Pamäť ma vracia späť do čias, keď som býval mladým mužom v tejto starodávnej dedinke Rožňava. Moja matka, Martina, starala sa o domácnosť, žehnala otca Jozefa, ktorý bol významným úradníkom. Na odpočinok mu vyžehávala obleky a varila tradičné knedle.
Keď som po základnej škole odletel do Košíc študovať, stretol som Jánova, s ktorým som sa neskôr vydal. Žili sme pokojne vo vlastnom dome, mali sme dobrú prácu a vzájomnú úctu. Jediným smutkom bolo, že sme nemali deti. Navštevovali sme mnohých lekárov, dokonca i za hranicou, a všetci tvrdili, že naše zdravie je v poriadku.
Keď ďalší test na tehotenstvo opäť ukázal negatívny výsledok, rozplakala som sa a spýtala sa: Prečo, Bože, nie kým viac, keď tak veľmi túžime po potomkoch? Po práci som si vzala voľno a šla som sa prejsť do parku, kde slnko hladilo lístie a vtáky vyzývali k radosti. V srdci mi však chýbala nádej.
Na lavičke som si všimla starú babku, ktorá kŕmila holuby slnečnicovými semienkami. Keď som sa posadila vedľa nej, podala mi tichým gestom balíček semienok a ja ich hádzala na vtáky. Vzala som si odvahu a rozprávala som jej o svojom smútku. Počúvala ma bez prerušenia.
Povedz mi, Marína, spýtala sa, existuje niekto, komu si ublížila a potom to zabudla? Pomyslela som a povedala, že nie. Si si istá? Možno ešte zo školy? Spomenula som si na časy, keď som ani nepoznala, že som niekomu ublížila.
Zrazu ma zasiahlo spomienkou. V škole som mala spolužiacinku Máriu, ktorú vychovávala stará mama, rodičia jej neboli schopní. Mária bola veľmi stydlivá, držala sa na okraji. Ostatní ju nazývali žehnaná, často sa z nej stával cieľ posmechu. Nikdy som s ňou nehovorila tvárou v tvár, len čícho na telefón sme si rozprávali o knihách, filmoch a úlohách. To ma stačilo, lebo som sa bála, že ma ľudia budú šašovať, že mám priateľku žehnanú.
Jedného dňa prišla Mária do školy v sukni a topánke namiesto školského oblečenia. V prestávke sa jej roztrhla zips a napichla ho ihlou. Chlapci si všimli a ticho ju podkopali, odhalili sukňu a všetci sa rozosmejali. Stála som pri tom a smútne som pozerala, ale neodvážila som sa k nej priblížiť. Mária si zodvihla sukňu, utečala a skákala do rieky v chladnom jeseňskom vodnom prúde. Voda bola studená, no ona nevidela, že stráca vedomie. Muž, ktorý prešiel okolo, ju vytiahol, obijal svojou bundou a privolal sanitku.
Máriu prepravili do nemocnice, kde ležala v kóme niekoľko dní, potom sa prebudila so zápalom z podchladenia. Iba jej stará mama ju navštevovala. Škola ju ignorovala, povedali, že má duševnú poruchu. O mne už nič nepočula.
Keď som o tom premýšľala, bol to jediný okamih, keď som cítila hanbu za svoje správanie, hoci som ju priamo neublížila. Chcela som Starú ženu o Márii informovať, no zistila som, že zmizla a holuby odleteli. Rozhodla som sa vydať sa späť do Rožňavy, kde som nenájde žiadnych príbuzných. Vziať som si voľno z práce a povedať manželovi, že rodičia ma požiadali o návštevu.
V hotelovej izbe som hneď po príchode vyrazila k domu Máriinho domu. Nič sa nezmenilo, akoby som sa vrátila do detstva. Keď som zaklepala, otvorila dvere stará mama.
Marína? Čo ťa sem privádza? spýtala sa.
Dobrý deň, chcem sa stretnúť s Mariou, je doma? povedala som.
Áno, vnútra je. Vstúp, ak si prišla.
Vo vnútri som našla Máriu, ktorá sedela so zohnutým chrbtom a maľovala. Otočila sa a videla som krásnu ženu, ktorú som poznala z minulosti.
Mária, to som ja, Marína Belá, pamätáš si ma? spýtala som.
Samozrejme, Marína. Čo odomňa chceš? odpovedala.
Rozprávala som jej o staršej žene a o svojom smútku. Mária sa na mňa pozrela a povedala, že celý čas, keď ležala v nemocnici po riečnom úraze, čakala na mňa. Nebola som pri nej, a to ju zranilo. Keď ju lekári povedali, že už nikdy nebude mať deti, v mysli si želala, aby som ja bola rovnaká. Cítila sa zradu a odmietnutie, a týmto spôsobom si želala, aby som aj ja bola bezdetná.
Padla som na kolená a prosila: Mária, prepáč mi, ľutujem, že som nezasiahla, že som nešla do nemocnice. Bola som sebecká a teraz som zaplatila za svoje činy.
Mária ma pokojne zdvihla. Aj ja som ti odpúšťala tie myšlienky, nemám na teba hnev. Pomôcť ti chcela, len neviem ako. Odpúšťam ti, Marína.
Spoločne sme vypili čaj, rozprávali sa a ja som odíšla s prísľubom, že budem volať. V srdci som pocítila úľavu.
Tri mesiace po tom som si kúpila ďalší test na tehotenstvo. Keď sa objavili dve čiary, nevedela som, kam veriť. Hneď som zatelefonovala Márii, ktorá sa radovala, lebo myslela, že je zodpovedná za moju neplodnosť. Zavolala som aj manželovi a rodičom všetci boli šťastní. Tehotenstvo prebehlo ľahko a prišiel na svet chlapec, ktorému sme dali meno Adam. Máriu sme požiadali, aby bola krstnou matkou, a ona s radosťou súhlasila.
Táto príhoda ma naučila, že slová, ktorými ľudia útočia, sa vracajú ako bumerang. Ak niekto prehrešia, často sa neskôr pýta, prečo mu život hádže prekážky. Nežiadajte zlý osud iným, žite v pokoji a súlade vo svojom vnútri.
