Zuzana sedela v kuchyni so svojou priateľkou a s námahou zadržiavala slzy. Ruky sa jej triasli, v hlave sa jej miešali myšlienky a hlas sa jej lámal.
“Počkaj… On len tak zobral veci a odišiel?” spýtala sa udiveno Eva, jej dlhoročná kamarátka.
“Áno,” zachrípela Zuzana. “Po dvadsiatich rokoch spolu. Len si zbalil tašku, povedal: ‘Zamiloval som sa do inej’ – a zabuchol za sebou dvere.”
“Možno si ho zle pochopila? Možno to je len kríza?” povedala neisto Eva.
“Evi, počuješ seba?! Aké nedorozumenia?! On odišiel. Bez slzôčok, bez hysterických scén, bez pokusov niečo vysvetliť. Akoby tých dvadsať rokov nášho života vôbec neexistovalo.”
Zuzana si zakryla tvár rukami. V očiach sa jej znova zaleskli slzy. Ešte nikdy necítila takú prázdnotu a zradu.
“A deti vedia…?” opatrne sa spýtala Eva.
“Nie. Anička s Jankom sú na tábore. Pred tromi dňami som ich odviezla na vlak. Prídu o dva týždne… A ja neviem, ako im to poviem. Ako?!”
“Možno je lepšie, že teraz nie sú doma. Budeš mať čas… aspoň sa spamätať.”
“Spamätať? Po tom všetkom? On bol zmyslom môjho života…” zašepkala Zuzana a chytila sa za hlavu. “Ako som to mohla nevidieť? Ako?”
Na chvíľu nastalo ticho, ktoré prerušilo kamarátkino nečakané ponúknutie:
“Poďme sa mu pomstiť. Po žensky.”
“Čo?” Zuzana prekvapene zdvihla hlavu. “Ako si to predstavuješ?”
“Veľmi jednoducho. Dnes ideme na rande. S cudzím mužom. Si krásna, upravená, inteligentná. Byt máš, peniaze máš, deti sú úžasné. Si lákavá korisť. Dokážeme mu, že si nie len bývalá manželka, ale žena, o ktorej snívajú.”
“Neviem… Stále ho milujem…”
“A on teba? Tiež ťa miluje, keď odišiel k inej?” Eva jej stisla ruku. “Poď. Nič nestrácaš. Aspoň sa rozptýliš.”
Po chvíľke váhania Zuzana prikývla. O hodinu neskôr už prezerAj keď jej srdce ešte bolelo, prvý raz po dlhých mesiacoch cítiła, že život môže byť znova pekný.
