Paulínka, už si hotová? Zmeškám školu! skríkla Vierka, keď vyvesila poslednú Kirilovu košeľu na balkón. Nezasklený, s olupujúcou sa farbou na múroch, bol najobľúbenejším miestom v ich byte.
Vierka pristúpila k zábradliu a, ako zvyčajne, ostala stáť. Zo siedmeho poschodia bol nádherný výhľad na Dunaj i široké okolie. Slnko už poriadne zohrievalo prvý jarný deň a svet hral sviežimi tónmi. Vierka privrela oči a pevne zovrela chladné železo. Toto je život! Svetlý, krásny, všetko má pred sebou, až to bodá do očí! Tak to cítim i ja. Stačí vybaviť si povinné a všetko bude, ako chcem!
Zrazu sa slnko stratilo za oblakom a na chvíľu zatienilo všetko. Vierka sa zachvela, akoby sa prebudila. Všetko okolo sa zrazu stalo jasným, obvyklým. Takto to býva najprv sny, potom realita. Ale Ako vravievala Svetlana? Realita je to, čo si tvoríme sami? Že závisí len od nás? Asi mala pravdu. Bola múdra žena skončila univerzitu. Stále tvrdila, že Vierka má šancu dostať sa na vysokú. Ale či bude chcieť. Vierka si povzdychla. Chcieť je málo. Treba uvažovať. Ako sa teraz veci majú, otec to s deťmi nezvládne. Mladší sú ešte malí, peňazí je žalostne málo. To znamená, že Vierka si bude musieť vybrať univerzitu alebo prácu. A zatiaľ má len jedinú možnosť pomôcť otcovi.
Pozrela sa na malinké hodinky, ktoré jej otec daroval v druhej triede, a zhíkla. Zase meškajú! Chytila prázdny lavor a vošla dnu z balkóna.
Paulínka spala s rúčkou pod lícom tak sladko, že sa Vierka ani nevedela vynadívať. Čo za krásavicu to je! Dlhé riasy až na lícach, kučeravé svetlé vlásky vysypané na vankúši. Je s nimi poriadna robota, ale ostrihať ju nechcela. Taká krása sa musí chrániť. Maminka mala úplne rovnaké. Vierke stislo hrdlo. Nerada myslela na mamu. Mnohé sa dá odpustiť, nie však zradu. Mama ich opustila. Polinka bola ešte maličká. Nepamätá si mamu. Vravelá Vierke “mami,” čo niektorým na ihrisku prekážalo. Vierka sa pousmiala, keď si spomenula, aké reči vtedy kolovali.
Do tohto bytu sa presťahovali po smrti babky, keď byt zdedil otec. Dvojizbák, kde bývali predtým, bol už tesný a tu mal každý viac miesta. Byt bol veľký, babkin, starožitný.
Babka bola prísna a vzdialená profesorka na univerzite, so susedmi sa nerozprávala, lebo ich mala za prostých. Keď bola Vierka menšia, nechápala to. Neskôr radšej starkú navštevovala len z povinnosti, aby pomohla. Nepáčilo sa jej starkino jednanie s ľuďmi. Prišla, urobila, čo bolo treba, a hoci čo babka narozprávala, ona len mlčala a robila si svoje.
Podobáš sa na matku. Nič z teba nebude, jedine ak sa v tebe prebudia naše gény. Ale to sotva. Jediné, čo ťa zachráni, sú vedomosti. Uč sa, inak dopadneš ako tvoja matka.
Vierka mlčala. Také slová zaboleli, ale odporovať starkej sa nedalo. Otec ju nikdy nekarhal, keď sa babka sťažovala, iba stíchol, zamkol sa do seba. A to bolelo Vierku najviac. Preto bola ticho, donatierala podlahu či dokončila inú robotu, rozlúčila sa a rýchlo utekala z babkinho bytu. Len raz sa neudržala.
Tvoji brat a sestra nie sú otcovými deťmi. S nimi nemám nič spoločné! Zakazujem ti o nich hovoriť v tomto byte, jasné?
Tak už ani ja sem nikdy neprídem! povedala Vierka rozhodne a zovrela päsť.
Čo si to povedala? babka spravila oči. Vierka už bola na odchode, no ešte trochu ochladla. Mohla potiahnuť zo stola celú zbierku porcelánových sošiek, ktoré večne utierala od prachu. Vždy ju otravovali. Viac ako dve hodiny tráviť čistením krehkých bábik pod babkiným dozorom… Kvôli porcelánu zakázala Vierka vodiť so súrodencami do bytu. Deti by vraj mohli niečo rozbiť.
Už nikdy neprídem! Vybehla do chodby, narýchlo si obliekla vetrovku a utekala domov.
Polinka džavotala v detskom ihrisku a Vierka, len čo zhodila čižmy, ju zobrala do náruče.
Si moja! A Kirilko tiež! Všetci sme rodina, nech si kto chce, čo chce, rozpráva!
Otec práve pral detské veci, keď videl Vierku v slzách uprostred izby. Paulínka nechápala, ale prstami skúšala, odkiaľ sú mokré tváre. Po chvíli sa aj ona rozplakala hlasnejšie ako Vierka. Kiril, ktorý robil domáce úlohy v kuchyni, prišiel a len sa spýtal:
Čo im je?
Neviem!
Ženy! povzdychol si, objal obe sestry a zvolal: Vyplačte sa, poďte na večeru! S tatinom sme uvarili špagety.
Babkin telefonát prišiel o hodinu. Vierka práve umývala posledný tanier. Počúvala otcov hlas, najprv prekvapený, potom nahnevaný. Vierka sa schúlila na stoličke. Bude cirkus.
Vo všetkých by ale omylil. Otec večer objal Vierku a ticho jej pošepkal:
Už nemusíš chodiť k babke.
Prečo?
Lebo nikdy ťa nik nesmie ponižovať, nech by to bol aj rodina.
Vierka sa vtedy uvoľnene nadýchla. Už žiadne výčitky, žiadne vystúpenia dookola. Môže sa venovať vlastným i mladším.
O pol druhého roka babka zomrela. Dva mesiace pred koncom sa ešte raz s babkou zmierila, keď bola s otcom v nemocnici. V tej krehkej, schudnutej žene na posteli len ťažko spoznala prísnu babku. Nezmizol len jej chladný tón voči personálu. Vierka, keď sa dívala na babku, stisla otcovi dlaň.
Zostanem tu.
Dcérka…
Treba to tak.
Sestry sa potešili, keď zistili, že sú sprostredkovateľky. Vierka stíhala ráno prísť, sedela rovno na stoličke a babka bola tichšia, sestričky spokojné.
Si úžasné dievča, objala ju hlavná sestra. Na babku sa nehnevaj, dieťa. Ak má niekto prázdne srdce, nedokáže byť šťastný. Je to smutné. Odíde a stále nebude rozumieť životu.
V posledný deň bola babka akosi tichá. Dlho pozerala von na zamračené nebo. Vierka dorobila úlohu, podvihla ruksak.
Už musím.
Počkaj zašepkala babka tak potichu, že Vierka sa otočila. Odpusť mi, dievča. Za všetko Hlúpy život som žila… dávaj pozor na otca…
Vierka prikývla, pohladila ju po líci.
Oddychuj. Večer ešte prídem.
Videla, ako sa babka odvrátila, aby skryla oči. A ona utekala do školy. Cesta jej trvala takmer hodinu, všetko mala natesno.
Babka zomrela práve v ten deň. Vierka správu prijala mlčky, potom si vzala súrodencov do izby. Aj keď sa s babkou ťažko vychádzalo, otcovi bola matkou. Vedela, že otec bude dlho sedieť v kuchyni, mlčky, a potom utíraní slzy pôjde robiť večeru na zajtra.
Sťahovanie bolo náročné. Paulínka bola chorľavá, Kirilko mal obdobia výmyslov. Otec lietal medzi prácou a bytom. Vierka balila krabice a v duchu prosila, aby bolo v novom lepšie. Ani nevedela, komu tie prosby adresuje, ale cítila, že ju niekto počuje.
Vo veľkom byte mal zrazu každý vlastné miesto, najskôr sa rozliezli po izbách a zo začiatku boli roztratení. No zakrátko bola v izbe Vierky Paulínkina postielka, lebo vždy v noci sa k nej pritúlila. Kiril sedel v kuchyni, kde Vierka tiež trávila väčšinu času. Zdieľali stôl, učili sa a popritom riešili domáce úlohy.
Prisoli zemiaky! Vierka práve zápasila s úlohou z fyziky. Matematika jej nikdy nešla, radšej sa nenechať vyrušovať.
Vierka, kustup prevaril, čo ďalej?
Hneď! položila pero, šla krájať zeleninu.
Mne tie záporné čísla nejdú, čo s nimi, Vierka?
Ukáž, čo ti nesedí?
Paulínka si kreslila pastelkami vedľa na stolíku. Staršie riešia úlohy, ona sa tiež pridala!
Najťažšie bolo Vierke ujať sa role staršej, keď bol otec v práci a deti na nej. S Kirilom sa dala dohodnúť, Paulínka bola ťažšia škôlka pomohla len zčasti, bývala chorá a Vierka musela vynechávať školu. Tak to bolo dovtedy, dokiaľ neprišla Svetlana.
So susedou sa Vierka skamarátila náhodou. Prvý týždeň po presťahovaní išli s Paulou na ihrisko. Bolo teplo, detí kopec a okolo množstvo rodičov, starých mám, opatrovateliek. Paulínka chcela na hojdačku, ale bola rada.
Mami! zvonivý hlások zaznel naprieč celým dvorom a ženy spozorneli.
Mami? Táto mladica? Veď nemôže mať viac ako sedemnásť? Hanba Zrazu sa z húfu začali šíriť šepoty a začala debata.
Paulínka plakala, Vierka nevedela, čo s ňou.
Čo tu zas je? zaznel ostrý hlas.
Vierka sa otočila, na chvíľu váhala, či to nie je hlas babky. Kovové tóny, a hneď ticho.
Svetlanka, ahoj!
Mladá žena s úsmevom chytila svojho synčeka. Naša nová susedka. Ale zdá sa, že náš rodičovský krúžok sa jej nepáči.
Zafunela a zobrala hračky, kráčala k domu.
Kde je problém? rozhliadla sa Svetlana.
Jedna zo starších žien, najhlasnejšia, akosi nesúhlasne kričala:
Pozri, Svetlanka, to dievča ako mohla porodiť v jej veku? Veď to hanba! Ty si vzdelaná, povedz, čo s takou? To je na sociálku! Dieťa nepatrí do rúk deťom! Radšej do ústavu než takto!
A to je všetko? Luxusne sa spýtala Svetlana.
Žena už len šomrala a ťahala svoje vnúča preč.
Divadlo skončené, pokrčila Svetlana plecami. Počujte, dievča, kto je tá malá?
Moja sestra.
Ešte otázky?
Ženy sa rozchádzali.
Ako sa voláš?
Vierka. A ona je Paula.
Ja som Svetlana. Tykaj mi. Tety zo mňa nerob.
Svetlana sa stala postupne Vierkinou priateľkou. Niekto by povedal, že aké priateľstvo môže existovať medzi tínedžerkou a tridsiatničkou? Ale osud rozdal Vierke to, čo práve najviac potrebovala.
Vierka rýchlo prišla na to, prečo mal každý vo dvore pred Svetlanou rešpekt bola právnička na rodinné veci, každý za ňou skôr či neskôr išiel po radu, ona bola profesionálka a mala jazyk za zubami.
Ani nevieš, čo všetko o nich viem, smiala sa Svetlana, keď spolu vyvesovali záclony. Tie látky, to je robota.
Prečo sa ťa boja? pýtala sa zvedavo Vierka, keď skladala záclonu.
Každý túži byť navonok dobrý, Vierka. No čo keď sa prezradí, že neplatí alimenty, nestará sa o rodičov? Dojem sa zrúti…
Vierka prikyvovala. Rozumela až príliš dobre. Preto sa otec presťahoval sem ďaleko od rečí o tom, prečo je ich mama preč.
Svetlana bola prvá, komu Vierka vyrozprávala o matke. Svoje trápenie držala dlho v sebe; ani jej nenapadlo, že jej to škodí. Lebo hnev rastie a otázky bolia. Možno mala babka pravdu, možno bude rovnaká…
Jedného dňa poprosila Svetlana Vierku, aby nakŕmila jej kocúra.
Mám pojednávanie, neviem dokedy, možno nestihnem domov. Večer idem k lekárovi, potom mám stretnutie. Pomôžeš? Inak sa bude brániť celú noc.
Len kvôli mačke?
Svetlana sa smiala.
Ale hej, je svoj, nenechá spať, bude ma škrabať do tváre.
Nedáš ho do inej izby?
Poď, ukážem ti! zavolala ju do kuchyne, kde spal Barutko.
Svetlana potichu zašepkala: Raz, dva, tri! Ozvalo sa buchnutie, až sa dvere zatriasli.
Fíha!
Presne! Takto vydrží kým ho nepustím. Niekedy mám pocit, že nie ja jemu, ale on mi vládne.
Ukázala Vierke, kde je krmivo, a odišla.
Vierku zdržali v škole, Paulínka vyberala v obchode čokoládu pol hodiny, doma Kiril prosil o pomoc s matikou. Ke Svetlane stihla po ôsmej.
Prepáč, Barutko, proste to vyšlo takto! sypala granule do misky.
O chvíľu sa zabuchli dvere, Vierka vyskočila.
A, to si ty Svetlana zhodila tašku na gauč, sadla si unavene. Ďakujem, že si nezabudla.
Svetka, ja…
Svetlana len kývla rukou a zrazu v slzách schovala tvár do dlaní. Vierka ostala zaskočená. Vždy bola silná, nezlomná. Posadila sa k nej a objala ju.
Prepáč, ťažký deň, a nemám sa komu vyrozprávať. Mama už nie je, nikoho nemám…
A ja? Nie som človek?
Svetlana sa cez slzy usmiala a prehrabla Vierke vlasy.
Ach, kučierky Vždy som také chcela. Ženám sa vždy žiada to, čo nemajú. Ja chcela kučeravé vlasy a dieťa.
Odmlčala sa.
Vieš, vlasy sa dajú urobiť, ale dieťa…?
Vierka odhodila hanblivosť. Babička by to považovala za nevhodné, ale keď je človeku ťažko
Svetlana utierala slzy, vytiahla z tašky priehľadný šanón.
Dieťa… Tu. Toto je môj ortieľ, Vierka. Nebude. Nikdy. A môžem si za to len ja. Niekedy chyby stoja príliš veľa, zapamätaj si.
Svetlana otehotnela hneď. Niektorí čakajú mesiace, roky, jej sa podarilo na prvýkrát, ako si s mužom povedali, že už je čas. Maxim bol nadšený viac, než by čakala. Poznali sa celý život aj rodičia boli priatelia, potom oni dvaja, všetko bolo jasné. Krásna svadba, sny, plány. Dieťa chceli obaja, len odkladali. Ešte trošku práce, ešte krajšie bývanie… Keď otehotnela, bola prekvapená.
Ale Maxim, čo dovolenky? Nemyslela som, že to bude také rýchle…
Cestovanie do Thajska plánovali, teraz nevedela, čo ďalej.
Poleť, si len na začiatku, slnko nám prospeje, a potom sa pripravíme…
Poraďila sa s lekárom, súhlasila. Pripravili všetko, okrem jedného. Mladíka na skútri. Svetlana sa prebrala až v nemocnici.
O dieťa prišla. Zlomené rebrá, noha nehojila. Lekár radil Maximovi veľa pozitívnych emócií.
Ako? frustrovaný Maxim. Len plače a nechce hovoriť.
Začali sa odcudzovať. Sedieť pri žene, ktorá nechce vaše povzbudenia a prepadla žiaľu je ťažké. Maxim sa snažil, Svetlana bola sama v sebe.
Neskôr pochopila, že ich zničila. Zatvorená len vo svojom žiali zabudla, že dieťa bolo aj Maximovo. Videla len seba.
Rozviedli sa hneď, ako prišli domov. Prv bolo ťažko, no pomaly si zvykla. Po roku náhodou Maxim stretla na súde a pochopila, že bolesť už zmizla. Ostali spomienky a pochopenie budované roky. Nikdy ju nikto nechápal ako on. Prečo mu vtedy v Thajsku nedala šancu? Už bolo neskoro. Strávili večer spolu dlho v reštaurácii, potom šli k Svetlane a rozprávali až do rána. Kúsok po kúsku začali znova už nie ako deti, ktoré hádzali jablká prakom, ale dospelí. Keď jej Maxim opäť navrhol sobáš, poprosila o čas.
Premýšľala som, utierala si slzy Svetlana a odsotila šanón. Môžem mu toto urobiť? Vždy chcel deti…
Je to isté? Žiadna nádej? spýtala sa Vierka.
Lekári vravia nie.
Lekári sú tiež ľudia. Chybia sa Je aspoň náznak šance?
Veľmi malý. Takmer žiadny. A keď nie?
Potom môžeš plakať! Najprv skúšaj, potom nariekaj.
Svetlana ju objala.
Odkiaľ máš v sebe toľko múdrosti? Veď si ešte dieťa.
Mala som dobrých učiteľov, zamumlala Vierka a natiahla sa po kanvici.
Povedz mi, prečo máš len otca. Kde je mama? Sme úprimné, nebuď výnimka.
Vierka sa pousmiala.
V ten večer si Vierka uvedomila, že každý človek nosí svoje tajomstvá. Každý nesie nejakú bolesť, či minulosť. Nezáleží na tom, koľkokrát spadneme podstatné je, aby sme sa vždy dokázali pozbierať, odpustiť sebe aj iným. Len vtedy môžeme žiť ozajstne a byť oporou pre druhých, možno práve vtedy, keď to najviac potrebujú my aj oni.
