Pečená pravda: ako jedna treska prevrátila rodinu
Ján sa vrátil domov z práce unavený, no spokojný. Z kuchyne sa linula lákavá vôňa. Nahladol dnu a potrel si ruky:
— Mmm, to krásne vonia! Čo varíš, Zuzanko?
— Rozhodla som sa upiecť rybu, — pokojne odvetila žena.
Ale ešte než sa stihol opýtať, aké korenie použila, z hĺbky bytu sa ozvukli zvláštne zvuky. Ján sa znepokojene zastavil:
— To znova hulákajú susedia?
— Nie, nie susedia. V zadnej izbe na teba čaká prekvapenie, — povedala Zuzana so záhadným úsmevom.
— Aké prekvapenie? — prekvapene vyzrel.
— Choď a uvidíš sám.
Ján pomaly prešiel chodbou, opatrne otvoril dvere — a ztuhol. V kresle, akoby sa nič nestalo, sedela jeho matka — Alžbeta Pavlovna.
Predtým sa nečakane objavila pri dverách. Zuzana, mysliac si, že je to donáška, ich hneď otvorila.
— Alžbeta Pavlovna, dobrý deň. Prečo ste nás neupozornili? Čo keby sme tu neboli…
— Ján pracuje, ty si doma. Ja sa dohovorím sama, ešte som invalid. Kde je moja izba?
— Pristúpte zatiaľ sem, potom sa dohodneme.
— Máte tri izby a ty nevieš hneď povedať? A ako to, že on nevedel?
— On sám nebol v obraze. Vy ste mu nepovedali?
— A načo? Neprišla som na návštevu. Teraz tu budem bývať.
Zuzana sa ovládla, aj keď vnútri všetko stuhlo. Potrebovala dokončiť prácu, a tak požiadala svokru, aby chvíľu počkala. Ta sa posmešne rozhliadla a ešte dodala:
— V chladničke prázdno…
— Teraz príde donáška.
Keď kuriér priniesol tašky, Zuzana rýchlo pripravila jednoduchý obed: nakrájala syr, šunku, chlieb, uvárila čaj.
— Chcete možno kašu, palacinky?
— Neobťažuj sa. Ak bude treba, uvarím si sama.
Zuzana prikývla a odišla. O pol hodiny neskôr, keď odovzdala prácu, vrátila sa do kuchyne a počula, že svokra „osvojila“ susednú izbu vedľa kúpeľne — tú, kde Ján trávil noci za počítačom. Už stihla poznamenať:
— Neporiadok, špina, riady. Upratuje aspoň sám?
— On pracuje, tu odpočíva.
— Pracuje? Hračky má tu. Ty sedíš doma, nakupuješ cez internet. A on, chudák, musí horiť cez deň aj noc.
Zuzana mlčala a držala sa. Bolo toho priveľa, ale teraz nebol čas. Spomenula si na nedávny rozhovor s mamou, keď sa sťažovala na muža a jeho záľuby:
— No aspoň nechodí za ženami. Hrá si potichu, — utešovala ju mama.
— A čo keď budú deti?
— Nedohral sa v detstve…
A pravda. Všetky peniaze, ktoré mu matka dala na byt, Ján minul na drahú techniku. Detský sen, povedal vtedy. A predsa bol byt zapísaný na Zuzanu, vďaka príspevku jej rodičov.
Po obede Alžbeta Pavlovna zaspala vo svojej „novej“ izbe. Ján stihol prísť z práce, počul chrápanie a prekvapene sa spýtal:
— To čo, susedia?
— Nie, tvoja mama. Zajdi sa s ňou porozprávať.
Matka sa zobudila akurát včas. Bez pozdravu, hneď k veci:
— Teraz som na dôchodku. Plánujem cestovať a medzi výletmi bývať u vás. Byt idem predať, peniaze som ti dala. Takže aj ja tu mám svoje metre.
— Mami, vážne? Túto izbu sme chceli pre deti. Zuzana bude proti.
— Tak mi vráť peniaze. Všetko podľa spravodlivosti.
— Aj tak ti mesačne posielam. Máme rodinu.
— Rodinu? Zuzana sedí doma. Ty pracuj sám. Prineste dokumenty. Dúfam, že všetko je v poriadku?
Zuzana mlčala, odišla a vrátila sa s priečinkom.
— Tu sú dokumenty. Byt je zapísaný na mňa. Peniaze dali moji rodičia.
— A moje?
— Minul ich tvoj milovaný syn. Na jeho „detstvo“.
Ján vstal, provinilo sa pozrel:
— Prepáč, mami. Ale vtedy som o tom tak sníval. Teraz som sa dohral. Už nechcem.
— Aha! — vykríkla Zuzana. — A ak neprestaneš, podám na rozvod. A pôjdeš za mami, k svojim hračkám.
— Zuzka, netreba! Všetko predám. Sľubujem. Poďme večerať. Dnes — bez počítača.
Pri večeri svokra mlčala a mračila sa.
— Takže ja tu som nikto? A ja som si predstavovala, že tu budem vládnuť.
— Vy ste matka môjho muža. Ale my máme svoju rodinu. A nebudem robiť všetko podľa vášho rozkazu.
— Ján, ty si pod papučou!
— Radšej pod papučou milovanej ženy než pod maminou kontrolou. Celý život si rozhodovala za mňa. A teraz stačilo. Vyrástol som.
Alžbeta mlčala, vstala a vzala si tašku:
— Zavolajte mi taxík. Odchádzam. A ty si na mňa ešte spomenieš…
Ján mlčiac odprevádil matku k autu. Keď sa vrátil, sadol si za stôl:
— Budem jesť rybu aj mäso. Hneď všetko. Veľmi som vyhladol.
— A čo tie hry… naozaj si to myslel?
— Áno. Všetko predám. Bude nám treba peniaze na deti. Teraz som pripravený. A s mami — nejako to vyriešime. Hlavne, aby si bola pri mne.
Zuzana sa usmiala. A vnútri cítiA von to šťastie prišlo kedysi ako priesvitný vtáčik, ktorý sa zakĺzol dverami a usadil sa v kuchyni medzi zeleninou a spomienkami.
