Odkedy Tonkovi vzali to najcennejšie, už viac do búdy nevkročil. Spať začal priamo na holej zemi. Takmer nič nejedol. Už ani reagoval na svojho jediného kamaráta, Sergeja…
Nastal ďalší novembrový deň. Každým dňom bolo chladnejšie, obloha sivla akoby ju natiahli hliníkovými platňami a ľudia sa zahaľovali do hrubých kabátov a šálov. Vzduchom lietalo očakávanie zimy a Tonko jasne vedel, že sneh čoskoro príde.
Kedy už konečne do tej mojej búdy nasypú seno? Srsť mám síce dosť, ale v noci to mrzne až do kostí mudroval pes, rozvalený na mokrej pôde.
Lenivo pozoroval skladníkov behali s krabicami, nakladali ich do veľkých áut páchnucich po spálenom oleji. Tonka už dávno nik nevnímal, bol tam ako zabudnutá lavička.
Čo sa tu rozvaľuješ, ozval sa hrubý hlas. K Tonkovi pristúpil ochrankár v montérkach, vyšiel z unimobunky zakúriť si. Sklad máš strážiť, nie tu ležať ako gaučový salám.
Znechutene odplul vedľa Tonkovej nohy a zmizol za dverami. Volali ho Vladimír. Nemal Tonka rád ešte odkedy bol šteniatko prečo, to nik netušil, proste mu nevoňal.
O chvíľu sa pred skladom objavilo tmavozelené auto. Tonko vyštartoval na všetky štyri.
Ahoj, kamarát, prihovoril sa mu muž v šiltovke s večnou strniskou na brade. Prišiel som ťa prikryť na zimu.
Sergej bol jeho najobľúbenejší ochrankár vždy mal pre psa vrecko piškót alebo varené rezance. Ani voľný deň Tonka neobišiel: priviezol plné vrece sena, aby v zime nemrznul.
Sergej poctivo napchal búdu voňavým, teplým senom, vybral misu s horúcou kašou a kúskom mäsa. Počkal, kým Tonko všetko vyčistí, zobral prázdnu misku umyť a až potom odišiel.
Tonko zostal sám. Ale aspoň noc bola blízko vo sne sa zabúda na samotu, ktorá ho väčšinou obklopovala.
Keď tma zakryla dvor, Tonko sa chystal zaliezť do búdy. Vtom sa zarazil.
V hlbokej vrstve sena zasvietili dve smaragdové oči. Ozvalo sa výhražné syčanie.
Tonko si nezáväzne prisadol. Pred ním sa krčila vychudnutá čierna mačka s veľkými, zlostnými očami. Jej pohľad jasne hovoril:
Na mňa nesiahaj. Nemám humor!
Napriek tomu sa Tonko popod nos usmial.
Búda je síce malá, ale pre dvoch stačí, rozhodol sa optimisticky.
Spravil krok dopredu a vzduch roztrhli pazúriky ostrejšie ako žilinské nože.
Ššššš! zafuňala mačka.
No dobre, môžem spať aj vonku, vyhodnotil Tonko a spokojne si ľahol pred vchod do vlastnej rezidencie.
Ráno sa zobudil skoro, vyhladovaný ako vždy. Otočil hlavu k búde: mačka sladko oddychovala.
Aká je rozkošná!
Vladimír vyšiel z unimobunky, nevrlý ako pondelkové ráno. Bez slova hodil Tonkovi akési zvyšky a zmizol.
Pes mal dostať normálne granule tak písali v papieroch, ale Vladimír si z toho nerobil ťažkú hlavu. Z kuchyne, z podlahy, čo zovrie ruka. Po jeho kuchtách Tonka často pálil žalúdok. Ale komu by sa sťažoval…
Tento raz však cítil nový pach.
Mačka! Bez rešpektu okupovala nožičku salámy, akoby jej patrila polka dvora.
Tonko bol rád, že ju mohol nakŕmiť a najmä takú hladnú.
Keď si to mačka všimla, vystrela sa k útoku, ale Tonko len chrúmal suchý rožok a s úškrnom sledoval jej snahu.
Čo je, chceš aj ty z rožka trhať? napadlo ho, a tak jej odložil štvorku.
Celý deň na seba zvieracie duo dávalo pozor. Mačka vždy pripravená brániť, Tonko zvedavý a dobroprajný.
Večer Vladimír zasivo zahalil dvor a hodil nové zvyšky. Mačka sa hneď pustila do večere.
No fuj! strhol sa ochrankár. Aká bosorka! Vypadni!
Mačka kmitla za Tonka. Najskôr bol zaskočený, ale rýchlo sklapol papuľu a postavil chrbát: srsť naježená, zuby pripravené, oči ako dva valčeky.
Vladimír pohŕdavo mykol plecom a upaľoval preč. Nový ochrankár, ktorý potom prišiel, zvieratá úplne ignoroval.
Mačka na Tonka hodila tlmený vďačný pohľad, on si zas polemizoval:
Zlý Vladimír jej vravel bosorka To je meno? No, tak to bude Bosorka.
Rozhodnuté. Mačka sa volá Bosorka.
Mrazy udreli naostro. Bosorka sa zasa nasťahovala do sena. Tonkovi sa nechcelo rušiť jej pohodu, ale nakukol. Oči ju pobavene skúmali a poodhrnula mu miesto.
Tak spali v objatí a nikdy sa im nespalo lepšie.
Odvtedy boli Tonko a Bosorka neoddeliteľní. Jedli, spali a rozprávali v jazyku, ktorému rozumeli iba oni.
Keď Sergej prvýkrát zbadal mačku po boku starého psa, nechcel veriť očiam: taká drobná a už sa nebojí. Ale rýchlo pochopil: zvieratá majú vlastné srdce. A láska nemá rozmer.
Začal sa o Bosorku starať zobral ju k veterinárovi, rozčesal doráňanú srsť, dával jej najlepšie zvyšky z domova. Do pár týždňov mačka pookriala.
Radosť rušil iba Vladimír. Vsugeroval si, že čierna mačka prináša smolu a rozhodol sa jej zbaviť. Raz jej dokonca nasypal do žrádla niečo podozrivé, ale Tonko to vyňuchal veru mu Bosorku len tak nenechá.
Jednej veľmi mrazivej noci pes Bosorke práve lízal ďalší škrabanec ona bola permanentne v nejakom maléri keď zacítili čudný zápach.
Tonko vybehol a pustil sa do vyzváňania: hala horela!
Vladimír vyletel v panike z unimobunky, prehľadával vrecká telefón nikde.
Bosorka natiahla mňau, až sa dvor otriasol. Vladimír sa otočil mačka sedela vedľa jeho mobilu na zemi.
Bosorka jedna! odkopol ju a zavolal hasičov.
Tonko sa rozbehol za kamarátkou Bosorkou. Tá, krívajúc, ušla pred dymom, pes za ňou. Prečkali požiar v kroví.
Keď zhorelo, Vladimír hádzal nenávistné pohľady.
Na druhý deň Tonko počul za dverami:
Hovorím vám, je to bosorka. Videli ste jej oči? Treba ju vyviezť do lesa!
A čo tam bude? pýtal sa niekto.
No, neprežije viac než deň.
Tonko zamrzol. Srdce mu stislo, pritúlil sa k spiacej Bosorke.
Ty si sa zbláznil? Zahynie ti tam! zasiahol Sergej.
Mne je to jedno! Požiar ti nestačil?…
Ďalšie zababony nepotrebujem, uťal to Sergej.
Ráno sa Tonko prebral, ponaťahoval, chcel ovoňať Bosorku pri sebe ale v búdke bola prázdnota.
Prehrabal seno nič. Vybehol, behal po dvore, kňučal potichu.
Pri unimobunke sa mihlo čierne čosi. Tonko tam letel. Bol to iba igelit, čo víril vietor.
Otvorili sa dvere.
Čo tu vyvádzaš? Hľadáš kamoša? civel naň Vladimír a žuvačku krútil v ústach. Už tu nie je. Teraz triedi myši inde.
Tonko sa mu díval do tváre, akoby chcel nájsť medzi slovami záchytné lano.
Hoci… v lese dlho nevydrží. Možno už to má za sebou.
Pes nevydal ani hlások. Plný bolesťou, ktorú už ani nevedel vykňučať.
Začal padať prvý sneh. Hrubé vločky pomaly zakryli nehybného Tonka.
Odvtedy, čo mu Bosorku vzali, nevkročil do búdy. Spal na kamennej zemi, nejedol, nereagoval ani na Sergejove slová.
Tonko, ona je na krásnom mieste, ver mi. Teplučko jej je a má pokoj. Veríš mi? chlácholil ho Sergej, tlmene ho hladkajúc.
Aj ja chcem tam ísť. Za mojou Bosorkou. Môžem, prosím?
Predchádzajúce ráno počul Tonko, ako sa o ňom cudzinci bavia. Stáli pri bráne, akoby už bol nepotrebný kus nábytku: že je starý, že z neho úžitok nie je, sklad potrebuje mladého psa tento pôjde do zabudnutia.
Ako sa ich rozhovor skončil si ani nezapamätal okrem jednej veci mu už bolo všetko fuk.
Sneh stále padal. Zasypával mu chrbát, ňufák, labky. On len zvoľna privrel viečka.
Snáď ich už nikdy neotvorím. Nechcem ich otvárať preblesklo Tonkovou hlavou.
Svet okolo tichol. Tonko prestával cítiť telo, zmizli pachy aj vietor. V tej tme zrazu zaznel povedomý hlas:
Vstávaj, kamarát. Poď, ideme preč. Budeš so mnou.
Z ďalšieho si pamätal len útržky: teplý interiér Sergejovho auta, mäkké sedadlo, nerovnú cestu, cudzie pachy
Smutok ho robil slabým, prepadol do ťažkého spánku na zadnom sedadle. Rádio hralo niečo veselé…
Po pár hodinách zastavili. Sergej mu pomohol vystúpiť, podržal ho, kým sa ťahal k domu.
Budeš so mnou bývať, psík.
Tonko to už neriešil, ale nechcel dobrého človeka raniť, tak sa pokúsil navodiť dojem radosti. Výsledok bol skôr trápny, ale Sergej rozumel aj bez úsmevu.
Len poď dnu, hneď ti bude lepšie, zažmurkal naň, keď otváral dvere.
Tonko zbystril pozornosť. Zacítil ten pach poznal najlepšie na svete! Nemohol si ho pomýliť!
Vzápätí potvrdila jeho úvahu realita.
Z parapety zoskočilo čierne klbko a šprintovalo k nemu. Skôr než stihol zamávať chvostom, zistil tam je ona. Jeho Bosorka!
Veď som ti vravel, že je na dobrom mieste, zasmial sa Sergej. Myslel si, starý braček, že by som nechal parťáčku tvojho srdca v lese?
Ale pes aj mačka na neho teraz nemali čas. Bolo toho toľko na vysvetlenie!
A keď sa nakoniec obaja uložili na odpočinok, Tonkovi napadlo čo vlastne znamená to meno Bosorka?
Chcel sa spýtať, ale rozmyslel si to. Načo? Hlavné je, že Bosorka je jeho kamarátka. A to je viac než dosť.
