Odpusť mi, synček.
Pamätám si tie časy, keď nás všetci v dedine pokladali za “neúplnú” rodinu. Bola som na všetko sama Petra som vychovávala bez manžela. Rozviedli sme sa ešte skôr, než mal syn jeden rok. Roky ubiehali, ja som už mala tridsaťštyri, Petra štrnásť, pracovala som ako účtovníčka v malom obecnom úrade.
Posledný rok bol akoby prekliaty. Dovtedy sa syn učil dobre, ale po piatej triede začali pribúdať trojky. Potom to už išlo dolu vodou. Chcela som len jediné, aby Peter dokončil aspoň deväť ročníkov a vyučil sa na nejaký odbor! Neustále predvolania do školy: triedna učiteľka sa so mnou nepárala, karhala ma pred viacerými učiteľkami, ktoré nenechali na synovi nitku suchú. Odchádzala som domov zronená, cítila som bezmocnosť, nič som nezvládala zmeniť. Keď som Petra napomínala a kázala mu, počúval mlčky a zatiahol sa do seba. S učením to bolo rovnako zlé, doma mi vôbec nepomáhal.
Aj dnes som prišla domov do neporiadku. Ako vždy. Ráno som mu pritom dôrazne prikázala: Po škole uprac aspoň izbu! Bez nálady som postavila varnú kanvicu na šporák a začala sama upratovať. Pri utieraní prachu sa mi hmla pred očami pretrhla: zistila som, že na stole chýba naša jedná drahocennosť krištáľová váza, ktorú mi pred rokmi darovali kamarátky na narodeniny. Sama by som si ju nikdy nekúpila. Zmizla. Zobral ju? Predal?
V hlave som mala hrozné myšlienky. Áno, už prednedávnom som ho videla s podivnými chalanmi zo susednej dediny. Na otázku: Kto sú to? zahundral niečo neurčité, očami dával najavo: Nestaráš sa! Preblesklo mi v duchu: To je zlá partia! Bože môj, čo ak ho už do niečoho zatiahli? On predsa taký nie je! Čo ak aj on už fajčí alebo? V panike som vybehla dole schodmi, na ulici už bola tma, vonku prechádzalo len pár ľudí.
Vrátila som sa pomaly domov. Môžem si za to sama! Sama! Doma už nemá pokoj, ráno ho budím krikom, večer na neho len kričím. Syn, môj drahý, aká ja som len neschopná mama! Dlho som plakávala, potom som sa pustila do upratovania s väčšou vervou len aby som nemusela nečinne sedieť.
Keď som utierala za chladničkou, narazila som na nejaký zväzok novín. Vytiahla som ho a začula som cinknutie skla. V novinách boli zabalené úlomky rozbitej krištáľovej vázy
Rozbil ju rozbil! Uvedomila som si to a zrazu sa mi z očí vykotúľali slzy radosti. Takže nerozobral dom, nepredal, len vázu rozbil a schoval. Teraz, chuderka moja, určite nechodí domov, bojí sa! Znova ma premkla myšlienka nie je to žiaden hlupák! Predstavila som si, ako by som ja zareagovala na rozbitú vázu určite by som sa rozčúlila! S ťažkým povzdychom som sa pustila do varenia večere, chystala stôl a prestierala obrúsky.
Peter sa vrátil až krátko pred polnocou. Vošiel a zostal stáť vo dverách. Priskočila som k nemu: Petruško! Kde si bol tak dlho? Ja už som sa bála, premrzol si? Vzala som jeho studené ruky do svojich dlani, zohrievala ich a dala mu bozk na líce. Poď, umy si ruky, pripravila som tvoje obľúbené. Nerozumel tomu, ale poslúchol.
Potom vošiel do kuchyne, ale ja som povedala: Prestriala som v izbe. Vošiel do izby; bolo tam čisto, teplo a útulne. Opatrne si sadol za stôl. Jedz, synček môj! započul mäkký hlas mamy. Už si ani nepamätal, kedy sa k nemu takto prihovárala. Sadol si, sklonil hlavu a nejedol.
Čo je, zlatko? opýtala som sa ticho.
Zdvihol zrak a trasľavým hlasom povedal: Ja som rozbil vázu.
Viem, synček, odpovedala som ticho. To nič, všetko sa občas rozbije.
A vtedy, celý sklonený nad stolom, syn začal plakať. Objala som ho okolo ramien a tiež mi vyhŕkli slzy. Keď sa utíšil, šepla som:
Odpusť mi, synček. Kričím na teba, hreším ťa. Je mi ťažko, Petruško. Myslíš si, že nevidím, že nemáš šaty také pekné ako tvoji spolužiaci? Som unavená, práce mám vyše hlavy, aj domov si ju nosím. Odpusť mi, nikdy ti už neublížim!
Najedli sme sa potichu. Potom sme v tichosti zaľahli do postelí. Ráno som ho už nemusela budiť. Sám vstal. A keď odchádzal do školy, nehovorila som len dávaj pozor!, ale pobozkala ho na líce a povedala: Tak večer!
Večer, keď som prišla z práce, podlaha bola umytá a Peter nachystal večeru opražil nám zemiaky.
Odvtedy som sa sama sebe zakázala vyčítať mu školu či známky. Ak už pre mňa bývali návštevy školy nepríjemné, čo potom on musel cítiť?
Keď raz Petruško povedal, že po deviatej triede chce ísť ešte na desiatu, nedala som najavo pochybnosti. Raz som si tajne pozrela do jeho žiackej knižky žiadna dvojka!
Ale najkrajší okamih v živote prišiel jeden večer, keď som po večeri vyložila svoje účty na stôl, on si prisadol a ticho povedal, že mi pomôže počítať. Po hodine som zrazu cítila, ako si položil hlavu na moje plece.
Ostala som sedieť bez pohybu. Kedysi, keď bol malý, rád sedával po mojom boku a unavený si ukladával hlávku na moju ruku a zaspával. V tej chvíli som vedela, že som si svojho syna znovu našla.
