Hovorí sa, že čím dlhšie sú partneri vo vzťahu, tým horšie dopadne ich manželstvo Ako v rozprávke, v ktorej sa všetko rozplýva do hmly a farby sa rozpíjajú ako vodovky v daždi.
Jana a Martin boli spolu sedem rokov, keď sa akoby z ničoho nič rozhodli pre svadbu ich život predtým bol zvláštne oddelený, každý mal svoj vlastný priestor a čas, ako dve paralelné rieky v podzemí, čo sa dotýkajú len cez kvapky na kameni. Zrazu však prišla neplánovaná nežnosť dieťa, ktoré nutkavo pritiahlo ich osudy dokopy.
Začiatky spoločného bývania boli ako film premietaný v starej kinosále v Banskej Štiavnici: najprv prerábanie malého bytu, následne babka Zuzana odchádza k dcére, takže mladomanželia dostali kúsok starého priestoru, kde si mohli vyskladať vlastný život. Spoločné nakupovanie nábytku, honba za tou správnou ratanovou stoličkou v obchodnom centre v Bratislave, prísľub spoločných večerov No keď všetko zapadlo, pocítili medzi štyrmi stenami čudné napätie, akoby pavučina túžby po samote.
Martin začal navrhovať pivo s kamarátmi pri Dunaji, zatiaľ čo Jana s úsmevom vypravovala muža do sveta takáto zvláštna atmosféra, každý vo svojom tichu, im povážlivo vyhovovala. Bolo to presne ako predtým: domov prichádzali až neskoro večer, s myšlienkami poskrúcanými ako halušky na tanieri.
Čas pôrodu sa blížil a Martin chodil po byte ako tieň. Jana si jeho smutné oči ani nevšímala, až kým sa jedného dňa neobjavila pomätená žena a zahlásila do telefónu, že Martin odchádza s ňou. A veru zatiaľ čo bola Jana na prehliadke u gynekologičky v Ružinove, Martin si potichu zbalil pár vecí a odplával preč, bez slova a bez objasnenia.
Najviac bolelo, že nevydal ani hláska, len sa bál, skrútený v sebe ako slíže. Na rozvodovom pojednávaní sa Martin samozrejme neukázal. Jana s pomocou kamarátky vybavila, aby v rodnom liste dieťaťa v kolónke otec zostala prázdna čiara všetko sa dalo vybaviť, keď poznáte správnu pani na matrike.
Narodil sa zdravý synček, veľký, s jamkami v lícach ako z rozprávky o vodných vílach. Pri pohľade naňho Janku premkol pocit pokoja a ľahkosti, že zabudla na horké slzné dni i na lásku, čo sa prevrátila na rub dúhy. Rodičia pomáhali ako v tiesni na Orave, kde fúka severák kým Janka neplánovala už ďalšiu búrku vzťahov, pretože rana v jej srdci bola ešte živá.
Syn mal tri roky, keď v jednom oparenom ráne zazvonil zvonček. Janka čakala mamu, aby postrážila chlapca, ale otvorila dvere bez rozmyslu a tam stál bývalý muž. V rukách mal obrovskú kyticu červených ruží, aké mala rada ako dievča, a v druhej ruke detskú závodnú autíčko prvý dar pre ich syna, za celé tie zvláštne roky.
Jankine oči boli ako zamrznuté jazero, keď počúvala, ako Martin šeptom hovorí:
Prepáč urobím všetko, čo budeš chcieť
Myslíš, že sa dá odpustiť po toľkých rokoch?
Malý sa rozbehol do chodby, radosť v očiach.
Nie. A prosím, už nikdy viac nechoď. Ani nám, ani synovi si nechýbal, naučili sme sa žiť bez teba
Už to nebolelo, zostala len tichá ľútosť, ktorá sa vznášala v ťaživom vzduchu bytovky v Petržalke, kdesi medzi vŕzgajúcimi drevenými dverami a závanom ruží, ktoré už nemali komu rozkvitnúť.
