Prepáč, ak vieš, kamarátka
Natlačená do preplnenej mikrobusu sa Lýdia čo najrýchlejšie usadila na voľné miesto, kým ho niekto neobsadil. Ráno sa jej nevydarilo – pokazila sa fénka, manžel nadával, že vajíčka sú pripálené. Bez raňajok vybehla z domu a ponáhľala sa do práce.
Zvykla chodiť do práce s manželom, bolo to po ceste, ale posledné tri dni bol jeho auto v servise. Cesta bola dlhá, preto sa otočila k oknu a pozerala na mihajúce sa domy a ľudí…
Niečo ju trápilo, no nevedela čo. Vtom však pocítila niekoho upieravý pohľad. Otočila hlavu a stretla sa so známymi sivými očami. Hľadel na ňu Rómi, jej prvá a nešťastná láska. Usmieval sa.
„Ahoj,“ povedal. Siedli takmer vedľa seba, len úzky priestor ich delil. „Hneď som ťa spoznal, skoro si sa nezmenila.“
„Ahoj. Teba som tu naozaj nečakala,“ odpovedala.
„Ako sa máš?“ spýtal sa.
„Dobre,“ odvetila, „a ty?“
Túžila počuť, že sa mu darí zle, že ho žena opustila, niečo také. Namiesto toho povedal:
„Mám sa dobre. Žena pracuje, syn skončil vysokú a odišiel k moru.“ Chcel niečo dodať, ale pozrel sa von a vystrelil:
„Prepáč, mám zastávku.“ Vyskočil z mikrobusu, zamával jej a stratil sa v dave.
Lýdia sedela v úžase a prechádzala si v hlave jeho slová. Nebola to pravda, že sa nezmenila – kedysi bola štíhla dievčina, teraz žena po štyridsiatke s miernymi krivkami. Napriek tomu ju potěšil Rómin kompliment.
Srdce jej bilo ako blázon. Koľkokrát túžila po tomto stretnutí! Samozrejme, predstavovala si seba ako úspešnú a bohatú, jeho ako nešťastníka. Už nebol chudý chlapec, ale poctivý muž s holou hlavou. Pohľad však zostal rovnaký – v žiadnom prípade úbohý.
„Presne dnes som ho musela stretnúť,“ rozmýšľala. „A ráno bolo také nahovno…“
Pokračovala v ceste, no myšlienky sa jej stále točili okolo tej letmej chvíle.
„Prečo sa mi ukázal? Len mi pokoj vyčerpal. Načo bolo to stretnutie?“
Spomenula si na ich romantické rande, na poľné kvety, ktoré jej daroval, na bozky a sľuby. Vtom však dorazila na zastávku, vystúpila a rýchlo kráčala do práce.
Pracovný deň sa ťahal úmorne. Nemohla sa sústrediť.
„To je neuveriteľné, ako ma to stretnutie s Rómi vykolejilo,“ premýšľala po ceste domov.
Len vošla dnu, zazvonil telefón:
„Lýdia, po práci idem po auto. Beriem ho z servisu, ešte skočím do garáže, večeraj bez mňa,“ povedal manžel Juraj.
Nemala však chuť na jedlo. Sadla si na gauč, zapnula telku, no nič nevidela. Spomienky ju vtiahli do minulosti – do nepríjemných chvíľ, keď sa s Rómim pohádali. Vtedy to bolo kvôli hovadinám, aspoň sa tak teraz zdalo. Videla, ako ide s inou, pevne ho držala za ruku.
Lýdiu s Rómim zoznámila Viera, jej najlepšia kamarátka. Boli susedia. Viera sa považovala za odborníčku na lásku, dávala jej rady a inštrukcie. Keby Lýdia radšej počúvala vlastné srdce… No počúvala Vieru.
S Rómim zažila prvú lásku – nepoznané, oslnivé citenie. Tlačilo ju k nerozvážnym činom. Verila, že ju miluje. Recitoval jej básne, ktoré sám skladal. Zdalo sa jej, že nič krajšie nepočula. Myslela si, že to tak bude navždy.
Raz išli po ulici v náručí, keď proti nim vyšla nejaká žena. Usmiala sa a zastala.
„Dobrý deň,“ pozdravila, pozerajúc sa na Lýdiu. Rómi zložil ruku z jej pleca a zasmial sa.
„Ahoj, mami! Odkiaľ idieš?“ Až vtedy Lýdii došlo, že to je jeho matka.
„D-Dobrý deň,“ zadrmolila a zčervenala.
„Od starej mamy, nie je jej dobre. A vy kam?“ spýtala sa. „Tak toto je Lýdia?“
„Áno, to je Lýdia,“ potvrdil Rómi.
„Lýdia, neboj sa tak,“ povedala jeho matka. „Rómi o tebe hovoril. Som rada, že môj syn kamaráti s takou milou dievčinou.“
„Ďakujem,“ odvetila Lýdia a pozrela sa jej do očí. Páčila sa jej – bola milá a pokojná.
Na začiatku vzťahu sa Viera stále pletla do ich vecí. Raz jej poradila:
„Lýdia, pohádaj sa s ním a potom sa zmierte. Zmierenie je také sladké, bude ťa milovať ešte viac.“
Lýdia podľa jej scenára vyvolávala hádky a potom sa mierili. No raz si uvedomila: „Nechcem sa s Rómim hádať. Načo? Vierke asi niečo uniká. Prečo ju mám počúvať?“
Oslobodila sa od Vierinej opatery a začala vzťah riadiť podľa seba. Vierke sa to nepáčilo. Skúšala ju ešte ovplyvňovať, no Lýdia prestala dávať na jej slová.
„Lýdia, vidím, že si v láske samostatná. No pozor, aby si nelutovala…“ Týmto slovám nepridala váhu.
Čas plynul. Na Lýdiine narodeniny čakalaTo vraj nebolo náhoda, že sa po všetkých tých rokoch stretla s Rómim, lebo len vďaka tejto chvíli konečne pochopila, že život s Jurkom bol tým najlepším, čo ju mohlo v jej ceste potkať.
