Včera som si uvedomil, ako dlho som nebol doma. Prvé dva roky na vysokej škole v Košiciach som ešte jezdil na prázdniny. Mama ma vždy prijala s otvorenou náručou, plný stôl domácich jedál – kapustnica, pirohy, všetko, čo mám najradšej. Po troch dňoch som sa však začal nudiť. Priatelia sa rozíšli, mesto, ktoré som poznal do posledného stromčeka, bolo prázdne.
Po týždni som už túžil späť do veľkého mesta. Mama ma presviedčala, aby som zostal ešte chvíľu, no ja som vždy našiel výhovorku a odišiel s ľahkým srdcom. Bratislava ma lákala – tam bol život, zábava, noví ľudia. Na tretom ročníku som začal pracovať v reštaurácii. Pracoval som večer, keď prichádzala mládež. Páčilo sa mi to a peniaze z brigády boli lepšie ako z štipendia. Mama ma žiadala, aby som prišiel aspoň na Vianoce. Sľúbil som, hoci v reštaurácii bola najväčšia šichta.
Po Vianociach začal semester a domov som sa vrátil až na letné prázdniny. Leto som však strávil v práci. Čas plynul rýchlo a zrazu som mal v rukách diplom. Oslávili sme to s kamarátmi – kedy sa znova všetci stretneme? Potom mi kamarát ponúkol prácu v Grécku.
“Poď so mnou! Splňuješ všetky podmienky. Musíme rýchlo vybaviť doklady,” povedal. “Ten, s ktorým som mal ísť, to zrušil. Jeho priateľka je tehotná, ide sa ženiť. Takže rozhodni sa hneď – nebudeš ľutovať. Zmluva na rok. Angličtinu ovládaš, gréčtinu sa naučíš.”
Znelo to lákavo. Keď sme mladí, máme vidieť svet. Neskôr príde práca, rodina, deti a už len týždeň dovolenky raz za tri roky. Súhlasil som. Nastal chaos – lekárske prehliadky, dokumenty. Pred odletom som zavolal mame. S pocitom viny som sľúbil, že sa vrátim za rok.
“Môj syn, celý rok?” žiadostivo povedala. “Aspoň na deň príď. Už ani nepamätám, ako vyzeráš.”
“Prepáč. Zajtra letíme, lístky sú kúpené. Nemôžem nechať kamaráta napospas. Mám ťa rád, budem volať…”
V Grécku sme žili pri hoteli, jedlo bolo zabezpečené. Za hocijaký prehrešok nás pokutovali, no aj tak sa mi tam páčilo. Keď som sa vrátil po troch rokoch, kúpil som si byt na hypotéku a našiel si prácu. Mama mi volávala, ale ja som bol vždy zaneprázdnený. Slúbil som, že prídem, len keď vybavím veci. No práce bolo stále viac.
Jedného víkendu sme s kamarátom išli do klubu. Pil som, tancoval, bavil sa. Zobudil som sa v posteli s dievčaťom. Nevedel som, či je pekná – tmavé vlasy jej zakrývali tvár. Bol som opitý, nevedel som, ako sa volá ani ako sa dostala k mne domov. Opatrne som sa vykrútil z postele a šiel do kuchyne. Vypil som vodu z kohútika a dal si dlhú sprchu. Rozmýšľal som, ako ju slušne vyhodím.
Keď som vyšiel z kúpeľne, dievča už varičilo v kuchyni. Našťastie bola krásna. Mala na sebe moju košeľu, ktorá odhaľovala jej dokonalé nohy. Zabudol som na svoj pôvodný plán. Vo vzduchu bol cítiť kávu, na tanieri tenké plátky syra.
“Prepáč, v chladničke nič iné nebolo,” povedala s úsmevom.
Po káve sme sa vrátili do postele…
Volala sa Lýdia. Nevedel som, či to je jej skutočné meno, no nechcel som sa pýtať. Hlavne, že bola bez starostí a zábran. Zostala u mňa mesiac.
Páčila sa mi, ale len fyzicky. S ňou to bolo ľahké a zábavné. Nevedela variť, jedlo sme si objednávali. Cez deň spala, ja som chodil do práce, večer sme znova pili v klube.
Za mesiac som sa ani raz po poriadne nevyspal. Začal som byť unavený, podráždený. Vedel som, že takýto život mi nedáva nič dobré. Šéf ma pozeral spochybňujúco. O Lýdii som si nelámal ilúzie – žila z chlapov, ktorí sa nechali očariť jej krásou. Musel som s tým prestať, kým nestratím prácu. Peniaze sa rozplynuli. No nevyhodím ju predsa na ulicu.
Rozhodol som sa ujsť domov na víkend – oddýchnuť si a premyslieť si to. Dúfal som, že Lýdia pochopí a odíde. Kúpil som darčeky pre mamu a z vlakovej stanice som Lýdii zavolal, že odchádzam domov a neviem, kedy sa vrátim.
“A čo ja?” uražene povedala.
Predstavil som si ju – ako sedí na gauči v krátkom župániku, nohy pretiahnuté, telefón v ruke. Ale táto predstava ma už nerozhodila ako predtým.
“Rob, čo chceš,” povedal som a zavesil.
Cestou som si predstavoval, ako prídem domov, stlačím zvonček, počujem kroky za dverami. Mama otvorí, zavesí sa mi na krk…
Hanbil som sa, že som tak zriedkavo volal. Otec zomrel, keď som mal pätnásť. Mama ešte stále mohla nájsť lásku. Čo ak…? Prídem a za stolom bude jej nový muž? Zahnal som tú myšlienku.
Keď som vystupoval po schodoch, chcel som ich prebehnúť po dvoch ako kedysi, keď som chodil zo školy. Zastal som pred dverami a nadýchol sa. Ticho. Čo ak…? Nie, to sú hlúposti, mama je zdravá. Rozhodne som stlačil zvonek.
Zaznelo cinknutie, no kroky som nepočul. Zamklo sa, dvere sa pootvorili. Uvidel som sedemročné dievčatko s tenkými vrkočmi, v náručí plyšového medveďa.
“Koho hľadáte?” opýtala sa dospeláckym tónom.
“Zdravím. Sú doma dospelí?”
Dievčatko na mňa pozeralo prekvapene. Uvedomil som si svoju chybu – bolo presvedčené, že je dosť veľké na to, aby vítalo hostí.
“A koho potrebujete?” opatrne spýtala sa.
“Neučili ťa, že nemáš otvárať cudzím ľuďom?” spýtal somA vtedy som pochopil, že nie je dôležité, kto a prečo otvoril dvere, ale že domov sa vracia človek, ktorý konečne našiel, čo dlho hľadal.
