Od toho dňa, ako Viktorovi vzali to najcennejšie, už viac nevkročil do svojej búdy. Začal spávať priamo na holej zemi, takmer nejedol, nevšímal si ani svojho posledného priateľa Sergeja…
Prišiel ďalší november. Každý deň bol chladnejší, nebo často zakrývali ťažké, sivé oblaky a ľudia sa balili do hrubých kabátov a šálov. Vo vzduchu už bolo cítiť príchod zimy a Viktor jasne vnímal prvý sneh je za rohom.
Zaujímalo by ma, kedy mi konečne vystelú búdu čerstvou slamou. Srsť mám hustú, ale v noci už klepem zubami,” pomyslel si pes, keď sa natiahol na vlhkej zemine.
Lenivo pozoroval robotníkov, ktorí behali po dvore, ťahali debny a nakladali ich do veľkých nákladných áut, z ktorých sa šíril ťažký, mastný pach. O starého strážneho psa nikto ani okom nezavadil.
No čo tu vylihujete? ozval sa drsný hlas. K Viktorovi prišiel strážnik, ktorý si zaskočil von zapáliť. Máš strážiť sklad, nie sa tu vyvaľovať ako gaučový lenivec. Cha!
Opovržlivo odplul slinu a odišiel. Volal sa Viliam. Neznášal Viktora už od čias, keď bol sotva šteniatko bez dôvodu, len tak.
O chvíľu pred skladom zastalo tmavozelené auto. Viktor v okamihu vyskočil na nohy.
Ahoj, kamoš, pristúpil k nemu muž v čiapke s trochu zarastenými lícami. Prišiel som ťa vylepšiť na zimu.
Bol to Sergej najláskavejší a Viktorov obľúbený strážnik. Vždy pes dostal od neho dobré slovo či niečo chutné. Aj dnes v svoj voľný deň nezabudol: priviezol seno, aby Viktor nezmrzol.
Sene starostlivo natlačil do búdy, potom vytiahol misku s teplou kašou a mäsom. Počkal, kým Viktor všetko zje, odniesol misku umyť a až potom odišiel.
Pes ostal opäť sám. Aspoň, že už je noc nablízku vo sne môže aspoň na chvíľu zabudnúť na osamelosť, ktorá ho stále sprevádzala.
Keď sa totalne zotmelo a Viktor mieril k búde, zrazu zastal.
V hĺbke sena žiarili dve smaragdové oči. Ozvalo sa hrozivé syčanie.
Viktor pokojne hľadel na nepozvaného hosťa. Pred ním sedela vychudnutá čierna mačka s obrovskými očami, z ktorých sršalo varovanie:
Neprovokuj. So mnou sa nežartuje!”
Napriek drsnému výrazu sa pes nečakane potešil.
Búda je síce malá, ale dvaja sa snáď zmestíme,” rozhodol sa optimisticky.
Urobil krok vpred a vzduchom preletela packa s pazúrmi ostrými ako britva.
Ššššššššš! sykla mačka odpovedajúc na jeho dobré úmysly.
No dobre, prespím aj pred búdou,” uzavrel pokojne Viktor a ľahol si ku vchodu svojho domčeka.
Ráno sa zobudil skoro v očakávaní raňajok, na ktoré sa tešil každý deň. Otočil hlavu k búde a videl, že mačka sladko spí.
Aká je zlatá!”
Z unimobunky vyšiel unavený, zamračený Viliam. Bez slova hodil Viktorovi nejaké odrezky a odišiel.
Podľa pravidiel mal Viktor nárok na poriadnu stravu, ale Viliam si starosti nerobil len nahádzal pätky chleba, kosti, či suché klobásy. Po jeho hostinách” mal Viktor často ťažký žalúdok, ale nemal sa komu posťažovať.
Pes ovoňal pohodené jedlo a zachytil cudzí pach.
Mačka! Sedela o kúsok ďalej, pokojne chrumkala klobásový povrázok, akoby všetko bolo v úplnom poriadku.
Viktor bol rád, že jej dal niečo zjesť najmä keď bola taká vychudnutá.
Zacítila jeho pohľad, napjala sa, pripravená na útok. Viktor si len žuval chlieb a zvedavo ju pozoroval.
Prečo je taká nepriateľská? Či aj ona chce trochu chleba?” zamyslel sa a hanblivo odložil svoj kúsok.
Po celý deň sa navzájom sledovali. Mačka s ostražitosťou, Viktor dobrosrdečne.
Večer, keď Viliam končil smenu, znovu hodil psovi zvyšky. Mačka sa okamžite pustila do večere.
Ježišmária! odfrkol si strážnik. Čo tu chce tá bosorka? Vypadni! Fuj!
Mačka zdrhla rovno za Viktora. Pes bol zmätený, ale pochopil, čo treba robiť. Zastal medzi ňu a strážnika a zodvihol srsť na krku.
Viliama to odradilo a s opovrhnutím odišiel. Nový strážnik, čo prišiel neskôr, nevšímal si nič okolo.
Mačka vrhla na psa vďačný pohľad. Viktor premýšľal:
Viliam ju nazval bosorkou… Je to jej meno? Asi hej…”
Rozhodol sa: mačka sa bude volať Bosorka.
Zaklialo poriadne. Bosorka sa ukryla opäť do sena. Viktor ju nechcel vyrušovať, ale nazrel dovnútra.
Mačka sa mu pozrela do vyčítavých očí. Nerozumela, ako môže byť pes taký… A predsa, ustúpila, aby mal miesto.
Celu noc prespali spolu, pritúlení jeden k druhému. Ich spánok nebol nikdy taký pokojný.
Odvtedy boli Viktor a Bosorka nerozluční. Jedli, spali a rozprávali sa svojou rečou.
Keď Sergej prvý raz uvidel čiernu mačku vedľa Viktora, neveril vlastným očiam taká malá, slabá, a nebojí sa veľkého strážneho psa.
Čoskoro však pochopil zvieratá vedia, čo je priateľstvo. A pre priateľstvo niet hraníc.
Sergej zobral starostlivosť o Bosorku na seba: odviezol ju k veterinárovi, rozčesal jej srsť, začal ju prikrmovať. O pár týždňov zosilnela.
Jediný, kto vyrušoval pokoj, bol Viliam. Vsugeroval si, že čierna mačka nosí smolu, a rozhodol sa jej zbaviť.
Raz ju dokonca skúšal otráviť, ale Viktor vycítil podozrivý pach a zabránil tomu vždy bol v strehu.
V jednu mimoriadne mrazivú noc ležal pes s mačkou v búde. Viktor olizoval čerstvé škrabance Bosorky vždy mala problémy.
Zrazu zalovili nosy. Čudný zápach…
Viktor vybehol von a rozštekal sa na celé okolie. Požiar! Sklad horel!
Viliam vyletel z unimobunky, nadával a behal pred ohňom ako splašený. V panike hľadal mobil ale nenašiel.
Bosorka zamňaukala. Viliam sa obzrel mačka sedela pri spadnutom mobile.
Potvora jedna! odkopol ju, schmatol telefón a volal hasičov.
Viktor bežal k mačke. Tá, krívajúc, zmizla v kríkoch, ďalej od dymu. Pes ju nasledoval a prečkali v bezpečí.
Keď sa požiar uhasil, unavený Viliam hodil na mačku nenávistný pohľad.
Na druhý deň Viktor začul rozhovor:
Hovorím ti, tá mačka je sama smola. Si videl tie oči? Čistá bosorka! rozčuľoval sa Viliam.
No a? zaznelo chladne.
Odviesť do lesa a basta.
Viktor strnul. Srdce mu zvieralo úzkosťou. Pryvinul sa k spiacej Bosorke.
Úplne ti šibe, zahynie tam! protestoval Sergej.
Je mi to jedno. Požiar nestačí?
Aj to je pravda, čierne mačky nosia smolu… pritakal niekto.
Nikto ju nikam nevezie. Kde ste spadli na hlavu, odsekol Sergej a odišiel.
Ráno. Viktor sa prebudil, ponaťahoval, zívol. Chystal sa ovoňať Bosorku, ako každé ráno.
Ale už tam nebola.
Prehľadal seno nič. Vybehol von, striehol, slabým hláskom štekal.
Pri unimobunke sa mihlo čierne. Viktor vyštartoval.
Bola to len igelitka, šuchotajúca vo vetre.
Dvere sa otvorili.
Čo tu chceš? Hľadáš frajerku? zaškeril sa Viliam. Už tu nie je. Teraz skúša čary inde.
Viktor mu hľadel do očí, dúfal, že povie ešte niečo.
Aj tak dlho neprežije. O deň-dva skape v lese. Ak už neskapala.
Viktor nevydal ani hlások. Jeho bolesť ostala zarytá vnútri.
Začal padať prvý sneh. Husté vločky ticho prikrývali nehybného psa.
Odvtedy Viktor už nikdy nevošiel do búdy. Spával len na chladnej zemi, nejedol a ani Sergeja už nevnímal.
Viktor, je na dobrom mieste, ver. Je jej teplo, je v pokoji. Veríš mi? prihováral sa Sergej ticho a pohladil psa po hlave.
Chcem ísť tam, kde je ona. Prosím, pustite ma za Bosorkou
Minulé ráno Viktor počul útržky cudzích rozhovorov. Rozprávali sa o ňom, akoby už nebol živý tvor, ale vec. Že už je starý, ani sklad mu už na nič nie je, že treba nového, mladého psa, a tohto dať preč…
Ako to skončilo, si nezapamätal. Ani nechcel. Všetko bolo nepodstatné okrem jedného.
Sneh padal bez prestania. Studené vločky pokrývali psa. Víťazne zatvoril oči.
Čo ak ich už viac nikdy neotvorím? Už ich nechcem… prebleslo mu posledné.
Svet stíchol. Viktor skoro necítil telo, necítil pachy, necítil vietor. A z tmy sa ozval známy hlas:
Vstávaj, kamarát. Ideme preč, so mnou.
Ďalej si pamätal len matne: vyhriaty interiér Sergejovho auta, mäkké sedadlo, dlhú cestu, nové vône prúdiace cez okienko.
Smútok ho vyčerpával. Po chvíli na zadnom sedadle pri tichej rozhlasovej hudbe zaspal…
Po niekoľkých hodinách zastavili. Sergej mu pomohol vyjsť a podoprel ho cestou k domu.
Budeš žiť so mnou, kamoš.
Psovi to bolo už takmer jedno. Len nechcel sklamať dobrého človeka, tak sa pokúsil predstierať radosť. Nevyšlo mu to, Sergej však chápal.
Nič to, dnu pôjdeš a uvidíš, že hneď bude lepšie, usmial sa otvoril dvere.
Ako prekročili prah, Viktor ožil. Vzduch… ten poznal lepšie než ktorýkoľvek iný.
Potvrdilo sa z okna zoskočil čierny chumáčik a cúval k nemu. Ešte predtým, než prišla celkom blízko, Viktor vedel je to ona, jeho Bosorka!
Vravím ti, že je v najlepšom mieste, povedal Sergej so smiechom. Myslíš, že by som nechal tých lotrov odvliesť ju do lesa?
Ale pes a mačka si ho ani nevšimli mali si toho veľa čo porozprávať!
Keď sa domáci navzájom nasýtili prítomnosťou a uložili sa oddychovať, Viktor premýšľal: čo vlastne znamená slovo bosorka?
Chcel sa to hneď spýtať, ale rozmyslel si. Na tom predsa nezáleží. Bosorka je moja priateľka. A to je viac než dosť.”
Aj keď je život niekedy krutý a ľudia ťa zradia, vždy je nádej na nové šťastie. Nikdy netreba prestať veriť v dobro, ani keď už ostane len drobná iskrička v srdci.
