Tak ti poviem, čo sa stalo v ten večer, keď u Daniela bol jeho kamarát z detstva Roman. Všetko začínalo ako obyčajné stretnutie starých priateľov – sedeli v kuchyni, spomínali na školu, smiali sa a nalievali si po poháre. Bolo to také útulné, ako sú len pravé staré priateľstvá.
Až tu zrazu buchli dvere.
„To prišla moja nevesta! Hneď vás predstavím,“ povedal Daniel nadšene.
Do kuchyne nakukla štíhla dievčina. Roman zrazu stuhol. A ona, keď ho uvidelá, akoby na sekundu skamenela.
„Toto je Roman, môj kamarát z detstva!“ povedal Daniel veselo.
„Veľmi pekné,“ vypotila zo seba. Volala sa Zuzana. A takmer okamžite vyšla z miestnosti bez ďalších slov.
Len čo za ňou zavreli dvere, Roman vytiahol telefón:
„Dano… musím ti niečo ukázať.“
Zapol video a otočil obrazovku. O chvíľu Daniel zbledol, akoby uvidel prízrak.
__________
Pred týždňom:
„Ahoj, máš čas?“ ozval sa známy hlas.
Hoci ubehlo veľa rokov, odkedy Roman odišiel pracovať do Košíc, Daniel by ho spoznal hneď – aj keby ho prebudil uprostred noci.
„Roman! No ty čo! Samozrejme, príď! Mám práve izbu voľnú, bývaj u nás, kým si nájdeš byt. A predstavím ťa Zuzke, mojej neveste. Mimochodom, je z tvojho mesta.“
„To je náhoda,“ zasmial sa Roman. „Dobre, o týždeň som tam.“
Keď Daniel povedal Zuzane o Romanovom príchode, zdalo sa, že sa napjala.
„A kto mu bude variť? Kto upratovať?“ opýtala sa rozmaznane, ukazujúc si dokonalý manicure.
„Veď všetko robíme spolu. Aj riad, aj prádlo perieme rovnako. Roman je dospelý muž, nie dieťa. Zvládne to.“
„Uvidíme,“ zamrmlala Zuzana mračiac sa.
Stretnutie prebehlo v pohode. Cestou z vlakovej stanice sa chlapci rozprávali, smiali sa, rozprávali o živote. Doma Daniel vytiahol flašu – „na privítanie“.
„Len trochu, zajtra mám stretnutie s bývalým kolegom ohľadom práce,“ upozornil Roman.
Večer, keď Zuzana prišla z práce, už bolo po večeri, kuchyňa bola uprataná, a chlapci pili čaj pri futbale.
„Zuzka, toto je Roman.“
Pri pohľade na Romana sa dievčine zmenil výraz v tvári. Ale rýchlo sa spamätala:
„Poznáme sa. Košice. Ahoj, Roman. Nečakala som ťa.“
„Ani ja teba,“ uškrnul sa.
„Čo máme na večeru?“ rýchlo zmenila tému a vyšla do spálne.
Neskôr, keď zostali sami, sa Daniel opýtal:
„Čo sa deje, Zuzka? Celý večer si ako z iného sveta.“
„Neveríš mi,“ zašepkala.
No po jeho naliehaní sa priznala: kedysi krátko chodila s Romanom. Mal byť údajne dotieravý, a keď ho odmietla, začal šíriť nepekné reči.
„Teraz aj tebe niečo povie, už sa len pozeraj.“
„Roman? To na neho nepasuje…“
Zuzana sa rozplakala, zobrala tašku a začala baliť veci.
„Ak mi neveríš – medzi nami je koniec. Buď ja, alebo on. Rozhodni sa.“
„Počkaj… Porozprávam sa s ním ráno. Ak to bude pravda, vyhodím ho.“
„Takže ešte váhaš?!“ zakričala, buchla kufrom a vyšla z izby.
Keď Daniel vošiel do kuchyne, Roman už naňho čakal.
„Odišla? Všetko som počul, tu steny sú tenké,“ povedal pokojne.
„Roman, povedz úprimne… bola to pravda, čo vravela Zuzka?“
Mlčky vytiahol telefón, prelistoval galériu a podal mu ho.
Na videj bola dievčina, veľmi podobná Zuzke, s výstrednou líčkou, alebo tancovala na stole v klube. Zozadu sa ozýval opitý mužský hlas, chválil ju. Na konci skončila v náručí nejakého chlapíka.
„Takých videí, ver mi, majú chalani z Košíc dosť. Zuzka vtedy chodila s partou, ktorá… povedzme, mala nejednu škvrnu na pase.“
„Čo ešte vieš?“
„Nechcel by som to rozoberať, ale…”
„Nie tebe má byť hanba. Ty si ma neoklamal. Ona áno, pozerala sa mi do očí, hrala sa na neviniatko.
Ja som si ju chcel vziať. Založiť rodinu. Vedel by som to vôbec, keby si neprišiel?
S Zuzanou sa rozišiel v ten večer. Keď jej kamarátky začali písať a obviňovať Romana, že zničil lásku – Daniel všetko vyložil narovinu.
„Nevedel som o jej minulosti. Teraz už neverím. S takou ženou sa rodina nepostaví. Nech si ide.“
Nikto ju neprevzal. Čoskoro odišla do iného mesta, akoby dúfala, že jej minulosť ju nedobehne.
Ale možno raz pochopí: ak pravdu skrývaš, raz aj tak vypláva na povrch. A následky budú nezvratné.
