Starý muž odchádzal… Stará žena to vedela, cítiila to každou časticou svojej duše, ktorá k nemu prirástla.
Vonkajšie to prijala pokojne.
Vnútri sa bála, hoci vedela, že bez neho dlho nezotrvá.
Ako? Ako žiť bez Jožka, milého, drahého a tak vzdialeného. Chce sa vám sneh? Kto tvrdí, že city s časom ochladnú?
To máte v tých vedeckých knihách? Neverte, nič neochladne!
Stále sa srdce chveje ako vtáčik pri drahom hlase. Nie je to žiadna sranda – celý život spolu, šesťdesiat rokov, čo už hovoriť!
Tak splietli svoje životy, že bez seba ani minútu. Ako ho pošle samého? Ako tu zostane sama? A prečo? Prečo žiť bez Jožka? Bez neho niet života.
Tak rozmýšľa stará žena, preberajúc kufor, triediaca veci do troch kôp.
Toto pre deti, na pamiatku. Toto pre susedov, a toto, najmenšia kôpka, pre seba – kým neodídem, budem sa dívať a spomínať na Jožka.
„Katkaaa, Katkaaa!“ počula slabý hlas starého muža. „Katkaaa!“
„Idem, idem, Jožko, milý,“ zrýchlila krok, upravila si sukňu a nahla sa k posteli. „Prebudil si sa, Jožko? Chceš palacinky?“
„Katkaaa…“ zakňoural, slepo hľadiac na strop.
„No tak, milý, som tu, tu,“ vzala jeho kedysi veľkú ako lopata, teraz scvrknutú ruku do svojej, podobnej suchej vtáčej labke. „Čo chceš, milý? Som s tebou!“
„Katkaaa, prepáč… Prepáč, Katka…“
„Ale no tak, čo to hovoríš…“
„Nemiloval som ťa,“ zašepkal. „Hlupák… Keby som mohol vrátiť čas… Katka…“
„Neblázni, Jožko. Miloval si ma, po svojom, ale miloval. Inak by sme spolu prežili šesťdesiat rokov? No tak, čo už…“
„Katkaaa, deti…“
„Prídu, Jožko, práve som poslala telegram. Nie ja, poštárka Zuzka. Všetkým: Mišovi, Tomášovi, Štefovi a Zdenke. Večer budú tu. Zaspi si, ja ti pripravím vývar…“
„Netreba…“ zašepkal. „Daj mi ruku, posedi si so mnou. Prepáč, Katka…“
„Nahnevala som sa? Ani raz. Ty mi prepáč, možno som ti zbytočne zviazala život…“
„Nie, Katka,“ zakrútil hlavou. „Osud…“
Z oka sa mu vykotúľala slza a zmizla vo vráskach tváre.
Večer sa zhromaždili deti, sami už starí.
Stará žena sa na ne dívala. Mišo, najstarší, celý šedivý ako holub. Rozvážny, vážený, taký bol od detstva. Len trochu sa ho bála – profesor, človek vzdelaný, býva v Bratislave.
„Mišo, synček, celý šedivý!“
„No, mami, roky sa podpisujú. Už som dedo, nezabudla si, že si prababa?“ Pozrel na ňu prísne.
„Ach, synček, ako by som zabudla! Tu máš fotky. Tvoja Terezka poslala, všetko je tu, pod sklom.“
„Vľavo sú staré fotky – my mladí, ty s otcom, strýko Juraj, brat Fero, čo sa nevrátil z frontu… A tu na novom skle sú vnúčatá a pravnúčatá. Takže, Mišo, ešte ma nevypisujte!“
„Nikto ťa nevypisuje, mami. Ži dlho! Kým žiješ, cítime sa ako deti…“
„Tomáš, bratko, čo tak na ryby?“
„Dobre,“ otočil sa k matke, „mami, môžeme?“
„Samozrejme!“ usmiala sa.
„Oco, dosť už lenivať!“ To už Štefan, najmladší, stále v džínsoch, bez bruška, opálený. Pracoval na veľkej lodi, cestoval a vždy posielal rodičom darčeky. Starí ich však schovávali.
Jediné, čo používali, bol japonský televízor. Celá dedina sa u nich zhromažďovala po Večerných správach pozerať filmy.
Starý muž sa slabuško usmial. Štefan bol vždy jeho obľúbenec – veselý, živý ako on kedysi.
„Štefan, synček, deti moje, Mišo, Tomáš… Kde je Zdenka?“
„Tu som, oco,“ vystúpila z radu. Drobná, hubená, celá matka v mladosti.
„Zdenka… Prepáčte, deti…“
„Oco, čo to hovoríš!“
„Otec, nechaj to!“
„Prepáčte…“ šepkal. „Nedal som vám dosť lásky…“
„To nechaj, oco!“
„Vďaka vám a mame sme ľuďmi. Naša vnučatá sú vzdelané len preto, čo ste do nás vložili. Tak vstaň radšej! Tomáš hovorí, že treba opraviť strechu na kúpeľni, Zdenka s mamou urobia halušky, a potom po kúpeli si dáme po poldeci…“
Starý muž sa teplo usmial.
Prežil dlhý život. Celý čas sa trápil, že žije s neoblúbenou.
Nenašiel odvahu priblížiť sa k tej pravej, k milovanej. Stál pod jej oknom, fajčil desať vrecúšok tabaku. Čo čakal? Možno, že vyjde, vezme ho za ruku…
Na zábavách sa na seba dívali, sedeli vedľa, srdce tĺklo. Prečo sa neodhodlal? Prečo ju nikdy nedoviedol domov?
Čakal. Až prišiel iný, pozval ju na tanec, doviedol domov a rýchlo sa s ňou oženil.
Jožo bol na tej svadbe. Nevesta sedela smutná, neveriac, že ho stratila.
Mohol ju ukradnúť, odviesť. Namiesto toho sa opil s kamarátom Viliamom, pohádali sa. Ani nevedeli prečo.
S Viliamom sa zmierili, ale lásku stratil.
S Katkou sa oženil, lebo sa na neho vždy pozerala ako na zázrak. Vedela, že ju nemiluje.
Celý život žila s ľadovou dušou. Až keď deti odišli, Jožo pochopil, že bez nej nedokáže byť.
Hanbil sa za jej mladosť, za to, že nikdy nešli spolu za ruky. Vždy kráčal pred ňou.
Ale ona ho milovala. Keby len jej povedal o cite skôr, možno o tridsať rokov…
NieKatka sa zhlboka nadýchla a utierajuc si slzy, pozrela na deti, ktoré stáli okolo nej, a šepkala: “Už je čas, deti, váš otec na mňa čaká.”
