Ráno môj Zuzana stála v obývačke so zovretými päsťami. “Nechcem tvoje kázne!” jej hlas ostro prerezal vzduch. “Tridsať rokov, tridsať! A ty? Mlčíš ako kameň!”
Pozrel som sa od novín. Jej šedivé vlasy sterceli na všetky strany, tvár červená od hnevu. Vedel som, čo nasleduje. “Zuzka, upokoj sa. Porozprávajme sa slušne.”
“Slušne?” zatlieskala rukami. “Kedy si so mnou naposledy poriadne hovoril? Opýtal si sa ma na moje pocity? Odpovedz!”
Zložil som noviny, vstal a pristúpil k oknu. Za sklom mrholil októberový dážď, javorové listy žltli a padali. “Máš pravdu,” povedal som tiššie. “Málo rozprávam.”
“Málo?” takmer sa zadusila od rozhorčenia. “Ty nerozprávaš vôbec! Prídeš z práce, večeráš mlčky, čumíš na telku. Hovorím ti, že susedka Eva má vnuka na výške, ty odseknies: ‘Hm, dobre.’ Chcem na záhradu zbierať paradajky, ty: ‘Rob čo chceš.’ Som živá žena, či manekýna?”
Otočil som sa. V jej očiach stáli slzy, ale zatnute ich zadržiavala. “Prepáč,” vybuchol som. “Nevedel som, že ti toľko záleží.”
“Nevedel!” trpko sa zasmiala. “Vilo, čo si vôbec o mne myslíš? Kuchárka? Pradlena? Alebo zvyk ako tvoje papuče?”
Chcel som niečo dodať, ale ona už išla ku dverám. “Vieš čo? Neodpovedaj. Všetko je mi už jasné.”
Dvere zabuchli. Zostal som sám, počúval ako na kuchyni búcha riadom. Potom ticho.
Sediac v kresle, snažil som sa čítať, no slová sa mi mihotali. Zuzana mala pravdu – vzdialil som sa. Kedy to začalo? Po smrti mamy? Alebo keď som sa stal vedúcim a práca ma pohltila?
Spomenul som si na naše stretnutie. Zuzanka predávala v kníhkupectve, ja prišiel pre elektrotechnickú príručku. Jej úsmev bol taký žiarivý, že som zabudol prečo som prišiel. Stál som až tam, kým sa neopýtala, či nepotrebujem pomoc.
“Odporučte niečo zaujímavé,” povedal som vtedy.
“A čo radšej čítate?” spýtala sa.
“Všetko. Technické knihy, deti, klasika.”
Podala mi Kukučínových “Keď báčik zomrie”. “Skúste to. Pekné príbehy o ľuďoch.”
Kúpil som knihu, no čítal som len o nej. Na druhý deň som prišiel znova. “Páčilo sa?” spýtala sa. “Veľmi. Čo ďalšie odporučíte?”
To sa opakovalo týždeň. Kupoval knihy, vymýšľal dôvody na rozhovor. Až som nabral odvahu pozvať ju do kina. “Hrajú novú slovenskú komédiu,” navrhol som. “Nechcete ísť?”
Zasmiala sa: “Už som myslela, že sa nikdy neodhodláte.”
Vzali sme sa o rok. Žili sme v garsónke na Petržalke. Ona vešala závesy, ja pribíjal poličky. Večer sme pili čaj v kuchyni a snívali: “Chcem dievčatko a chlapca,” hovorila. “Ja dom so záhradou,” dodal ja. “Budeš pestovať ruže, ja opravovať auto.” Chcela, aby sme sa nikdy nehádali. Súhlasil som a pobozkal ju na čelo.
Deti však neprichádzali. Lekári krútili hlavami. “Stáva sa,” vraveli. Zuzana plačúvala do vankúša. Počul som ju a nevedel ako utešiť. Postupne sme o tom prestali rozprávať. A rozprávali sa čoraz menej.
Postupoval som v práci, ona začala pracovať v školskej knižnici. Kúpili sme trojizbák, potom chatku na Pezinku. Pestovala ruže, ja som sa hral v garáži s autom. No reči ubúdalo.
Teraz som v prázdnej izbe pochopil: chyba bola na oboch stranách. Ja som sa uzavrel, ona sa prestala snažiť preniknúť cez moje ticho. Po tridsiatich rokoch som sa cítil ako cudzinec vo vlastnom dome.
Ráno bola chladná. Servírovala raňajky mlčky, jednoslovo odpovedala. Skúsil som to znova: “Zuzka, poďme na chatu cez víkend. Pomôžem ti.”
“Netreba,” odsekla. “Pekne mrknem.” Skúsil
Viktor to vyjadril krásne: Čo nás vzdialilo na kilometre, to nás v srdciach zblížilo na centimetre.
