Od malička počúvala Zuzana od žien v rodine, že im v láske proste nešlo. Praprababička ostala vdovou po vojne, babička prišla o manžela pri nehode v továrni a otec opustil jej matku, keď mala Zuzanka len tri roky. Tieto príbehy jej vŕtali v hlave a často sa zamýšľala: čo ak aj jej manželstvo skončí rovnako smutne? Aj keď nič také nechcela.
S budúcim manželom sa stretla v kožušníckej dielni – pracovali v rovnokom hale, hoci každý na inom mieste. Na obedných prestávkach sedávali pri jednom stole, vymenúvali si úsmevy a rozprávali sa. Všetko začalo nevinné, ale rýchlo sa zmenilo na lásku. Po pol roku sa vzali a nasťahovali sa do bytu, ktorý Zuzana zdedila po babke. Najskôr prišiel na svet jeden syn, potom druhý. Život plynul pokojne, v kolobehu: práca, deti, domácnosť.
Keď však Zuzanina matka zomrela, všetko sa zmenilo. Na jej bedrá zostal celý dom, deti aj starostlivosť o manžela. Spočiatku pomáhal, no čoskoro sa jeho správa zmenila. Chodil domov neskoro, bol podráždený, chladný. Neskôr sa ukázalo – mal románik s mladou kolegyňou. Dom sa pre neho stal len zastávkou: zastaviť sa, prezliecť a zmiznúť.
Zuzana to všetko chápala, no mlčala. Bála sa zostať sama s dvoma synmi a bez peňazí. Niekoľkokrát sa pokúsila s manželom porozprávať, ale vždy odmietol:
„Vieš len slúžiť. Si úbohá,“ povedal jej do tváre.
Napriek všetkému dúfala: možno sa spamätá, vráti, pochopí. Ale jedného večera si len zbalil veci a odišiel. Bez vysvetlenia. Bez ľútosti.
„Neodchádzaj, prosím. Deti ostanú bez otca,“ žobrala, stojac v chodbe.
„Už ma nezaujímaš. Si pre mňa nikto,“ pohŕdavo odvetil a zabuchol za sebou dvere.
Deti všetko počuli. Dvaja chlapci, tisknúci sa k sebe, sedeli na pohovke a nerozumeli, prečo sa otec už nevráti. Nevedeli, čo spravili zle.
Ubehlo niekoľko mesiacov. Zuzana pracovala bez odpočinku. Upratovala schodiská, brigádovala, čo sa dalo, len aby svojich chlapcov uživila. Na lásku nemyslela – deti boli jej celým svetom.
Raz však, keď sa vracala z trhoviska, jej vypadol nákup. Niekto sa čo najskôr zohnul a pomohol.
„Dovoľte, donesiem vám to,“ povedal mladý muž.
„Nezaobťažujte sa, zvládnem sama…“
„Aj tak vám pomôžem,“ usmial sa a zdvihol tašky.
Takto sa Zuzanka zoznámila s Jánom – milým, pozorným, skromným. Často chodieval do toho istého obchodu, kde ju prvýkrát uvidel. Jedného večera, keď upratovala schody, sa opäť objavil.
„Môžem pomôcť?“ ponúkol sa a bezfilled>
