Hovorí sa, že čím dlhšie spolu pár randí, tým nešťastnejšie býva ich manželstvo…
Jeden pár, Silvia a Marek, boli spolu sedem rokov, kým sa nakoniec rozhodli zosobášiť. Počas tých rokov nestrávili ani jediný celý deň spolu obom vyhovovalo, že si nechávali svoj čas a priestor. Keď ale Silvia neplánovane otehotnela, museli sa vziať.
Spočiatku bolo bývanie spolu zaujímavé, priam až vzrušujúce. Najprv sa pustili do prerábky malého bytu, Silviina starká sa presťahovala k jej rodičom, čím uvoľnila miesto pre mladomanželov, potom spoločne nakupovali nábytok a vybavenie do domácnosti… Keď však bolo všetko hotové, začali byť z oboch nervózni, keď museli tráviť všetok čas spolu medzi štyrmi stenami.
Marek začal prosiť Silviu, či by nemohol ísť na pivo s kamarátmi, a Silvia mu s radosťou dopriala čas medzi priateľmi. Takýto životný štýl sa postupne stal pre oboch normálnym a pohodlným. Rovnako ako predtým počas siedmich rokov, stretávali sa doma väčšinou neskoro večer.
Termín pôrodu sa nezadržateľne blížil a Marek bol s každým dňom zamĺknutejší. Silvia si to nevšímala, až kým jej jedného dňa nezavolala neznáma žena s oznámením, že Marek sa s ňou sťahuje k nej. Skutočne, Marek si počas jednej zo Silviiných bežných návštev u gynekologičky pobalil veci a odišiel.
Najviac ju frustrovalo, že Marek jej ani len nevysvetlil, prečo to robí jednoducho mal strach a vytratil sa. Dokonca sa neukázal ani na rozvodové pojednávanie… Silvia sa snažila zariadiť všetko tak, aby pri pôrode dieťaťa nebol nikde zmienený otec, aby mohla v rodnom liste napísať do kolónky otec veľkú pomlčku. Pomohli jej známosti a všetko vybavila rýchlo.
Silvia porodila krásneho syna. Bol to zdravý chlapček s rozkošnými jamkami v lícach. Akonáhle ho uvidela, ukľudnila sa a všetka bolesť z Marekovho odchodu, ktorý bol kedysi jej najbližším človekom, sa stratila. Rodičia jej veľmi pomáhali so starostlivosťou o syna. Silvia už nechcela myslieť na žiadne vzťahy s mužmi; mala pocit, že jazva v jej duši sa už nikdy nezahojí.
Keď mal jej synček tri roky, rozozvučalo sa zvonček na dverách. Silvia čakala svoju mamu, aby jej pomohla s vnukom, a tak sa ani len nepozrela cez kukátko a otvorila. Na prahu stál jej bývalý manžel. V ruke držal obrovskú kyticu ruží presne tie, ktoré Silvia vždy zbožňovala a veľké závodné auto, prvý darček, aký za tie tri roky priniesol malému synčekovi.
Silvia sa naňho mlčky zadívala, keď povedal:
Prepáč mi, prosím… spravím všetko, čo len chceš…
Myslíš si, že žiadam tvoje odpustenie? Ubehli roky…
Do chodby vybehol malý syn.
Nie. A už sa nikdy nevracaj. Toľké roky sme ťa nepotrebovali, zvykli sme si na to…
Silviu už nič nebolelo. Povaha tých starých krívd dávno vyprchala a ostala len ľútosť nad Marekom, ktorý prišiel o vlastného syna.
