“Odkázala mi dieťa a utiekla. Ach ty… Stará ospalá…” Maria zastonala a zakývala hlavou zo strany na stranu.
V starom rozbúchanom autobuse bolo dusno. Cez otvorené okná vnikal vzduch rozpálený na tridsať stupňov, ale namiesto osvieženia prinášal dovnútra len cestný prach. Ľudia driemali, omámlení teplom.
Vpredu sa zrazu vynorili pozlátené vežičky kostolíka, ku ktorému sa tlačili drevené domčeky. A za nimi vykúkali horné poschodia a strechy tehličkových panelákov. Ľudia sa prebudili, zašušili, začali sa zháňať. Tí šikovnejší už s taškami rýchlili k dverám, aby čo najskôr opustili dúsny autobus.
Len jedna žena sedela ako prikovaná, nehybne zúpená do okna. Ruky s modravými žilkami odpočívali na kolenách. Odfarbené vlasy s tmavými koreňmi viseli v neupravených prameňoch pozdĺž jej tenkého tváre, čo ešte zvýrazňovalo jej bledosť. Kútiky úst smutne svislé, tenké viečka pokryté jemnými vrásčkami. Pôsobila ako človek zlomený chorobou alebo životom, nečakajúci už nič dobré.
Autobus sa v poslednom úsilí trhol a zastavil na malom námestíčku pred kostolíkom. Ľudia netrpezlivo tlačili k otvoreným dverám, ponáhľajúc sa von na slobodu.
“Paní, príšli sme, konečná,” zavolal na ňu plešivejúci vodič, vykúkajúc za oddelené sklo kabíny.
Žena sa obzerala. V autobuse okrem nej a vodiča už nik nezostal.
“Príšli sme, vystupujeme,” zopakoval vodič.
Zdvihla malú tašku stojacu pri nohách, vstala a vydala sa uličkou medzi sedadlami.
“Dovidenia,” povedala pred otvorenými dverami, bez otočenia sa na vodiča.
Akonáhle vstúpila na zem, za jej chrbtom s sykotom a rincom zabuchli dvere autobusu. Žena pomaly kráčala smerom k dreveným domčekom. Zrazu od kostolíka zaznel úder zvonu. Ešte stále znel, keď sa spustil melodický vyzvánanie. Žena sa zastavila a stuhla, pozdvihujúc hlavu k oblohe. Potom sa otočila a vykročila ku kostolíku.
Prešla po úzkej cestičke, pozdĺž ktorej rástli rozmanité kvety, a vošla do otvorených dverí. Ovanul ju chlad s vôňou kadidla. Lúč zapadajúceho slnka, v ktorom tancovali prachové častice, presekol vnútro chrámu a jasnou škvrnou dopadol na drevenú podlahu.
Žena vkročila dovnútra a klopanie jej podpätkov vyrušilo ticho. Obzrela sa a prisedla na lavičku pri dverách.
“Je vám zle? Dám vám vodu?”
Vedľa nej sa objavila mladé dievča so šatkou viazanou okolo krku, napriek horúčave. Jej modré oči hľadeli s úprimnou starosťou.
“Počkajte chvíľu,” povedala a zmizla, no čoskoro sa vrátila s pohárom vody.
“Tu máte. Je to z pramena hneď vedľa. Voda zostáva chladná, aj v horúčavách. Pite.”
Zuzana vzala pohár a priložila ho k ústam. Voda bola číra a studená, až ju zubom zaťalo.
“Ak budete niečo potrebovať, povedzte,” šuštiac dlhou tmavou sukňou, dievča odišla k malému stolíku v rohu, oddelenému od prístrešku drevenou stenou, kde boli rozložené rôzne cirkevné drobnosti.
Žena dopila vodu a pristúpila k stolíku, snažiac sa nerobiť hluk podpätkami.
“Ďakujem.” Položila prázdny pohár na stôl. “Ty si miestna? Poznáš všetkých?”
“Dedinka je malá. Koho hľadáte?” odpovedala ochotne dievčina.
“Máriu… Kováčovú poznáš?”
“Samozrejme, to bola moja stará mama. Ale zomrela pred rokom. A vy ste jej kto?” Dievča vyšlo spod stola a teraz stálo niekoľko krokov od zvláštnej cudzinky.
“Ste vy Zuzana?” spýtala sa, neodvracajúc z nej oči. “Ja som Ema…”
***
Osemnásť rokov dozadu
Mária sedela na lavičke pri vchodových dverách, žmúriac sa pred lúčmi zapadajúceho slnka.
“Mami,” ozval sa vedľa nej hlas.
Mária otočila hlavu, zatienila si rukou oči. Pred ňou stála jej dcéra Zuzana, ktorá pred viac ako rokom utiekla z domu. Jednou rukou tiskla k sebe dieťa zabalené v tenkej deke, v druhej mala čiernu športovú tašku.
“Vrátila si sa… Vedela som, že takto to skončí. Navždy si prišla, alebo ako?” opýtala sa Mária neprívetivo.
V okne susedného domu sa pohla záclona. Mária ťažko vstala z lavičky.
“Poď do domu. Netreba, aby susedia počuli,” povedala a vstúpila na prízemie, opierajúc sa o kolená.
Zuzana na chvíľu zaváhala a išla za matkou. Rýchlym pohľadom obzrela izbu, nechala tašku pri dverách, pristúpila k vysokej železnej posteli a opatrne na ňu položila spiace dieťa. Narovnala sa a s úľavou vydýchla.
“Chlapec, alebo dievča?” spýtala sa Mária ľahostajne, hľadiac dcére do chrbta.
“Dcéra, Ema,” odpovedala Zuzana, otáčajúc sa k matke.
“Vedela som,” zopakovala Mária s povzdychom. “Vidím, že sa ti v meste nevedelo dobre, keď si sa vrátila k matke. Čo budeš robiť?”
“Teraz nie, mami. Som strašne unavená.” Zuzana si zastrčila za ucho pramen vlasov a sadla si na posteľ, vedľa dieťaťa.
“Dobre, dobre. Kam by sme sa ponáhľali? Máš ešte mlieko?” Mára prešla pohľadom po Zuzaninej plochej hrudi pod tričkom. “Odkiaľ by sa vzalo? Vidím, ako si schudla. Dobre. Sadni ku Ninike, ona má kozu, dá ti mlieka.”
“Mám so sebou náhradu,” povedala Zuzana, tešiac sa, že prvá búrka prešla.
“Dieťa nebudeš tráviťA po celých tých osemnásť rokov sa Zuzana konečne vrátila domov, kde spolu s Emou začali nový život, plný odpustenia a nádeje na lepšie zajtrajšky.
