Vypadni. Hneď.
Kopanec treskol do starého dubového stola a posunul ho dopredu.
Pohár piva sa zatriasol, pena pretiekla cez okraj a rozliala sa po povrchu.
Vo výčape na okraji prašnej dediny niekde pri Rimavskej Sobote stíchlo všetko naraz.
Smiech zamrzol na perách.
Biele gule zastali uprostred pohybu na biliardovom stole.
Stará jukeboxka sa sekla a umlkla.
Starý muž sediaci vzadu pri stole sa ani nepohol.
Šesťdesiatpäť… Možno sedemdesiat.
Strieborné vlasy pod ošúchaným hnedým klobúkom.
Vyťahaný rifľový kabát mu voľne visel na ramenách.
Rukydrsné, poznačené rokmipokojne objímali pohár piva.
Tá rana ho mala aspoň trhnúť.
Nestalo sa.
Len dvomi prstami posunul pohár späť na miesto.
Nezdvihol hlavu.
Bez reakcie.
Ako keby mu bolo všetko jedno.
Kubo Malík sa naklonil bližšie.
Veľký. Široký. Hlasitý.
Taký ten typ chlapa, čo verí, že keď je silnejší, je aj nedotknuteľný.
Počuješ, čo ti hovorím? zavrčal. Toto nie je tvoja krčma.
Žiadna odpoveď.
Starý muž sa pomaly napil.
Za Kubom sa pár motorkárov uškŕňalo.
Iní sledovali opatrne, akoby niečo tušili, ale nespomenuli to.
Starý muž položí pohár.
Úmyselne.
Pomaly.
Sadni si.
Slová tiché, no v nich nebolo miesto na odpor.
Kubo zažmurkal, potom sa zasmial.
Krátko. Hrkavo.
Si hluchý, dedo? zahundral mladší motorkár, ktorý sa pridal.
Búchol otvorenou dlaňou do stola znova.
Silnejšie.
Pivo zas preteká.
Stále nič.
Starý muž si ich ani nevšimol.
Pomaly pchal ruku do kabáta.
Bez náhlenia.
Pár chlapov stuhlo.
Inštinkt sa ozval skôr ako rozum.
Vytiahol starú tlačidlovú Nokiu.
Ošúchaný plast, pamäť na päť posledných volaní.
Priložil si ju k uchu.
Napätie v miestnosti zhustlo.
Tiché cvaknutie.
Som tu.
Nič viac.
Zložil telefón.
Zastrčil naspäť.
Chytil zasa pivo.
Kubo civí.
…Koho si volal? zahundral.
A potom sa stalo niečo, čomu by si neuveril.
Romanove prsty sa prestali pohybovať po poháriku so slivovicou.
To bol prvý znak.
Nie pohľad v očiach.
Nie ticho.
Ruka.
Lebo chlapi ako Roman Rajniak sa už dávno naučili, ako udržať tvár bez emócie.
Ale rukytie klamať nedokážu.
Každý v miestnosti naňho hľadel inak.
Na spodku pultu stála dievčina, pod blikajúcou neónkou. Z kapucne ešte tiekla dažďová voda, ktorá kvapkala na poškriabané dosky.
Roman pozrel na modriny.
Drobné otlačky prstov okolo detského zápästia.
Čerstvé.
Stisla sánku.
Len na sekundu, nenápadne.
Ale všetci motorkári to videli.
Už zrazu nikto nevyzeral uvoľnene.
Veľký chlap pri biliardovom stole opatrne odložil tágo.
Iný sa nahol k predku stoličky.
Barman prestal leštiť pohár, hoci sa tváril, že ho leští už pol minúty.
Pretože vedeli niečo, čo cudzinci nechápu:
Roman nereagoval na strach.
Len na krutosť.
Dievča si rýchlo pretrelo tvár rukávom mikiny.
Chcelo neplakať.
Chceli byť statočné.
Maminka mi hovorila, aby som sem nechodila, šepkala. Ale povedala, že ak niekto zastaví jeho…
Hlas sa jej zlomil.
Roman pozrel hore, rovno na jej tvár.
…si to ty.
Nikto v krčme ani nedýchal.
Barman hľadel na dieťa s temným výrazom.
Jeden motorkár zamrmle:
Nie…
Bolo na nej čosi povedomé.
Najskôr to nebolo zjavné.
Ale teraz si ju každý naozaj všimol
tie oči.
Tmavohnedé.
V rohoch zostrené.
Presne ako mala Romanova malá sestra pred dvanástimi rokmi, keď ju priateľ zbil tak, že ani lekári už potom neviedli počet zlomenín.
Roman toho chlapa zabil o tri dni neskôr.
Celá dedina to vedela.
Nahlas to však nik nespomenul.
Dievčina vybrala trasľavou rukou niečo z vrecka.
Pol miestnosti stuhla.
Ale len vytiahla pokrčenú fotografiu.
Mokrá, ohnutá v rohu.
Pomaly podišla a položila ju Romanovi vedľa pohárika na stôl.
Roman na ňu pozrel.
A svet vo výčape sa preklopil.
Na fotke bola žena.
Dobitá.
Vydesená.
Držala za ruku to isté dievčatko.
A vedľa nich
stal Ľudovít Oravec.
Romanova tvár vyprázdnená.
Nebola to zlosť.
Bolo to horšie.
Lebo Ľudovít kedysi patríval k Romanovi.
Roky dozadu.
Vyhodil ho, keď zmlátil ženu pri predaji pervitínu niekde pri Lučenci.
Dievča sa zachvelo.
Povedal, že ak mama ešte raz utečie…
Nedopovedala.
Roman na chvíľu ešte pozrel na fotografiu.
Potom obrátil jej rub.
Na zadnej strane bolo chvatom čiernym perom napísaných šesť slov:
Stále vraj chrániš slabších, odkázala.
Biker s obrúčkami pri stene sa postavil.
Nie teatrálne.
Ako vojak, čo znova počul rozkaz z minulosti.
Pridal sa ďalší.
A ďalší.
Stoličky zaškrípali.
Dievča zmätene pozeralo, ako obrovskí chlapi postupne vstávajú jeden za druhým.
Roman stále pokojný.
Bez slova.
Vonku bičoval dážď ešte silnejšie.
Roman zdvihol pohár so slivovicou.
Miestnosť nepohnutá.
Zdvihol ho.
Pozrel doň posledný raz.
Potom pomaly vylial všetko na fotografiu.
Oravcova tvár mizne pod vlnou alkoholu.
Pokojný pohyb.
Rozsudok.
Roman položil prázdny pohár späť.
Cinknutie v tichu.
A potom vstal.
Zrazu sa miestnosť zdala primalá.
Dievča ustúpilo o krok.
Nie zo strachu.
Ale sila takého muža, to zmení vzduch v miestnosti.
Roman si vzal koženú bundu zo stoličky.
Rádovo tichým, hrozivo hlbokým hlasom sa spýtal:
Koľko je ich u vás doma?
Dievča preglglo.
Dvaja chlapi.
Roman prikývol.
Vonku už naštartované motorky burácali do dažďa.
Nie jednaale celé stádo.
Bikeri už boli na nohách.
Prebíjali zbrane.
Obliekali bundy.
Kontrolovali nože.
Žiadne reči.
Žiadne otázky.
Len pohyb.
Cieľ.
Barman zamkol kasu bez počítania.
Veľký chlap priložil hlavne brokovnice k sebe s hladkým cvaknutím.
Dievča hľadelo na tú premenenú partiu šokovane
pred troma minútami vyzerali ako netvory.
Teraz však boli oveľa nebezpečnejší.
Našli dôvod.
Roman zamieril k dverám.
Na chvíľu zastal pri dievčati.
Prvýkrát od jej príchodu zjemnel hlas.
Ako sa voláš?
Dievča zdvihlo pohľad.
Želmíra.
Roman na sekundu privrel oči.
To bolo meno jeho sestry tiež.
Otvára ich znovauž žiadna jemnosť v pohľade, len kľudná zúrivosť.
Natiahol obrovskú, zjazvenú ruku.
Drž sa za mnou.
Želmíra okamžite chytila.
A celý výčap ticho nasledoval Romana Rajniaka do búrky.
