**Môj osobný denník**
Odchádzam. Kľúče od tvojho bytu nechávam pod rohožkou, napísal manžel.
Zasa to tvoje, Zuzana! Koľko ešte? Každý cent je dôležitý, a ty chceš nový kabát. Ten starý sa ti už rozpadá?
Peter, nerozpadá sa, je len starý! Sedem rokov ho nosím. Sedem! Vyzerám v ňom ako strašiak. Všetky kolegyne v práci si obnovili šatník trikrát, len ja vyzerám ako z minulého storočia. Nezaslúžim si jeden jediný kabát?
Samozrejme, že si zaslúžiš! Peter zúfavo zamával rukami a jeho tvár sa skrčila do známej grimasy podráždenia. Ale nie teraz. Vieš, že mám zákazku na krku, všetky peniaze sú zviazané. Keď to dokončím, kúpim ti aj sobolí kožuch. Zatiaľ vydrž.
Vydržala som dvadsať rokov, Peter. Celý náš život som vydržiavala. Najprv kým si dokončil školu. Potom kým sme si našetrili na prvé auto. Potom na tento byt, respektíve jeho rekonštrukciu, pretože som ho zdedila po rodičoch. Vždy bolo niečo dôležitejšie ako ja.
Zuzana sa sama čudovala svojim slovám. Zvykla mlčať, prehltnúť urážku a ísť do kuchyne uvariť si čaj, aby sa upokojila. Ale dnes niečo prasklo. Nahromadilo sa to. Unavene sa pozrela na manžela kedysi milovaného, blízkeho, teraz takmer cudzieho človeka s večne nespokojnou tvárou a vyhasnutými očami.
Začína to, vyštípal on, chytiac bundu z vešiaká. Koncert na požiadanie. Už to neviem počúvať. Musím na schôdzku.
Akú schôdzku o deviatej večer? opýtala sa Zuzana ticho, hoci odpoveď už tušila. Tieto schôdzky boli v posledných polroku príliš časté.
Pracovnú, Zuzana, pracovnú! Nie každý môže dýchať prach v knižnici do šiestej. Sú ľudia, ktorí pracujú, aby si ty mohla snívať o kabáte.
Zabuchol dverami tak, až zazvoniace sklo v starom sekretári. Zuzana trhla a ostala stáť uprostred chodby. Ticho, ktoré nastalo po jeho odchode, bolo ohlušujúce, husté ako želé. Pomaly prešla do kuchyne, automaticky zapolila vriaci hrn
