Už ťa neľúbim, Ľubomíra, rozhodne povedal Ladislav. Dlho som premýšľal, vážil si všetky za a proti, a dospel som k záveru, že už ťa neľúbim.
Ladislav rozprával s Ľubomírou v kuchyni, sadnutý za stôl. Ľubomíra mu odpovedala, stoja u okna.
To som už dlho pochopila, Lado, povedala Ľubomíra a smutne si povzdychla.
Dlho? prekvapil sa Ladislav. Naozaj?
Prekvapuje ťa to? otvorila okno, zhlboka sa nadýchla čerstvým vzduchom, usmiala sa a zatvorila ho.
Nie, ale Myslel som, že to nevedela, Ladislav sa posmutnil. V tom prípade, Ľubomíra, všetko je jasné. Musíme ísť každý svojou cestou.
Si si istý, že to naozaj chceš? spýtala sa Ľubomíra. Myslíš, že je to správne? Veď sme už roky manželia a máme dcéru.
Budem platiť výživné a podobne, povedal Ladislav. A okrem toho vám budem pomáhať. Na to sa môžeš spoľahnúť. A ja od teba, Ľubomíra, nič nepotrebujem.
V akom zmysle, Lado, že nič odo mňa nepotrebuješ? nepochopila Ľubomíra.
Myslím tým, že nebudem žiadať podiel na byte a majetku, povedal Ladislav a pozeral sa na prázdny stôl.
Máš na mysli ten byt a chatu v Vysokej pri Morave, ktoré som kúpila pred naším sňatkom? spýtala sa Ľubomíra. Nedelíš ich so mnou?
Áno, Ľubomíra, áno, odpovedal Ladislav, pretože som nad tým. Keby som bol menej šľachetný, vyčerpal by som vás do poslednej koruny, moja drahá.
Do poslednej koruny? zopkla sa Ľubomíra.
Do poslednej koruny, Ľubomíra, do poslednej koruny, zdôraznil Ladislav. Nechal by som ťa s dcérou na nič. Ja nie. Všetko vám odovzdám. Berte si, ja nič nechcem. Taký som človek. Krehká duša.
Ďakujem, Lado, povedala Ľubomíra. Si pravý muž. Nie ako niektorí.
Niektorí? nepochopil Ladislav, pozrel sa zvedavo na chladničku.
Tí, čo nemajú tak čistú dušu ako ty, vysvetlila Ľubomíra.
Á, tí, pochopil Ladislav, o kom hovorí, a spozrel drez s horou neumytých riadov. Áno, medzi mužmi je veľa takých, ktorí, úprimne povedané, znevažujú túto česť. Neveríš, Ľubomíra, ale niekedy naraziaš na také výjavy, že sa ti rozbije hlava! Ako sa im podarí?
Ľubomíra sa usmiala, stále stávala pri okne a pozerala na práve začatý dážď.
Mám rád, keď prší, doma je ticho, teplo a pokoj, pomyslela si.
Zem, Lado, ju všetkých poháňa. A muži oni sú rôzni, povedala Ľubomíra.
To si myslíš, že sú rôzni, radostne zvolal Ladislav, znovu zahliadnúc na stôl. Poviem ti jeden príbeh. V našej firme pracuje jeden chlap. No, povieš mi, Ľubomíra, je to poriadny typ. Predstav si, keď od ženy odchádza, tak
Rozprávaš to inokedy, Lado, povedala Ľubomíra, teraz nemám čas. Máš ešte niečo o nás povedať? Alebo je to všetko?
No, nie, nie, samozrejme, povedal Ladislav. O nás ešte nie je všetko. Chcem povedať hlavné.
Počúvam, Ľubomíra pozerala z okna.
Ľubomíra, povedal Ladislav k stolu. Odchádzam, zanechávam všetko tebe a dcére, ale mám jednu prosbu.
Prosba?
Nemohla by si mi dať päťsto tisíc eur? povedal Ladislav. Dám ich späť. Čestné slovo.
Päťsto tisíc eur? prekvapila sa Ľubomíra. Si si istý, že ti to stačí?
Istý, milá moja, povedal Ladislav. Už som všetko spočítal.
Spočítal? s úsmevom sa spýtala Ľubomíra. To je zábava!
Smiech, moja milá, je zbytočný. Priznaj, že to nie je veľa za tie osem rokov manželstva. A ja nemám voči tebe žiadne požiadavky.
Nie, povedala Ľubomíra. Nesúhlasím. Podľa mňa to je priveľa. Nedám ti päťsto tisíc.
Ako nedáš? nepochopil Ladislav. Päťsto tisíc nedáš?
Päťsto tisíc Nedám.
Čudné, pomyslel si Ladislav. Ako to? Nedá? Úprimne som nečakal taký vývoj. Naděžka bola presvedčená, že päťsto tisíc pre Ľubomíru nie je veľa, keď beriem do úvahy, že sa vzdávam všetkého. Čudné. Nechápe, aké to riziko má?
Koľko teda dáš? spýtal sa Ladislav a smutne sa pozeral na starý špinavý chladničku.
Nič, neodovzdám, odpovedala Ľubomíra a sadla si za stôl.
Taká novinka! pomyslel si Ladislav. Nič nedá. To je pekná vec. Mám otvorené srdce, ona Čo teraz robiť, prosím? Nič nedá. Čím potom zostanem, ak nič nedá? Ničím? Čo poviem Naděžke?
Čo tak tri sta tisíc, Ľubomíra?
Ani centu nedám.
Ako to? zmätol sa Ladislav. Takto jednoducho nedáš a to je všetko?
Takto jednoducho nedám, a to je všetko, povedala Ľubomíra.
Myslel som, že to nie je taká suma, aby No, ak trváš ak tri sta tisíc je pre teba veľa, tak Päťdesiat tisíc dáš?
Už ma unavuješ, Ladislav, povedala Ľubomíra.
No dobre, povedal Ladislav po krátkej pauze. Ak takto kladieš otázku Budem hájiť svoje práva niekde inde.
Koľko chceš, povedala Ľubomíra. Háj ich, Lado. Práva milujú, keď ich brániš. Najradšej ich hájať inde.
Podáš žalobu na rozvod ty, alebo ja? prísne spýtal sa Ladislav.
Na aký rozvod, Lado, rozmysli sa, povedala Ľubomíra, už sme dlho rozvedení.
Ako sme rozvedení? zvolal Ladislav. Prečo o tom neviem?
Lado, pred tromi rokmi si odišiel z domu a od tej chvíle si zavolal len trikrát. Prvýkrát, aby som sa necítila zúfalá. Druhým si povedal, že riešiš nejaké vážne problémy. A teraz si zavolal po tretí raz: len preto, aby si mi oznámil, že ma neľúbiš a požiadaš päťsto tisíc eur.
Potreboval som čas, aby som to dobre premyslel, Ľubomíra, povedal Ladislav. Snažil som sa tak zachovať rodinu. Ale ako si sa mohla rozviesť bez mojej prítomnosti? Neraz som dostával obžaloby na moju adresu, no neprišiel som na súd.
Špeciálne som nechodil na pojednávania, priznal Ladislav. Myslel som, že ak nebudem prítomný, tak nás nerozvedú. A predsa nás rozvedli?
Áno, rozvedli, Lado.
Ako je možné? zakričal Ladislav. Odobrať človeku manželku a dieťa bez jeho prítomnosti!
No, ak si sa sám neukázal, koho potom obviňovať? povedala Ľubomíra. Len seba.
Ako som mohol prísť, Ľubomíra, keď vieš, že nerád tie súdne drámy, a tak ďalej? povedal Ladislav. Poznáš ma, vieš, že mňa všetky šialenstvá a hádky znášajú len pri niečom cudzom. Nie, Ľubomíra. Nie, nie a ešte raz nie.
Tak to pochopila a rozvedla nás.
Kto to bol?
Kto? Lado, si ako malý chlapček, povedala Ľubomíra. Sudca, samozrejme.
Áha, sudca, pochopil Ladislav. To je to.
Dostať sa k tebe, že už nie sme manžel a žena?
Dostalo sa, zamával ťažkým dychom Ladislav. Takže je to koniec.
Koniec.
No, koniec, tak koniec, povedal Ladislav. Minulý prípad je minulosť. Ako to bolo v súdnom sále?
Veľa fajn, všetko bolo v poriadku, žiadni cudzinci. Iba naši.
Naši sú fajn. Ja viem, že nemám rád, keď cudzinci vedia o našich problémoch. Ak sú všetci len naši, je to v poriadku. A sudca? Prísna? Hovorila?
Nie, nehnala sa, povedala Ľubomíra. Čo by sa mala hnevať? Veľmi pokojná žena. Často spomínala na teba.
Naozaj?
Áno.
Čo povedala?
Zaujímala sa, kde si.
A ty?
Čo ja? Povedal som, že neviem.
A ona?
A čo ona?
Asi sa hnevala, že nie som?
No nie, Lado, nebola hnevaná, len to brala pokojne.
Možno po prvýkrát, keď som nebol, bola pokojná. A keď som chýbal ďalšíkrát? Znepokojila sa?
Nie, nehnevala sa ani sa neznepokojila, odpovedala Ľubomíra. Môžeš sa na mňa nahnevať?
Áno, som taký, priznal Ladislav. Čo povedala?
Žiadne výčitky, hovorí, že to dá zvládnuť aj bez neho. A prečo chceš päťsto tisíc?
Chcel som urobiť rekonštrukciu v byte, povedal Ladislav. Myslel som, že s Naděžkou sme v poriadku a milujeme sa. Nepovedal som ti o Naděžke?
Nie.
Vážne? povedal Ladislav. Skvelá žena. Nedávno sa rozviedla. Nepovedal som ti o nej?
Nie.
Stretnuli sme sa pred tromi rokmi, povedal Ladislav. Tiež som ti volal a povedal, že sa neboj, všetko je v poriadku.
Pamätám si ten hovor, ale o Naděžke nič nepovedal.
No, s ňou máme dobrý kontakt. Pred rokom sa stala mamičkou. Máme dcéru. A teraz som si spomenul, že by sme mali byt opraviť. Vieš, malé dieťa, chce sa mu žiť v peknom byte.
Takže už máš dve dcéry, povedala Ľubomíra.
Prečo dve? nepokojil sa Ladislav. Myslíš Á, áno, mám ich dve. A byt je starý, treba všetko vymeniť elektro, kúrenie. Má tri izby a kuchyňu. Vieš, aké sú tie bratislavské paneláky z 70. rokov.
Viem.
Naděžka mi poriadila. Zavolaj jej a nech nám pošle peniaze na opravu. Inak odoberieme viac.
Chcela ťa tým len vystrašiť?
Áno, ale nepremýšľaj, Ľubomíra, Naděžka je dobrá žena. Len sa situácia zhoršila a kde inde máme peniaze.
Nespěš s opravou, Lado, radila Ľubomíra.
Prečo nespěš? spýtal sa Ladislav.
Pretože byt na Engelovej ulici v Bratislave sme kúpili počas manželstva. Súdy rozhodli, že polovica patrí mne.
To si nemôžeš, Ľubomíra, povedal Ladislav. Keď som povedal, že všetko zanechám tebe a dcére Nie je to tak. Prichádzam s čistým srdcom, a ty mi len vraciaš rovnaké.
Môžem ti odkúpiť tvoj podiel, alebo ti predať svoj podiel. Alebo ti ponúknem jednopokojovku v päťposchodovom dome na Prvej, s dobrým vybavením, navrhla Ľubomíra. Vyberaj.
A to je všetko? zakričLadislav si zhlboka vzdychal, podal ruku Ľubomíre a odišiel k rozparatom, kde ho čakal starý známy s koláčom, aby mu aspoň trošku zlepšil deň.
