Prepáč mi, synček.
Toto je príbeh jednej neusporiadanej rodiny, ako sa u nás často hovorí mama vychováva synčeka sama, bez manžela, rozviedla sa ešte skôr, než mal jej Miško aj len rok. Teraz má Miško už štrnásť, ona tridsaťštyri (ale cíti sa minimálne na štyridsaťpäť), pracuje ako účtovníčka v malom obecnom úrade.
Posledný rok jej život pripomína vyučovanie v päťke ráno samý chaos a nervy. Miško kedysi nosil samé jednotky, ale zrazu, po piatej triede, sa objavili trojky. Neskôr horšie. Jej jediným snom bolo, aby Miško nejakým zázrakom dokončil aspoň deväťročnú školu a naučil sa aspoň niečo, s čím sa raz zamestná.
Volania do školy boli častejšie ako reklamy na akciový tovar. Triedna pani učiteľka Beňová si nikdy nebrala servítku pred ústa vyčítala jej synove priestupky pred celým učiteľským zborom. Každý jeden ochotne pridal pár slov o Miškových pokusoch a slabých výsledkoch. Domov sa vracala unavená, podráždená, s pocitom úplnej bezmocnosti. Jej prehovárania Miško prijímal mlčky, s pohľadom, ktorý dokázal pokaziť aj náladu v kaviarni. Domáce úlohy boli preňho nové legendy, upratať doma? Ha-ha.
Aj dnes prišla, v byte opäť neporiadok no čo už. Ráno pred odchodom do práce mu prísne nariadila: Keď prídeš zo školy, uprac aspoň v izbe, nech nevyzeráme ako v sklade!
Položila kanvicu na sporák, a sťažka sa pustila do upratovania. Pri utieraní prachu zostala stáť ako soľný stĺp: jej jediný poklad, krištáľová váza (z kolektívneho daru na narodeniny na vlastnú by nikdy neušetrila!), bola preč. Zamrazilo ju. Vzal ju? Predal?
Jedna horšia myšlienka striedala druhú. Ešte nedávno ho videla posedávať s nejakými podozrivými chalanmi z vedľajšieho vchodu. Spýtala sa: Kto to je? Miško len niečo zamrmlal, výraz v tvári jasne hovoril: Nevrtaj sa mi do života.
Zlý kolektív! vybuchlo jej v hlave. Preboha! Čo ak ho do niečoho nútia? On sám by nie! Veď to je dobrý chalan! Ale čo ak už aj fajčí, alebo…?
Zbehla dolu schodmi, po dvore už len tu a tam niekto prechádzal, bola tma, vietor od Váhu prefukoval až na kosti. Odtackala sa domov. Sama som si na vine! Sama! V tom byte to je samý stres veď ešte aj ráno ho budím krikom, večer… To už ani nie som mama, skôr bubák v papučiach! Dlho plakala. Potom sa pustila upratovať intenzívnejšie, aby zamestnala ruky aj myšlienky.
Keď utierala za chladničkou, vytiahla nejaký starý Nový čas. Ťahala a v tom zvonil sklenený črep a na svete boli pozostatky jej vázy, starostlivo zabalené v novinách…
Rozbil… Rozbil došlo jej, opäť sa rozplakala. Ale tentokrát šťastím. Takže on ju nerozkradol ani nepredal, len schoval črepy! Teraz sa určite bojí ísť domov, chudák Miško! Vlastne, on nie je vôbec hlúpy, uvedomila si. Predstavila si, ako by vyzeral jej výbuch hnevu pri pohľade na tú rozbitú vázu… Ťažko si vzdychla a pustila sa do varenia večere. Ustlala stôl, rozložila obrúsky, naaranžovala taniere, ako keby mal prísť prezident, nie Mišo z deviatky.
Miško prišiel krátko pred polnocou. Stál vo dverách ako socha. Rozbehla sa k nemu: Miško, kde si sa túlal tak dlho! Už som ťa musela vytlačiť z nervov von! Si celý skrehnutý? Schytila mu ruky, zahriala ich a dala mu pusu na líce: Utekaj, umy si ruky. Navarila som ti tvoje obľúbené! Mišo, s pohľadom šoku, sa išiel umyť.
Potom išiel do kuchyne, ale ona mu povedala: Stôl som pripravila v izbe. Všetko tam svietilo novotou, usadil sa opatrne, ako by čakal pascu. Jedz, Miško! znel jej mäkký hlas. Sklonil hlavu, nič nejedol.
Čo sa deje, Miško?
Pozrel na ňu a roztriaseným hlasom iba:
Ja rozbil som tú vázu.
Viem, synáčik. To nič, všetko sa raz rozbije.
Zrazu sa Mišo rozplakal nad tanierom. Prišla k nemu, objala ho a tiež ticho plakala. Keď sa upokojil, povedala:
Prepáč, Miško. Kričím, nadávam Ale je to ťažké, synček. Myslíš, že si nevšimnem, že chodíš v tom istom tričku, hoci tvoji spolužiaci menia outfity častejšie než ponožky? Som unavená, nestíham, vidíš, ešte aj faktúry z úradu nosím domov. Prepáč mi, už ti nikdy neublížim.
Najedli sa potichu, išli spať rovnako potichu. Ráno ho budiť netrebalo vstal sám. Pri odchode do školy mu prvýkrát nepovedala dávaj si pozor, nezabudni…, ale dala mu pusu na líce: Tak, do večera!
Večer po príchode našla vyumývaný byt a Miško opekal zemiaky na večeru.
Odtedy si zakázala zhovárať sa s ním o škole a známkach. Veď ak je pre ňu utrpením navštíviť školu, aké to musí byť preňho?
Keď raz Miško zahlásil, že pokračuje do desiateho ročníka, udržala si poker face. Potajomky mu mrkla do žiackej, a svete div sa žiadne päťky.
Ale najpamätnejší deň bol ten, keď večer po jedle rozložila účty z práce a on si prisadol s vetou, že jej pomôže s počtami. Po hodine účtov sa Mišo oprel hlavou o jej plece. Zostala sedieť bez pohnutia. Takto sedával vedľa nej, keď bol maličký a unavený, vtedy jej často zaspával na dlani. Pocítila, že syna dostala späť.
