnu prax. Neviem tomu uveriť.
Dodala mi sebaistotu… Mama je dôvod, prečo chcem žiť a niečo dokázať. Prvú výplatu miniem na pobyt pri mori pre ňu, ešte tam nikdy nebola.
Boli ste niekedy pri mori?
Nie, povedal som a prichytil sa, že pozerám na jeho bordovú kravatu.
Sympatický mladík len žiaril šťastím.
Dar od mamy. s hrdosťou prešiel po látke, keď zbadal môj pohľad.
Možno vás už unavujem, ale mám takú radosť a máte taký smutný pohľad… Poviem vám to, cítim, že by ste potrebovali niekoho na úprimný rozhovor. Otravujem vás už?
Len som pokrútil hlavou. Neprekážal mi. Naopak, jeho reči ako keby zahovorili všetky mrzuté myšlienky, čo sa na mňa celé dni lepili, a jeho úcta k matke sa mi zdala obdivuhodná.
To je oddaná láska, pomyslel som si so záujmom. Aká radosť pre jeho mamu… Kiežby bol môj syn raz taký…
Idem, mama ma isto čaká, už sa strachuje… Vy sa neponáhľajte!
Prosím?
To hovorím vašim hodinkám. rozosmial sa.
Aha. usmial som sa prvý raz po dlhej dobe.
Po chvíli zmizol v uličke. Vytiahol som žiadosť na zákrok, ktorú som doteraz zvieral, a roztrhal ju na maličké kúsky.
Ešte dlho som sedel, vdychoval jesenný vzduch a pozeral do slnka. Po tom stretnutí mi bolo ľahko a teplo na duši. Zistil som, že nie som celkom sám. Tá žena sama vychovala syna, a ja som sa vlastne ani nespýtal na jeho meno. Ale to už nebolo podstatné…
Rozhodol som sa.
***
O dvadsaťtri rokov neskôr…
Mami, už idem, meškám! Stál pri zrkadle Stanko a mama mu starostlivo viazala bordovú kravatu, kúpenú včera na dôležitý pracovný pohovor.
Možno by si to nemusel riešiť…
To je pre šťastie. Ver mi, všetko bude fajn, určite ťa prijmú… dokončila som a vystúpila, aby som sa pokochala synom.
Som dosť nervózny, čo ak…
To je miesto pre teba! Neboj sa, jasne odpovedaj a usmievaj sa. Si neprekonateľný.
Dobre, mami. Stanko ma pobozkal na líce a ponáhľal sa.
Pozerala som za ním z okna. Môj najmilší človek kráčal ráznym krokom na zastávku.
Zrazu mnou akoby prešla elektrina…
Kde som už toto zažil? Ten chlapec na lavičke pred rokmi…
Stanko vo svojom obleku mi ho pripomenul…
Dlhé roky som na tú udalosť zabudla, až teraz sa vynorila v spomienkach.
Ako je to možné? Veď vtedy som možno naozaj na okamih uvidel, koho sa snažím vzdať (nepekné slovo), a sám život ma viedol správnou cestou.
A ani nevadí, že som vtedy nezistil jeho meno, či ako sa volala jeho mama. To už naozaj nie je dôležité…
Všetko dopadlo výborne…
Poobede sa Stanko vrátil s obrovskou kyticou chryzantém, ladili s jeho kravatou, a oznámil mi, že ho prijali do firmy.
A ešte sľúbil, že tento rok určite pôjdeme spolu k moru, veď nikdy som tam nebol.
Konečne prišiel čas, keď sa bude starať on o svoju mamku. Pre mňa urobí čokoľvek, aj horu presunie, aj rieku otočí. Úžasný syn!
Čokoľvek nás počas rokov stretlo, stačilo mu privinúť sa mi na hruď, ovoňať jeho vlasy a hneď mi bolo ľahšie.
Všetko sme zvládli, všetko ustáli a nezlomili sa.
Nikdy som neoľutovala, že som ho priviedla na svet. Bola to tá správna voľba pre mňa.
A tak to aj malo byť!
