Od lásky k nenávisti je len krok
Žofku Krutovú som nenávidela, odkedy sme spolu sedeli v prvej triede. To jej večné vychudnuté telo ma privádzalo do zúrivosti. Táto vyschnutá potvora bola, čuduj sa svete, mojou najlepšou kamarátkou.
Opakovač a školský flákač Miňo Baran priradil nám v deviatom ročníku prezývky. Zo Žofky spravil akúsi pani Markovú. Vždy, keď vkročila do triedy, Miňo si zložil ruky ako do mufy, tváril sa dôležito a začal pohmkávať:
Päť minút, päť minút, je to veľa alebo málo?
Žofkina tvár sa natiahla do úsmevu spokojnej mačky. Pomaly sa pretŕčala medzi lavicami a kývala kostnatými bokmi.
Ja som sa vždy snažila vkĺznuť do triedy po zvonení, po špičkách, akoby som kradla borovičku z otcovej skrinky. Nevždy sa mi to podarilo. Keď nie, dočkal ma Miňov hlasitý pozdrav:
Dobrýíííí deň, pani Géčovááá!
A nasledovalo zaštekanie:
Z ďaleka dlho tečie rieka Váh!
Moja tvár žiarila ako paradajka v auguste a slzy mi stekali po prsiach, ktoré rozhodne neboli veľkosti pre dievčatá.
Žofka ma obhajovala. Šmarila po Miňovi učebnicu, nazvala ho debilom a smiala sa pritom tým sebavedomým spôsobom žien, ktoré sa neboja vyzliecť pred zrkadlom. Každý v triede vedel, že Miňo a Žofka sú do seba zamilovaní. Ale nikoho nenapadlo, ako je možné, že kozľa Žofka Krutová kamaráti zrovna s kravou Žofiou Sazonovou a tou som bola ja.
Ani ja som nechápala, prečo so mnou Žofka trávi čas. Ona sa na mňa jedovala, vysvetľovala a nakoniec vrieskla:
Ty si ale trúba, Sazonová! Samé jednotky nosíš, ale o kamarátstvo vieš nič! Nejde predsa o postavu ani o pekné oči. Si dobrý človek, Žofi, čo si slepá? Všetci nemôžu byť tenkí! Pozri, medzi slávnymi je tučných habadej! A každý ich má rád!
Lenže mňa slávni nezaujímali. Ani nikto iný iba Baran. Baran mal však oči len pre Žofku. Všimla som si, ako na ňu pozerá. Mne venoval pohľad asi tak ako človek bez centu žobrákovi: nemá na drobné a papierovku mu je ľúto dať. Buď si zo mňa uťahoval, alebo sa radšej otočil preč.
Pred Vianocami som uprosil rodičov, nech ma preradia na inú školu. Mama napísala žiadosť, vybavila papiere a začínal sa pre mňa nový život. Z pôvodného mi ostala iba Žofka.
Kamoška sa na mňa, pravdaže, nahnevala k smrti. Nazvala ma zradkyňou a zabuchla za sebou dvere. O desať minút stála zase na chodbe a zúrivo zvonila.
Otvorila som dvere dokorán, s víťazoslavným úsmevom, pripravená na výčitky. Zrazu som ostala stáť. Na schodoch stál Baran. Nahnevaný, otvorená bunda, bez čiapky, celý od snehu:
Čo to, preboha, stváraš, Sazonová? Prečo chceš uprostred školského roka zdrhnúť zo školy? Za päť mesiacov máme maturitu, a ty ideš kade ľahšie? Haló, Sazonová!
Nepočula som ho. Teda počula, ale nerozumela ani slovo. Len jedno mi bolo jasné chcem si tento okamih zapamätať naveky sám Miňo Baran na našom prahu, prenádherný chalan s červenými lícami a očami, ktoré žiaria ako nové feldy pri COOP Jednote! Tá jeho krása mi dodala odvahy, a tak som ironicky odsekla:
Bojíš sa, že si nenájdeš inú mäkkú hlavu do partie na posmešky?
Čo si to povedala? Kde by som už ďalšiu našiel? Teba je len jedna taká trúba na všeslovenskom šírom svete! prehodil zlostne Baran cez zuby, schmatol ma za ruku a vytiahol na chodbu. Potom ma objal.
Nie to ešte nebolo jemné objatie. Skôr taká zúfalá chlapská pasca, akoby ma chcel ochrániť pred svetom. Obrovskou dlaňou mi pritlačil hlavu k vlnenému svetru a za chrbtom mi držal ruku. V pasci. Ale necítila som strach, práve naopak, mala som pocit, že snívam. Alebo že ma omylom pustili do raja. Ako sa dozvedel o mojich snoch? To je ďalší zo žartov? Alebo tuší viac, než si priznám? Tá myšlienka ma vyľakala, až ma to rozplakalo. Plakala som tak dlho, že mi došli slzy. Keď som konečne lapala dych, zistila som, že Baran ma objíma jemne a kýve ma, ako deti v perinke.
Poplač si, Žofi. Treba občas, keď ti je ťažko. Moja mama vraví to isté. A ešte vraví, že som blbec. Keď sa ti niekto páči, jednoducho mu to povedz. No tak, prišla som ti povedať, že som debil, ale že ťa mám rád, počuješ?
A ešte sa pred tebou hanbím. Ty si jednotkárka, ideš na medicínu, a ja? Ja ak preleziem na cestné technikum, budem šťastný. Čo ak ťa rodičia so mnou ani nepustia von? Načo by dcére nejaký hlúpy frajer? Ale ja nie som hlúpy, len ma nebavia sínusykosínusy! Ja chcem byť automechanik, milujem autá a teba.
A čo Krutová?
Krutová? Tá nám pôjde za svedka na svadbu!
V tom som pozrela tomu môjmu trpiteľovi do očí a zašepkala:
Ja ťa nenávidím
To je dobre! Od lásky k nenávisti je len krok! Zamiluješ si ma! usmial sa môj budúci manžel.
Ubehlo tridsať rokov.
Výročie svadby neoslavujeme, ale deň, keď sa všetko začalo, áno. Dnes po tridsiaty raz najprv vo dvojici, potom s dcérkou, neskôr už štyria aj so synom.
Večer sa znova stretneme so všetkými najbližšími. Syn príde s frajerkou. Očakávam aj moju nenahraditeľnú Žofku so závideniahodným mužom a sykom. Len dcéra pri stole nebude. Tá má teraz dôležitšiu prácu už v noci nám totiž chystala darček. Ráno porodila dievčatko. Žofku Krutovú. Spravila zo mňa i mojej najlepšej kamarátky babky. Slovenské babky.
