— Tak čo, dcérka, už ideš? Včera som videla takého krásneho “Štefana”! Bielu farbu, kožený interiér. Absurdne lacný – len sto tisíc eur – hlas Tamary Antonovnej znel umelo ľahko, ale za tým sa skrýval nepútavý nátlak.
— Mami… — Maria vydýchla a zatvorila notebook. — Už sme ti to hovorili. Máme hypotéku, Zuzka je každý mesiac chorá. Kde ti mám zobrať sto tisíc? Vyber niečo skúrne.
Z izby sa ozývali detské výkriky. Peter zúfalene bojoval so Zuzkou, ktorá odmietala oblačiť nohavičky. Na hodinách bolo osem hodín. Maria za desať minút musela uredovať na prácu. A práve teraz sa celý ten problém s autom znova vynoril.
— Tak si zoberte úver — pokrčila Tamara rami, posunula si k sebe misu s koláčikmi. — Ste mladí, máte dobré platy. Nepýtam sa na pohreb, ale na niečo užitočné.
Maria sa prudko otočila k matke, zatíajúc päsťe.
— A čím to budeme splácať, mami? Vzduchom? Počúvaš vôbec, čo hovorím? Už máme hypotéku.
Tamara frfla, skrúšila ruky v bok a odvrátila sa.
— Hm. Petrovej mame majú auto, ale ja, ako vždy, na poslednej kôpke.
V tom okamihu Maria sa už zasekla.
— Petrovej mame majú auto, lebo si sa kúpila. Predali staré, našetili. Nepýtali sa nikoho. A ty si práve zložila vodičák a už chceš “Štefana” za sto tisíc?
— A prečo myslíš, že ti práve zložila vodičák?! — Tamara vybuchla. — Lebo som ti držala deti, každý halier minula na teba, odkladala som ti na tvoju prvú kúru! A teraz, keď napokon mám príležitosť, plaštíte ma.
Maria sa pozrela na Petra. Ten pomáhal dcére obuť topánky a vyzval vyčerpane a rozpačito. A jak vždy, nevmiešal sa. Dúfal, že si to vybavia samy. Ale zo svojich zovretých pery bolo jasné, že už má dost.
— Mami, vždy si mi sama hovorila, že sa bojíš šoférovať. Počúvaj, my nie sú netvory. Ale nemáme platinovú kartu – rozhorčenie v hlase Mary vystriedala únava. — Aj tak ti vo všetkom pomáhame. Platíme za energie, lieky, darčeky…
Tamara sa chytila za srdce, čo vyzeralo dramaticky, ako keby v tom momente spomenula, že má vysoký tlak.
— No, jasné je všetko s vami. A teraz mi budeš vyčítať každý euro?
Maria hlasno vydýchla, akoby vypúšťala pary. Malo jej sucho v ústach, dlačnice sa jej zapotili. Nebol to prvýkrát, čo sa hadali o auto, ale dnes to bolo obzvlášť tvrdé. Všetko sa zmiešalo: nedostatok spánku, častné choroby dcéry, práca, nezaplacené účty v poštovej schránke.
A vtedy Tamara vyhodila všetko, čo definitívne zlomilo dcéru:
— A čo keby som ti podržala Zuzku, keď je chorá? Ty by si mohla viac pracovať, víc zarobiť. Tak by sme si mohli zobrať úver.
Maria na chvíľu dokonca zamrzla.
— Počkaj. Rozumej, ty si ochotná pozorovat na vnučku len za auto? Predsa ty si vždy hovorila, že ti nedovoľuje zdravie. A teraz, keď uvidíš “Štefana”, tlak ti zrazí klesá?
— Nepreháňaj — zamrmlala matka. — Ja len hľadám kompromis. Aby bolo všetkým dobre.
— Kompromis je, keď obe strany ustupujú. Ale ty len obchodujes a klídeš podmienky.
Tamara sa prudko otočila a kvečala k dverám.
— Dobre. Všetko je jasné. Žite bezo mňa. A nevolať mnoho, keď si opäť budete potrebovat starú mamku. Poradiť sami.
Maria nebežala za matkou. Len sa posadila k okru a zavrela oči, snažiac sa stráviť, čo sa stalo.
Peter sa približil a položil jej ruku na plece.
— Povedala si správne — šepol. — Škoda, že to tak dopadlo.
V byte zavládla zvláštna ticho. Dokonca aj Zuzka prestala fňukať. Len sa úzkostlivo pozerala na dvere.
— A babka odišla navždy? Už k nej nepôjdeme?
Maria nevedela. V jej srdci vystúpala únava, hnev a detská urážka. Toľkát už pomáhali matke len tak, pretože museli. A teraz sa odmietala byť babkou, kým jej nekúpia auto.
Ubehli dva mesiace od tej hádky. Rodina sa zvonka zdála byť v poriadku. Presnejšie, bolo stabilná. Zuzka chodila do škôlky, Maria chodila do práce podla grafiku, Peter nabívala brigády a takmer nebol doma. Nikto nehovoril o Tamaře nahlas, ale ona v skutočnosti stále neviditeľne existovala: v plyšových hračkách, ktoré donášala Zuzke, v plečkových nohavičkách, v recepte ich rodinného koláča.
A Zuzka postrádala. Najprv tiško, zmäteno, s očekávaním. Neskôr s otázkami.
— Mami, babka odišla?
— Nie, len… je… zaneprázdnená.
— Vždy mi volala, keď som kašlala. A teraz ne. Zabudla na mňa?
Maria sa usmiala, hľadala slová, všelijako vymýšľala príbehu o opravách, pokazenom telefóne. Ale jej hlasu nechýbala presvedčivosť, a v Zuzkinom srdci sa pomalu ozíval neúčasť.
Situácia vyvrcholila jedného večera. Zuzka sedela na gauču s tabletom, Maria umývala riad. Obyčajný deň: Peter mešká v práci, na sporáku varil polévku, v poštovej schránke ležali nezaplatené účty.
— Chcem zavolať babke. Môžem? — zrazu sa spýtala dievčina, zamrznuvši v dverách.
Maria si vdcela. Vedela, čím to skončí, ale povolila. Možno babka konečne ozíde. Možno uvidí číslo vnučky a rozmäkne.
V telefónnom prístroji sa ozývalo pípanie až po automatické odpočítanie s prekazkou nechať správu. Zuzka vytočila ďalší raz. A ďalší. Po štvrtom pokuse, keď znova nikto nezdvihol, rozplačala saZuzka sa oprela o maminu a šepkala: “Ja teda aj bez auta babku milujem.”
