V sne sa Zuzana ocitla v preplnenej mikrobuske, kde sa nabála na jediné voľné miesto. Od rána jej deň išiel od desiatich k piatim — fén sa pokazil, manžel nadával na pripálenú vajíčkovú smažku. Bez raňajký vybehla z domu a ponáhľala sa do práce.
Zvyčajne cestovala s manželom, ale auto bolo tri dni v servise. Cesta bola dlhá, preto sa obrátila k oknu a pozerala, ako míňajú domy a ľudia…
Niečo ju znepokojovalo, no nevedela čo. Zrazu pocítila pichľavý pohľad. Otočila hlavu a stretla známe šedé oči. Pozeral na ňu Mišo, jej prvá láska, ktorá skončila bolesťou. Usmieval sa.
„Ahoj,“ povedal. Sedeli blízko seba, len úzky priestor ich delil. „Hneď som ťa spoznal. Vôbec si sa nezmenila.“
„Ahoj,“ odvetila. „To som fakt nečakala.“
„Ako sa máš?“ spýtal sa.
„Dobre. A ty?“
Vnútri dúfala, že povie, ako mu žena utiekla, alebo čosi podobné. Namiesto toho počula:
„Mám sa dobre. Žena pracuje, syn skončil školu a išiel k moru.“ Chcel ešte niečo dodať, ale pozrel von a vyskočil: „Prepáč, moja zastávka.“ Vystúpil a zamával jej cez okno. Mikrobuska pohla ďalej a jeho strhla zo zreteľa.
Zuzana sedela ako oparená a prebírala jeho slová v mysli. Že sa nezmenila? Kedysi bola štíhla dievčina, teraz žena po štyridsiatke s miernymi oblými tvarmi. Ale kompliment od Miša ju zahrial.
Srdce jej tĺklo nepravidelne. Koľko snila o tomto stretnutí! Samozrejme, predstavovala si seba ako úspešnú ženu a jeho — zničeného. Nebol už ten chlapec z minulosti, ale muž s plešou, no pohľad ostal ten istý. A vôbec nevyzeral trápený.
„Tak dnes som ho musela stretnúť,“ myslela si. „A celý deň ide od začiatku naruby.“
Pokračovala v ceste, premýšľajúc o tejto náhodnej chvíli. Načo sa objavil? Len jej rozrušil dušu. Prečo?
Spomenula si na ich dávne rande, poľné kvety, ktoré jej dával, bozky a sľuby. Vtom mikrobuska zastavila na jej zastávke. Rýchlo vystúpila a ponáhľala sa do práce.
Deň sa vlečol nekonečne. Nedokázala sa sústrediť.
„To je ale čosi,“ myslela si cestou domov. „Táto jedna chvíľa ma úplne vyhodila z rovnováhy.“
Len vošla do bytu, zazvonil telefón:
„Zuzka, po práci idem po auto do servisu, ešte zabehnem do garáže. Večeraj bezo mňa,“ povedal manžel Janko.
Nemala hlad. Sadla si na gauč, zapnula telku, no nič nevidela. Myseľ sa jej vrátila k nepríjemným spomienkam — ako sa s Mišom pohádali. Kvôli hľupej maličkosti, ako sa teraz zdalo. A potom ho videla s inou, ako mu visela na ruke.
Zoznámila ich jej najlepšia kamarátka Monika, jeho suseda. Monika sa považovala za odborníčku na lásku a dávala Zuzane poučky. Keby žila podľa srdca! No počúvala Moniku.
S Mišom zažívala prvú lásku. Neznámy cit, ktorý ju ženil do nerozvážnych rozhodnutí. Zdalo sa jej, že Mišo ju miluje na smrť. Recitoval jej básne, ktoré sám písal. Nikdy nepočula nič krajšieho. Verila, že to tak zostane navždy.
Raz išli po ulici v objatí, keď im do cesty vstúpila nejaká žena. Usmiala sa a zastala.
„Dobrý deň,“ povedala, pozerala na Zuzanu. Mišo stiahol ruku z jej ramena a zachechtal sa.
„Ahoj, mami! Odkiaľ ideš?“ Až vtedy Zuzana pochopila — to je jeho matka.
„Dobrý deň,“ zašepkala a začervenala sa.
„Od starZuzana sa v tichosti usmiala, pretože konečne pochopila, že minulosť bola len sen, ktorý ju viedol k tomu, čím je dnes – šťastnou ženou, ktorá našla pokoj v náručí toho pravého.
