Mali sme ju nenávidieť hneď, čo prekročila prah nášho domu.
Kučeravá, vysoká, chudá.
Blúzka bola celkom fajn, ale jej ruky boli iné ako tie mamine. Prsty kratšie a hrubšie. Držala ich zovreté. Nohy chudšie, nohy dlhšie.
Sedeli sme s bratom Mirkom, jemu sedem, mne deväť, a sčítali sme na ňu zlé pohľady.
“Dlhá Zuzka”, nie je vôbec “milá”!
Otec si všimol naše pohŕdanie a ostrým šepotom povedal: “Správajte sa slušne! Čo to vyvádzate?”
“A ona zostane dlho?” vyplakal Mirko. Jemu to prešlo. Bol malý a bol chlapec.
“Navždy,” odvetil otec.
Bolo počuť, že začína strácať trpezlivosť. Keby sa rozčúlil, nebolo by nám príjemne. Lepšie ho nerozčuľovať.
Za hodinu Zuzka chcela odísť. Obula si topánky a keď vychádzala, Mirko jej podrazil.
Málem padla do chodby.
Otec zdesený: “Čo sa stalo?”
“Len som zakopla o topánky,” povedala, bez pohľadu na Mirovcu.
“Všetko je tu rozhádzané. Upracem!” pribehla ona.
A my sme pochopili. Miluje ju.
Nedokázali sme ju z nášho života vytlačiť, akokoľvek sme sa snažili.
Raz, keď sme boli s ňou doma bez otca, na naše škaredé správanie nám pokojne povedala:
“Vaša mama zomrela. Tak sa, bohužiaľ, stáva. Teraz sedí na obláčiku a všetko vidí. Myslím, že sa jej nepáči, ako sa správate. Vie, že to robíte zo vzdoru. Tak chránite jej pamiatku.”
Strnuli sme.
“Mirko, Katka, vy ste predsa dobré deti! Takto sa má pamiatka mamy chrániť? Dobrými skutkami a láskou. Neverím, že ste stále také pichľavé ako ježkovia!”
Postupne takýmito rozhovormi v nás potlačila chuť byť zlé.
Raz som jej pomohla rozložiť nákup. Ako ma chválila! Pohladila ma po chrbte.
Nie, nie sú to mamine ruky, ale… bolo to príjemné.
Mirko začal žiarliť.
Umyte hrnčeky usporiadal do poličky. Zuzka aj jeho pochválila.
Večer o otcovi s nadšením rozprávala, akí sme dobrí pomocníci. Tešil sa.
Jej cudzosť nám dlho nedávala pokoj. Chceli sme ju prijať do srdca, ale nedarilo sa.
Nie je mama, a hotovo!
Po roku sme zabudli, ako sme bez nej žili. A po jednej udalosti sme sa do Zuzky zamilovali úplne, tak ako náš otec.
…Mirkovi v siedmej triede nebolo ľahké. Tichý a uzavretý, bol terčom jedného chalana – Janka Hrušku. Rovnako vysoký, len drzejší.
Vybral si Mirovcu, lebo mu prišiel ako jednoduchá korisť.
Hruškova rodina bola úplná, Jano mal ochranu otca. Ten mu vravel otvorene: “Si chlap, bij všetkých. Nečakaj, kým ti začnú natiekať.” A tak si vybral Mirovcu.
Mirko prišiel domov a ani slovo mi nepovedal. Čakal, že sa to vyrieši samo. Také veci sa však samé nevyriešia. Tyrani sa stávajú drzejšími.
Hruška už Mirka otvorene bil. Zakaždým, keď prechádzal okolo, udrel ho do pleca.
S veľkým úsilím som z neho vytiahla pravdu, keď som videla modriny. Tvrdil, že muži by nemali hádzať problémy na sestry, ani tie staršie.
Netušili sme, že Zuzka stojí za dverami a počúva.
Mirko ma prosil, aby som otcovi nič nepovedala, bolo by horšie.
Tiež ma žiadal, aby som nešla Hruškovi rozdráskať ksicht! A tak som chcela! Za brata by som zabila!
Otcovi povedať tiež nebolo najlepšie. Pustil by sa do Hruškovho otca a kto vie, čo by z toho bolo…
Zajtra bol piatok.
Zuzka sa pod zámienkou nákupu vydala s nami do školy a potichu ma požiadala, aby som jej ukázala Hrušku.
Ukázala som. Nech vie, hovado!
A potom to prišlo.
Zuzka priateľsky nakukla do triedy, upravená, s pekným hlasom poprosila učiteľku, či môže Janka Hrušku na chvíľu zavolať von.
Učiteľka súhlasila, nič netušiac. Chlapec vyšiel, mysliac si, že ide o nejakú školu organizovanú akciu.
Zuzka ho chytila za gate, zdvihla do vzduchu a sykla:
“Čo chceš od môjho syna?”
“Od k-k-ktorého syna?” zajakal sa.
“Od Mirka Dubničku!”
“N-n-nič…”
“Takže nič! Lebo ak sa ešte raz dotkneš môjho syna, priblížiš sa k nemu alebo sa naňho len zle pozrieš, roznesiem ťa, hajzel!”
“Tetička, pusťte ma,” zapísal Hruška. “Už viac nebudem!”
“Vypadni!” postavila ho naspäť. “A pokús sa o mne niečo povedať. Tvojho otca dám zavrieť za výchovu malej lacnej drzosti! Rozumel si? Učiteľke povieš, že som tvoja suseda a potrebovala som kľúč! A po škole sa Mirkovi ospravedlníš! Budem kontrolovať!”
Chlapec vbehol späť do triedy, upravujúc si mikinu. Zamrmlal niečo o susede.
…Viac sa na Mirovcu nepozeral. Vyhýbal sa mu. Ospravedlnil sa ešte v ten deň. Krátko, trhanA odvtedy sme pochopili, že láska sa nedá nútiť, ale môže prísť aj tam, kde ju človek na začiatku ani nehľadá.
