Odchod z kuchyne
Vierka Kučerová, zasa ste položili hrniec na nesprávne miesto, šomral Gríško, mladý kuchár s večne vlhkými rukami, a kývol smerom k polici nad drezom. Tu je miesto na čisté. Špinavé patrí tam.
Gríško, veď už robím v tejto kuchyni tri mesiace. Viem, kde kam patrí.
Tak fajn. Tak to prosím dajte na miesto.
Vierka bez slova presunula hrniec tam, kam mal ísť. Už nemala sily hádať sa. Ony zmizli spolu s predchádzajúcim životom s redakčným kreslom a lampou so zeleným tienidlom, ktorú tak milovala, aj s ateliérom, ktorý musela prenajať cudzím ľuďom, aby mala s čím vyplatiť mamu, lieky a opatrovateľku.
V reštaurácii “Impérium” bežala piatková večerná zmena svojím tempom. Za stenom bzučal šum sály, niesli sa smiech, hlasy, cinkot pohárov, vôňa drahého mäsa s omáčkou z červeného vína. Vierka stála pri veľkom oceľovom dreze a umývala taniere, ktoré jej nosili kopy za kopami, horúce, so zvyškami jedál, na ktoré sama nemala ani pomyslenie. Ruky mala červené, zásteru mokrú až po pás.
V mysli mala stále ten album. Ležal u nej v skrinke, v šatni maličký, s mäkkým obalom farby suchej trávy. Kúpila si ho vo februári za posledné peniaze po zálohovej výplate, lebo bez neho to nešlo. Bez kreslenia by už asi dávno vyšla z rozumu; stratila by samu seba. Umývačka riadu v päťdesiatich siedmich? Nie. Teda áno, momentálne vo vonkajšej podobe. Vo vnútri bolo čosi iné.
Po nociach, v podnájme na Sadovej ulici, kde radiátor hučal ako živý a od susedov sa prenášali cez stenu hlasné rozhovory, si sadala k stolu, zažínala lampu a kreslila. Len tak pre seba. Ruky, ktoré cez deň tak boleli od vody, zrazu boli znovu zručné, presné. Kreslila ulice, okoloidúcich, starú ženu so psíkom, ktorú ráno vídala pred vchodom, konár za oknom postriebrený námrazou, tvár predavačky z potravín oproti, unavenú a láskavú zároveň. Linky jej šli ľahko, bez pochybností ako keby ruka sama vedela, aj keď hlava už vo veľa veciám neverila.
Ilustrátorkou bola takmer dvadsať rokov. Najskôr v malom časopise, potom v bratislavskom vydavateľstve “Horizont” tam robili detské knihy a Vierka tú prácu naozaj milovala. Bavilo ju vymýšľať zajačikov a líšky, ktoré boli v podstate ľudia v kožúškoch, so svojimi pocitmi a povahami. Milovala tie dni, keď jej dorazili autorské výtlačky a ona mohla držať knihu v ruke, listovať a povedať si: toto som nakreslila ja.
A potom prišla kríza. Znižovali náklady, rušili oddelenia, a napokon jej povedali: “Vierka Kučerová, veľmi si vás vážime, ale…” Za slovom “ale” už nasledovalo len prepustenie. Mala štyridsaťštyri. Prvýkrát ostala bez práce a pravidelného príjmu, s pocitom, že pôda sa jej pod nohami posúva.
Manželstvo už bolo dávno rozklátané. Manžel, Andrej, bol v podstate dobrý človek, len vždy slabý v kritickej chvíli. Kým boli financie, bol veselý, štedrý. Po katastrofe začal byť podráždený, ufrflaný, neskôr sa začal z domu zdržovať. Vierka nechcela veriť dlho, no nakoniec už musela. Rozišli sa potichu ako ľudia, ktorí už prestali mať síl aj na hádky.
Potom ochorela mama.
Mozgová príhoda, ľavá strana ochrnutá. Najskôr nemocnica, potom doma, potom znovu nemocnica. Vierka cestovala cez celé mesto, platila opatrovateľku, lieky, rehabilitácie. Príležitostné kreslenie zarábalo žalostne málo. Na ateliér už nemala prostriedky, musela sa ho vzdať. Potrebovala zamestnanie, kde by bola stabilná výplata a pevná pracovná doba. Brala, čo sa našlo.
Mama odišla v októbri uplynulého roka. Ticho, v spánku, akoby len bola priveľmi unavená vstávať. Vierka ostala sama s dlhmi, so starým albumom a so stohmi tanierov. Umývala ich päť dní v týždni.
A tak sa sem dostala.
Vierka, už je tam ďalšia kopa! ozval sa Gríško z hlbín kuchyne.
Už nesiem.
V ten večer hostia v “Impériu” boli ako obvykle. Dámy v šatách, páni v sakách, niekedy hlučná mládež, niekedy vážne dvojice, čo jedli potichu s mobilom v ruke. Vierka bola za stenou, v kuchyni. No počula to. Hlasy, smiech, cingot pohárov. Občas zvýšený hlas, keď niečo nevyhovovalo.
Jeden hosť chodil skoro každý týždeň. Vierka o ňom vedela len vďaka tomu, že jej raz v šatni povedala čašníčka Svetlanka:
Ten pri šestke je tam stále sám. Objednáva si vždy to isté, je pomalý, nikdy nepozerá do mobilu. Len sedí a pozerá von oknom. Divný.
Možno je len sám, hlesla Vierka.
Aj ja som sama, ale aspoň zájdem s babami na kávu.
Vierka sa nehádala. Pochopila už dávno, že samota môže mať rôzne podoby. Sú také, keď nemáš s kým ísť. A potom je tá druhá, keď sedíš medzi ľuďmi a aj tak si sama, lebo ten, s kým si delila všetko podstatné, tu už nie je.
Hosť pri šestke chodieval v stredu a v piatok. Objednával jahňacie alebo hovädzie, pohár červeného, niekedy polievku. Nechal slušné tringelty, nie okázalo, jednoducho to priložil k účtu. Volal sa Alexander Gregor. To sa Vierka dozvedela neskôr. Zatiaľ iba umývala riady a myslela na svoj album.
V ten piatok všetko bežalo ako obyčajne. Vierka stála pri dreze, voda bola horúca, para štípala v očiach. Gríško v rohu čosi telefonoval. Umývačka riadu hučala. Za stenou bol stále šum hlasov.
Zrazu sa niečo v miestnosti zmenilo.
Najskôr nenápadne, potom badateľnejšie. Vierka akoby vycítila, že niečo nesedí. Najskôr zaznelo výkriknutie krátke, rozrušené. Potom hlasy zvýšili tón. Jeden z hostí už kričal hlasno.
Utrela si ruky, vyšla na chodbu.
Kovové dvere do sály boli pootvorené. Vierka ich roztvorila.
Pri šestke sedel starší muž, urastený, v tmavosivom saku, dalo sa vidieť, že s ním niečo nie je v poriadku. Nepadal, nestrácal vedomie, ale tvár mal akosi zvláštne pokrútenú, ruky vystieral k hrdlu. Ten pohyb Vierka poznala roky dozadu, v nemocnici, to isté spravilo maminmu susedovi.
Dvaja čašníci stáli bezradne, administrátorka pani Jarmila si prikrývala ústa dlaňou a šepkala: “Volajte rýchlu!” Niekto z hostí sa dvíhal zo stoličky.
Vierka prešla k mužovi. Nerozmýšľala. Postavila sa zaňho, objala ho v páse, našla miesto nad pupkom, zovrela päsť, druhou rukou pritlačila raz, druhýkrát. Muž bol vysoký, ťažký, visela na ňom, nohe zapreté do zeme. Ešte raz. Muž sa rozkašľal, čosi vyletelo, vydýchol, najskôr chrapľavo, potom hlbšie, napokon normálne.
Pustila ho a ustúpila o krok.
V sále ostalo tri sekundy ticho. Potom všetci spustili naraz. Administrátorka sa vrhla k mužovi, Svetlanka doniesla vodu, jeden hosť zatlieskal a postupne sa pridávali ďalší.
Vierka stála v mokrej zástere s červenými rukami, neisto, nevedela, čo ďalej.
Vy ste zdravotníčka? spýtala sa administrátorka Jarmila.
Nie. Umývam riad.
Otočila sa a odišla znova do kuchyne.
Trochu sa jej triasli ruky, keď ich umývala pod kohútikom. Gríško na ňu hľadel s otvorenými ústami.
Čo sa stalo?
Jeden pán sa zadusil. Už je ok.
Vy ste ho zachránili?
My tu máme kôpky riadu.
Vzala špongiu a vrátila sa k drezu. Riad naozaj pribúdal.
O dvadsať minút sa otvorili dvere do kuchyne. To sa nestávalo, hostia sem nevstupovali, sama pani Jarmila to neustále zdôrazňovala. Lenže muž v sivom saku vošiel, rozhliadol sa a opýtal:
Prosím, kde nájdem tú pani, čo mi pred chvíľou pomohla?
Gríško mlčky ukázal na Vierku.
Muž pristúpil ku dresu. Vierka akurát dočisťovala hlbokú misu, otočila sa. Zblízka videla vysoký, široký, okolo päťdesiatpäť, tmavé vlasy s prešedivením, vyčerpaná tvár, málo úsmevu. Sivé oči, trochu hlboké. Vyzeral ako človek, ktorý sa dlho necítil dobre.
Vy ste Vierka? Tak mi vraveli.
Áno.
Chvíľu mlčal, akoby nevedel, čo ďalej. Napokon povedal jednoducho:
Chcem vám poďakovať. Neviem ako inak. Proste ďakujem.
To netreba. Už je dobre.
Nie, nie je. Mohol som… odmlčal sa, prešiel si po čele. Chcem tým povedať, že nebyť vás.
Hocikto by vyšiel. Len treba vedieť, čo robiť.
Lenže vy ste vyšla. A vedeli ste.
Vierka položila misu na poličku a zobrala ďalší tanier. Muž neodchádzal.
Je to vaše? spýtal sa zrazu.
Otočila sa. Pozeral na stôl pri dreze, kde mala svoje veci. Tam ležal album. Dnes si ho vzala do práce, chcela kresliť počas prestávky, no nestihla.
Moje.
Môžem?
Pokrčila plecami. Muž otvoril album na prvej strane. Bola tam stará pani so psom, tá od vchodových dverí. Kreslila ju niekoľko nocí, stále niečo pridávala vrásky, ťažké topánky, spôsob, akým drží vodítko.
Muž otočil list. A znova.
Bol tam konár v inovaťi. Chlapec na hojdačke. Náčrt trhoviska, rýchly, živý. Ruky, rovnaké, detailné, pózy: ruky kreslila vždy, od čias školy, bola to tréning aj úľava.
Listoval dlho.
Ste výtvarníčka, skonštatoval.
Bola som. Teraz umývam riady.
Prečo?
Všeličo sa stalo.
Prikývol, pozrel ešte raz na trh, album zavrel, položil. Vierka čakala, že povie “ďakujem” a odíde. Povedal však niečo iné:
Volám sa Alexander Gregor. Som architekt. Potrebujem vás o čosi požiadať najskôr však poviem: naozaj už nemôžete robiť kresby, ale skutočne odborne?
Vierka si ho pozorne obzrela. Gríško na druhej strane kuchyne predstieral, že čistí zemiaky, ale počúval.
Podľa toho, čo znamená odborne.
Pracovať. Dostať zaplatené za kreslenie.
Alexander, vy ste sa dnes takmer zadusili, mali by ste ísť domov a oddýchnuť si.
Oddýchnem si. Ale povedzte chcete normálne pracovať, kresliť pre projekty?
Z hlasu mu znenela zvláštna úprimnosť. Priamosť, bez pretvárky.
Mohli by ste mi najprv povedať, čo to obnáša? povedala Vierka.
Vytiahol vizitku. Jednoduchú, bielu, meno a telefón.
Zavolajte mi zajtra. Alebo ak mi dáte číslo, zavolám ja vám. Poviem všetky podrobnosti. Je to seriózne, nehovorím zo slušnosti. Naozaj hľadám niekoho, kto vidí veci ako vy.
Ako vidím?
Pozrel na album.
Takto.
Rozlúčil sa poklonou a odišiel. Gríško na Vierku zašomral:
Toto som ešte nevidel.
Umy zemiaky, Gríško.
Schovala vizitku do zástery. Ruky mala opäť mokré. Za stenou sa ozýval známy šum akoby sa nič nestalo.
V noci dlho nemohla zaspať. Ležala na úzkej posteli, hľadela do stropu, počúvala hučanie radiátora, myslela na album, na spôsob, akým Alexander listoval, na to, že ju naposledy niekto takto pozorne sledoval možno pred desiatimi rokmi. Nechválil, len pozeral. A v jeho tvári sa niečo menilo.
Ráno v sobotu dlho obracala vizitku v ruke. Potom zavolala.
Ozval sa hneď, akoby čakal.
Dobré ráno, pani Kučerová.
Odkiaľ viete moje priezvisko?
Pýtal som sa pani Jarmily. Včera. Povedzte mi o sebe, ak chcete. Ja vám poviem, o čo ide.
Povedala stručne. Vydavateľstvo, ilustrácie, kríza, mama, rozvod. On počúval bez prerušenia. Potom hovoril on.
Architektonickú kanceláriu otvoril sám pred dvanástimi rokmi, mal malý tím, brali rôzne projekty od bytoviek po verejné priestory. Rok dozadu vyhrali súťaž na obnovu mestského parku pri Dunaji, veľká vec. Urobili výkresy, všetko presne podľa predpisov, no keď si to rozložili na stôl, niečo im chýbalo.
Výkresy sú mŕtve, povedal. Rozumiete, čo myslím? Technicky všetko sedí, ale necítiť, že by tam žil človek. Potrebujeme vizualizácie, živé, také, aby komisia videla nie projekt, ale miesto, kde budú babičky sedieť, deti behať, niekto čítať v tieni. Chápete?
Chápem.
Vaše kresby, tie z albumu. Vy to dokážete. Urobiť miesto živým.
Chvíľu mlčala. Potom sa spýtala:
A termíny?
Štyri týždne. Prezentácia pred komisiou. Ak to schválime, stavba sa začne. Bude to skutočný park, pre ľudí.
Niečo v nej na tie slová odpovedalo.
Fajn, povedala. Kedy môžem vidieť vaše výkresy?
Kľudne dnes.
Kancelária Alexandra sídlila v centre, na treťom poschodí starého domu, hore drevené schody s bielym zábradlím. Izby priestranné, vysoké stropy, na stenách výkresy, na policiach modely. Vo vzduchu bol pach papiera, ceruziek a kávy.
Bolo tam štyroch zamestnancov. Mladík s obrovskými slúchadlami, ktoré, zdá sa, nikdy neskladal. Prísna štyridsiatnička s krátkym účesom, Natália, mala na starosti statiku. Dôchodca pán Václav robil modely. A ešte jeden, mladý Sova, robil počítačovú grafiku.
Alexander rozložil Vierke výkresy parku. Pridržal rohy pravítkami, postavil sa k nej a začal vysvetľovať. Jednoducho, bez veľkých pojmov: tu je hlavná aleja, tam fontána, zóna pre deti, lavičky, stromy.
Vierka sa snažila predstaviť si nie čiaru na pláne, ale skutočný život. Tu pôjde ráno s psom starší ujo, tam na obed príde mama s kočíkom, tam v piatok večer sadnú dvaja a zadívajú sa na vodu.
Môžem ísť na dunajské nábrežie? opýtala sa.
Jasné. Teraz?
Áno.
Išli spolu. Peši, pätnásť minút. Mlčky. Vierka niesla album, Alexander kráčal vedľa, ruky vo vreckách, pohľad dopredu, chôdza pomalá ako človek, čo sa zamýšľa, ako profík.
Na nábreží bolo ešte surovo, predjarie, stromy holé, zem sivá, Dunaj tmavý, pomalý. Okolo vody kráčalo pár ľudí. Miesto, kde mal byť park, boli dve staré lavičky a dva stromy, okolie zničené.
Vierka sa zastavila. Premerala si okolie. Vytiahla album.
Budete kresliť? spýtal sa Alexander.
Rýchly náčrt. Aby som si zapamätala, aký je tu pach.
Prekvapene sa na ňu pozrel.
Pach?
Rieka, zem, staré listy. Vidno to potom aj na kresbe, hoci nemusí byť cielene.
Nepovedal nič. Vierka načrtávala línie, rýchlo, len aby ruka mala zafixovaný ten moment. Breh, stromy v obryse, muž na bicykli čo prešiel, dve deti s mamou.
Alexander stál bokom, pozeral na vodu. Mal tvár človeka, ktorému v hlave víria vlastné témy, nie smútok, ale uzavretosť.
Vaša žena mala rada takéto miesta? spýtala sa Vierka a hneď si uvedomila nevhodnosť. Prepáčte.
Nie, v poriadku. Milovala more. Hovorila, že od rieky ide nostalgia, je pomalá. Chvíľu mlčal. Hana zomrela pred ôsmimi mesiacmi. Rakovina. Rýchlo, štyri mesiace.
Ľutujem.
Áno.
Nepokračovali v tej téme. Vierka kreslila, Alexander stál pri nej. Vietor od Dunaja bol chladný, no už s vôňou vody.
Potom šli späť do kancelárie, dali si kávu, Alexander jej ukázal požiadavky: séria dvadsiatich listov rôzne zóny parku, rôzne denné časy, ľudia v rozličných situáciách. Nie formálne ilustrácie, ale živosť, akoby boli fotky. Komisia musí uveriť, že miesto už žije.
Rozumiem, povedala Vierka. Prvých päť listov dám budúci týždeň. Uvidíme, či je to to, čo hľadáte.
Dohodnuté.
Vrátila sa domov, do izby na Sadovej. Radiátor hučal. Na stole zostala ranná šálka čaju. Vierka položila album, zobrala ceruzku a zamyslela sa, čím začať.
Prvý list bol hotový do noci. Ranná aleja, prázdna, starý pán so psom, ďalšia postava v hmle, stromy s pučiacimi listami, lavička, na nej žena s knihou, spokojná s tým, čo má.
Na druhý deň ukázala kresbu Alexandrovi. Dlho ju skúmal.
To je presne ono, povedal.
Natália sa pristavila, bez slova pozerala.
Dobre, povedala, celkom v kľude.
Vierka pocítila niečo dávno zabudnuté. Nebola to radosť, ale jej blízka sestra spokojnosť, keď to, čo urobíš, netrafí vedľa.
Ďalšie dva týždne pracovala každý deň. Chodila na nábrežie ráno, nech bolo počasie akékoľvek. Sledovala, pozorovala, kreslila v teréne. Večer doma alebo v kancelárii spracovala návrh. Alexander chodieval pozerať, niekedy ukázal kde má byť strom, inokedy len potichu sledoval, čo bolo odpoveďou samou osebe.
Začali sa rozprávať. Nielen o práci. Občas šli na nábrežie spolu, keď mal Alexander čas. Išli pomaly, rozprával o tom, ako vymýšľali park, prečo je tá aleja práve taká, podľa akej logiky majú byť lavičky. Bolo v ňom cítiť, že tým žije, nie ako prácou, ale skutočne.
Viete, aký je rozdiel medzi dobrým miestom a zlým? spýtal sa raz, kráčajúc pri vode.
Aký?
V dobrom si ľudia sami vyberú, kam si sadnú. Nie lebo inde niet miesta, ale lebo práve tam sa im bude páčiť najviac. Ak to miesto vznikne spontánne, je správne.
Vierka sa zamyslela.
To ste vedeli vždy?
Od tretieho ročníka na škole. Jeden učiteľ povedal: architektúra nie je o domoch. Je to o tom, ako sa človek cíti pri nich. Zapísal som si to. Dodnes nezabudol.
To bol dobrý učiteľ.
Dávno je po smrti. Ale jeho hlas mám v pamäti.
Rozprávali sa často nie ani o veľkých témach, ale o drobných, zvláštne dôležitých. Vierka rozprávala o začiatkoch v detskej knihe, o obľúbenom líščom hrdinovi zo starej rozprávky, ktorého nakreslila dvakrát, druhý raz len pre seba, ale stratila ten list pri sťahovaní. Alexander počúval a usmieval sa, nie posmešne, skôr úprimne.
Aj ja mám takú vec, povedal raz. Malý domček na juhu, robil som ho pred pätnástimi rokmi. Úplne obyčajný, ale vyšiel presne ako mal. Pamätám si ho viac než veľké stavby.
Prečo?
Niekedy malé vystihne viac.
Raz zašli po spoločnej prechádzke na čaj. Alexander pozeral z okna a povedal:
Nepôsobíte, že by vás bavil riad.
Ani to netvrdím.
Prečo ste to teda robili? Mohli ste hľadať miesto ilustrátorky.
Mohla, ale tam niet istoty. Dnes zákazka, zajtra nič. A ja som mala dlhy.
Ešte ich máte?
Už iba zbytky.
Prikývol.
Viete, že ste odišli z “Impéria”?
Zobrala som si neplatené voľno. Kým trvá projekt.
A potom?
Pozrela do šálky.
Uvidíme. Možno sa niečo nájde. Už viete, čo viem.
On opäť pozrel z okna. Niečo si nechal pre seba.
Práca šla výborne. Lístkov pribúdalo, Vierka mala zrazu rytmus: ráno nábrežie, potom domov, večer kontrola výsledkov. Kreslila ľudí. Mladý pár na lavičke pri vode. Staršiu ženu kŕmiacu holuby. Teenagerov na bicykloch. Skupinku s psami v nedeľu ráno. Mamu s kočíkom pod rozkvitnutou vetvou.
Alexander niekedy priskočil s nápadmi:
Tú ženu dajte k fontánke. Tam bude lavička s pekným výhľadom.
Dobre.
Sem spravte večerný čas. S lampami; chcel som teplé svetlo.
Ukážte mi aké lampy.
Ukázal na výkrese. Kývla a kreslila podľa toho. Niekedy sa hádali.
Alexander, táto aleja je na pláne veľmi rovná. Ak idú ľudia len rovno, všetko vidia naraz. Môj pocit je, že by mala byť vlnitá.
Podľa techniky nejde. Komunikácie idú rovno.
No stromy snáď môžeme sadiť šikmo.
Odmlčal sa, potom povedal:
Treba sa opýtať Natálie.
Natália povedala, že to pôjde. Stromy sa na pláne posunuli. Po dni sporu bola Vierkina aleja konečne živá, s tieňmi, s čímsi čakajúcim za zákrutou.
Vidíte? ukázala list.
Alexander dlho hľadel.
Mali ste pravdu.
V kancelárii ju prijali potichu. Sova, mladík so slúchadlami, raz prišiel, pozrel sa, ako kreslí.
Vždy ručne? Tablet nie?
Viem aj na tablete, ale ruka cíti papier. Pomáha to premýšľať.
Prikývol ako niekto, kto si to vezme do budúcna.
Pán Václav raz mlčky položil vedľa Vierky čaj. Lepšiu pochvalu nemožno dostať.
Boli aj komplikácie. Tri listy o detskom ihrisku sa nedarili. Vždy vyšli umelo, nudne. Opakovane ich prepracovávala, ničila, začínala odznova. Prišla na to: kreslila deti, ktoré nepoznala, vymyslené.
V sobotu si sadla na lavičku k ihrisku oproti podnájmu. Pozerala hodinu, dve deti liezli, padali, krútili sa, mamy sa rozprávali, no boli vždy v obraze. Najvážnejšie stavala v piesku chlapček, akoby mal pred sebou najdôležitejšiu vec sveta.
Nakreslila chlapca, ďalšieho, dve dievčatá, mamu so smejúcim synom.
Tri listy nakoniec vyšli za dva dni.
Keď ich ukázala Alexandrovi, dlhšie ich študoval.
Kde ste zobrali tieto deti?
Ihrisko oproti.
Je poznať, že sú skutočné.
Aj sú.
Zostával posledný týždeň. Listy skoro hotové, kancelária ladila prezentáciu. Alexander pracoval do noci, Vierka videla ešte neskoro svetlo v okne.
Raz ostali dvaja po práci. Alexander niečo riešil na stole, Vierka dorábala posledný list. Ticho, iba šustot papiera a občas tichý vzdych.
Videla vaša žena tento projekt? spýtala sa Vierka.
Neodpovedal hneď.
Začiatok. Vyhrali sme súťaž, keď už bola sirota. Tešila sa, že vyjde pekný park. Ale… nedožila sa.
Preto ste boli v depke? Jedli v reštaurácii sám a nič vám nechutilo?
Pozrel na ňu.
Vedeli ste?
Svetlanka, čašníčka, hovorila. Ľutovala vás.
Zmraštil obočie.
To vie človek ťažko o sebe povedať.
Samotári si myslia, že ich nik nevidí. Ale všetci vidia.
Odmlčal sa.
Aj vy ste sama?
Bola som. Teraz neviem. Teraz mám prácu, ktorú milujem. Je to veľa.
Je.
Mlčali, ale dobre.
Keď Hana nebola, pochopil som, že vlastne neviem, načo to všetko. Projekty, robota. Vždy sme robili veľa a odkladali oddych. A potom už bolo neskoro.
To isté som hovorila o mame.
Aj vy ste stratili?
Minulý rok.
Prikývol, viac neskúmal. Bolo to jasné.
Ten večer šli spolu. Vonku bola tma a zima. Vierka si zapla kabát.
Domov pešo? spýtal sa Alexander.
Autobusom na Sadovú.
Odprevadím vás na zastávku.
Išli bez slov. Na polceste sa Alexander otočil:
Vierka.
Prosím?
Po prezentácii, nech to dopadne akokoľvek, chcem vám ponúknuť trvalé miesto. Nie na jeden projekt. Sme tím, máme stále nové úlohy, potrebujeme váš pohľad výtvarníka čo vie vidieť človeka v priestore. Myslím vážne.
Zastavila.
Nie je to len z vďaky?
Za vďaku by som kúpil kyticu. Toto je obchod.
Mykla sa smiechom. Konečne naozaj.
Dobre, premyslím si to.
Ale veľmi neváhajte.
Prišiel autobus. Odišla. Alexander stál a pozeral jej za zadným sklom.
Deň prezentácie bol v štvrtok.
Od rána v kancelárii napätie Natália prepočítavala, Sova robil počítačové simulácie, Václav doniesol model s drevenými lavičkami a zelenou hubkou za stromy. Alexander chodil sem-tam, pil kávu, nehovoril veľa.
Vierka ešte raz rozložila všetky listy. Dvadsaťdva. Ranná aleja, poludnie pri fontáne, detské ihrisko, večer s lampami, chlapec na lavičke, zaľúbení pri vode, stará pani s holubmi, dážď pod prístreškom, cyklisti.
Ste nervózna? spýtal sa Alexander potichu.
Trochu.
Sú výborné.
Listy, či komisia?
Listy.
Usmiala sa.
Komisia zasadla v starom budove v centre, veľká sála s dlhým stolom a oknami vysokými po plafón. Osem členov, vo väčšinou v sivomodrých sakách, vážne. Alexander začal s výkresmi, rozvážne, stručne, Natália vysvetľovala detaily. Potom Sova ukázal veľkoplošnú počítačovú simuláciu.
Potom Alexander prehovoril:
Rád by som predstavil sériu kresieb. Ilustrácie, ako bude miesto naozaj žiť.
Listy kládol pred členov komisie po jednom, v tichu.
Jeden z nich, starší pán s hustým obočím, dlho držal v ruke list s rannou alejou.
Toto sú kresby? Nie fotografia?
Kresby, priamo z miesta.
Sú živé, povedal potichu. Ale Vierka to počula.
Nasledovali dlhé technické otázky. Alexander odpovedal, Natália dopĺňala. Vierka len sedela bokom, nehovorila, to už nebola jej parketa. Ale keď si na záver staršia dáma, členka komisie, vypýtala kresbu s babičkou a holubmi na pamiatku, musela sa usmiať.
Výsledok oznámili hneď: projekt schválený. Pár pripomienok, inak však áno.
Vo vestibule Natália bez slova podala Alexanderovi ruku, potom Vierke. Sova šepol “hotovo”. Václav ostal v kancelárii, poslal len správu: “Šikovní.”
Alexander pristúpil k Vierke. Stáli pri okne, vonku už naozaj jar, zelené stromy, ľudia na chodníku bez búnd.
Tak, povedal.
Tak, prikývla.
Ideme na nábrežie?
Teraz?
Teraz. Chcem to miesto ešte vidieť, po tom všetkom.
Išli pešo. Mesto žilo, voňalo topoľmi a asfaltom. Alexander išiel popri Vierke, neskôr, pomaly. Nesla si album, to už bola rutinná súčasť.
Na nábreží svietilo slnko, fúkal vietor. Dunaj žiaril, lavičky obsadili ľudia. Tam, kde bude park, stále len šedá zem a dva staré stromy. Ale teraz už Vierka cítila, že to miesto pozná, videla ho z dvadsiatich uhlov.
Zastali pri kraji pri vode. Do tváre im fúkal chlad.
Bude z toho pekné miesto, povedala Vierka.
Bude, súhlasil Alexander.
Mlčali. Mladá mama s kočíkom prešla okolo, rozprávala do mobilu.
Vierka, povedal Alexander.
Áno?
Díval sa na rieku, nie na ňu.
Dlho som žil obklopený ľuďmi, prácou, pohybom. Aj tak bolo prázdno. Chápete?
Chápem.
Tých pár týždňov neviem, ako presne to vystihnúť, ale zistil som znovu, prečo sa každý deň ráno teším. Nie do práce. Prosto som rád.
Vierka sledovala vodu, pomalú, temnú. Dunaj plynul, nezúčastnene.
Povedali ste, že Hana nemala rada rieky. Príliš sú pomalé.
Áno.
Mne vyhovuje pomalosť. Od detstva.
Nakoniec sa na ňu otočil. Pohľad vážny, nič len tak.
Som rád, že ste vyšli vtedy z kuchyne.
Aj ja. Aj keď som vtedy myslela len na to, že sa dusíte.
Viem. Preto.
Chvíľu nechápala. Potom áno. Úplne inak.
Alexander, povedala nesmelo.
Áno?
Nie som veľmi dobrá na takéto reči.
Ja tiež nie.
Tak sme si kvit.
Zasmial sa. Skutočne, po prvýkrát. Jeho smiech bol tichý, príjemný.
Vierka, povedal, keď sa dosmial.
Čo?
Mohol by som vás pozvať na večeru? Nie do “Impéria”. Do inej reštaurácie.
V “Impériu” je dobrá kuchyňa.
Je, ale hanbil by som sa pozerať pani Jarmile do očí po tom, čo sa stalo.
Vierka si predstavila jej tvár a prikývla:
To je fér.
Takže prijímate?
Našla v albume čistý list. Pozrela na Dunaj, na stromy, na ľudí na lavičkách. Začala náčrt. Alexander sledoval.
Prijímam, povedala ticho.
Nepovedal viac. Postavil sa vedľa.
