— Janko, naozaj si zobral všetko? Nemám to skontrolovať? — zakričala som, keď som sa zastavila pred zatvorenými dverami do kúpeľne.
— Zuza, netreba! Celý kufor som zbalil, ty si ho videla, — odvetil cez šum vody. Ale ten hlas… ten hlas sa zachvel. Alebo sa mi to len zdalo?
— Kufor som videla. Ale čo si doň naskladal, to nie, — zamrmlala som si a odstúpila o krok.
— Zuza, urob mi kávu, prosím! Silnú. Bez mlieka, — dodal už pokojným tonom, keď vypol vodu.
Šla som do kuchyne, potichu vytiahla džezvu, naliala vodu, nasypala mletú kávu a štipku soli — tak, ako to má rád. Máme kávovar, ale Janko miluje kávu, ktorú mu uvarím ja. „Ty si moja starostlivá,“ povedal včera, keď prišiel neskoro z práce a uvidel, ako som mu, po starom babičkinom zvyku, pečlivo zabalila večeru do uteráka, aby nevychladla.
V poslednej dobe sa čoraz častejšie zdržiaval — údajne v práci. Kariéru si buduje. Chystá sa na povýšenie. A ja som mu po tichu pomáhala. Varila, žehlila, čakala.
— Božská vôňa božského nápoja! — povedal Janko, keď vošiel do kuchyne a odhodil si mokré vlasy z čela. Sadol si k stolu a natiahol sa po šálke.
— Zuza, dnes mi prinesú objednávku — obaly do auta. Môžeš to prevziať? Platí sa pri dodaní, — povedal, keď si do kávy dal lyžičku cukru.
— Jasné. Ako vždy, — sadla som si oproti.
— Služobka prišla úplne nevhod, — pokračoval so vzdychom. — Ale neodmietnem. Chápeš, že? Je to šanca, možno jediná. Senior manažér — to nie je len tak.
— No áno… Nečakala som, že pri takej pozícii budeš musieť cestovať po regiónoch.
— Rozmary šéfa. Mám ešte pol hodiny, poďakujem sa z mobilu.
Vstal a odišiel do vedľajšej izby. Šálku po sebe neumyl. No čo už. Je v strese, čo s ním spravíš.
Natiahla som sa po jeho šálke, keď zrazu zatelefonoval telefón — správa. Otvorila som ju.
„Zuza, Janko ti klamie. Nie je to žiadna služobka. S Katarínou Šimkovou letí do Talianska. Zastav ho, kým nie je neskoro. Tým si zničí život.“
Zuzka. Jeho mladšia sestra.
Niečo mi v hlave kliklo. On… s Katarínou? To snáď nie je pravda. Vtip? Ale Zuzka nie je ten typ, čo by takéto veci žartovala. A určite by neklamala.
Pred očami sa mi všetko zahmlilo. Vzduch sa stal ťažkým ako betón. Sotva som dýchala. S námahou som vstala, naliala si vodu — a klesla späť na stoličku.
Chcelo sa mi vyť. Kopať do vecí. Rozbiť všetko na kusy. A v hlave len jedna myšlienka: „Prečo?“
Zločeniec. Chcela som vybehnúť za ním, spraviť škandál, odhaliť ho. Ale… neurobila som to. Nezaslúžil si to.
Nech si ide. A ja mu pripravím prekvapenie. Nie škandálom — ale skutkom.
OtvOtvárila som internetové bankovníctvo a preložila celý zostatok na svoj účet – ak mu tak chutí Taliansko, nech si ho zaplatí sám.
