30.október, pondelok
Som Blažena, vyrástla som v stabilnej rodine. Otec bol riaditeľom veľkej firmy, matka sa starala o dom, žehnala nášmu jedinečnému dieťaťu, žehlila kravatové košele a varila kapustnicu. Bývali sme v malom mestečku Nové Mesto nad Váhom. Po skončení základnej školy som sa presťahovala do Bratislavy, kde som študovala a stretla Mareka. Svadba, vlastný byt, dobrá práca zdalo sa, že máme všetko, čo si môžeme priať.
Jedinou našou úzkosťou bolo, že sme nevedeli mať deti. Navštevovali sme mnohých špecialistov, jazdívali sme aj do zahraničia, a všetci nás uisťovali, že zdravotne sme v poriadku. Keď ďalší test na tehotenstvo ukázal negatívny výsledok, vlnila ma smutná slza. Prečo mi nič nepomáha?, pýtala som sa.
V ten voľný víkend som sa vybrala na prechádzku do parku. Počas bola nádherná, vtáky spievali, slnko hladilo líca, ale v srdci som cítila prázdnotu. Na lavičke som si všimla starú ženu, ktorá kŕmila holuby slnečnicovými jadierkami. Pristúpila som k nej, posadila sa vedľa nej a ona mi ticho podala malý sáčik. Hneď som začala rozháňať semienka medzi vtáky.
Súčasne som cítila potrebu niekoho rozprávať. Stará žena počúvala, ako som sa sťažovala na nedostatok detí. Nakoniec sa spýtala: Blažena, spomenula by si niekoho, koho si niekedy zraňovala a zabudla na to? Zamyslela som sa a odpovedala, že si takú spomienku nevybavujem.
Si si istá? Možno už v škole? spýtala sa. Vtedy mi najprv pribúdzala spomienka na spolužiakovku Ľubicu. Vyrastala v chudobnej rodine, žila so starou mamou, bola plachá a často sa nazývala blažka. Škola ju robila terčom posmechu, ale ona to znášala ticho. Občas sme si po škole volali domáci telefón a rozprávali sa o knihách a filmoch. V škole som s ňou nikdy nehovorila tvárou v tvár, lebo som sa bála posmechu ostatných.
Jedného dňa pri prestávke sa jej rozpadla zips na sukni, prišila ju ihlou. Chlapci sa tiše priblížili, odtrhli ihlu a sukňa spadla na zem. Všetci sa smejali. Stála som a pozerala, ako sa Ľubica zmätne, sťahuje sukňu a beží k riečke. Keď nastúpila do vody, chladná jeseň ju ochladila natoľko, že stratila vedomie. Prešiel okolo muž, zachránil ju, zakryl kabátom a privolal sanitku. Ľubicu priviezli do nemocnice, kde ležala v kóme niekoľko dní, potom sa začalo vyvíjať ochladenie končatín, čo viedlo k dlhšej rekonvalescencii. Navštevovala ju len stará mama.
Škola o jej nehode nevedela, a ja som zabudla, že mala prísť k nám na návštevu. Po návrate z nemocnice už nešla do školy. Šuškalo sa, že trpí duševnou traumou, a ja som o nej už nikdy nepočula.
Keď som o tom premýšľala, uvedomila som si, že to bol jediný okamih, keď som sa cítila hanobene za svoje konanie hoci som Ľubicu priamo neublížila. Chcela som starú ženu povzbudiť, ale zistila som, že zmizla, a holuby sa rozleteli. Rozhodla som sa teda ísť do svojho rodného mesta, kde už som nevidela svojich rodičov od dlhých rokov.
Zajtra som si vzala voľno v práci, povedala som Marekovi, že musím vyrátať k rodičom. Po príchode do Nového Mesta nad Váhom som sa ubytovala v hoteli a hneď som sa vydala k domu, v ktorom bývala Ľubica. Dvere otvorila stará mama.
Blažena? Čo ťa sem priviedlo? spýtala sa.
Dobrý deň, chcem sa stretnúť s Ľubicou, je doma?
Je doma, čo od nej chceš?
Potrebujem s ňou hovoriť, prosím, zavolaj jej.
Poď dovnútra, keď už si tu.
Vo vnútri som našla Ľubicu, ktorá sedela pri okne a kreslila. Obrátila sa ku mne a uvidela som, aká sa zmenila bola krásna, dospelá žena.
Ľubica, to som ja, Blažena Belá. Pamätáš si ma?
Samozrejme, Blažena. Čo potrebuješ?
Rozprávala som jej o svojom zúfalstve, o staršej žene v parku a o všetkom, čo ma trápi. Ľubica ma vypočula a povedala:
Vieš, Blažena, keď som ležala v nemocnici, každý deň som ťa čakala. Myšlienka, že som ti nepriniesla šťastie, ma trápila. Keď mi lekári povedali, že už nebudem mať deti, v srdci som ti priala rovnaký osud, pretože som sa cítila zradená tvojou nečinnosťou.
Cítila som, ako mi slzy prúdia po tvári.
Ľubička, prepáč mi, prosím. Bola som hanobná, nešla som k tebe, nezavolala som. Bolo mi ľúto, že som ťa nechala samotnú.
Ľubica sa usmiala a povedala:
Prepáč, Blažena. Ja ti už neponúkam žiadne zlo, chcem ti pomôcť, aj keď neviem ako. Odpúšťam ti.
Spoločne sme si uvarili čaj, rozprávali sa a ja som odišla s pocitom, že sa mi uvoľnilo niečo ťažké na duši.
Tri mesiace neskôr som si kúpila nový test na tehotenstvo. Keď som ho otvorila, na ňom sa objavili dve pruhy tehotenstvo! Bez váhania som zavolala Ľubicovi.
Ľubica, som tehotná! zvolala som šťastne.
Blažena, to je úžasné! Vždy som si myslela, že som ti ublížila, ale ty si mi dala nádej, odpovedala. Zavolala som aj Marekovi a rodičom, všetci boli v radosti. Tehotenstvo prebehlo hladko, a keď prišla na svet naša dcéra, pomenovali sme ju Alena. Ľubica sa stala krstnou matkou, s radosťou prijala túto úlohu.
—
Často v hneve hovoríme zlé slová, preklíname a želáme zlosť. Také slová sa môžu vrátiť ako bumerang. Nečakajte, že vám život pôjde proti vám, ak šírite zlo. Žite v pokoji a súlade so svojím srdcom.
