OD LÁSKY K NENÁVISTI JE LEN KROK
Lenku Králikovú som nenávidela už od prvej triedy pre jej vrodenú štíhlosť. Táto vychrtlá potvorka bola mojou najlepšou kamarátkou.
Opakovčiar a flákač Karol Baránek nám už v deviatom ročníku vymyslel prezývky. Lenku nazval Lenkou Markovičovou. Vždy, keď vošla do triedy, Karol zložil ruky, akoby si ich zohrieval v kožušinovom mufte, a s úsmevom si pohmkával:
Päť minút, päť minút! Je to veľa či málo?
Lenkina tvár sa rozžiarila sebaistým úsmevom. Pomalým krokom prešla pomedzi lavice a zakrútila svojimi kosťami.
Ja som sa do triedy snažila vkĺznuť nenápadne až po zvonení, prikrčená, no nie vždy sa to podarilo. A ak nie, ten blázon Karol spustil:
Dobrrýíí deň, Lenka Stanislavovááá!
A hneď nato začne vykrikovať:
Odtiaľto zďaleka tečie rieka Váh!
Moja tvár horela hanbou. Slzy mi tiekli po lícach a zalievali mi prsia, ktoré rozhodne neboli dievčenské veľkosti. Lenka sa ma vždy zastala. Hádzala po Karolovi učebnicami, nadávala mu do hlupákov a pritom sa smiala tak typicky a odviazane, ako sa vedia smiať len ženy isté si svojou krásou.
Všetci vedeli, že medzi Karolom a Lenkou to iskrí. No nikto nechápal, prečo “kozliatko” Lenka Králiková kamarátkuje práve s “kravou” Luckou Hulovou. Hulová som bola ja.
Ani ja som nerozumela, prečo sa vôbec Lenka so mnou kamaráti. Ona sa na mňa rozčúlila a v snahe vysvetliť mi to, až zakričala:
Ty si riadna trúba, Hulová! Na same jednotky sa učíš a nevieš, že kamarátenie nie je o postave a očiach? Ty si prosto dobrý človek. Lucka, no tak, veď predsa nemôžu byť všetky štíhle! Pozri, koľko je medzi slávnymi plnoštíhlych! A všetci ich majú radi!
Slávni ma nezaujímali. Mňa nezaujímal nikto, len Baránek. A Baránek mal oči len pre Lenku. Videla som, ako sa na ňu pozeral. Mne nikdy ani len nevenoval pohľad. Tak, ako keď človek nemá drobné pre žobráka, a euro mu je ľúto. Presne tak sa ku mne správal. Buď sa mi vysmieval, alebo ma ignoroval.
Pred Vianocami som prehovorila rodičov, aby ma preložili na inú školu. Mama napísala žiadosť, zobrala papiere na sekretariáte školy. Po prázdninách ma čakal nový začiatok. Zo starej školy mi zostala len Lenka.
Kamarátka sa na mňa veľmi nahnevala. Nazvala ma zradkyňou a treskla dverami. No dlho nevydržala. Vrátila sa a niekoľkokrát zazvonila pri dverách.
Dvere som rozletela so šťastným, triumfálnym úsmevom a zrazu som onemela. Na chodbe stál Baránek. Nahnevaný, kabát na rozopnutý, bez čiapky, celý zasnežený:
Čo vyvádzaš, Hulová? Prečo sa v polke školského roka chceš preložiť? Do maturít zostáva päť mesiacov, a ty utekáš? No tak, Hulová, odpovedaj!
Ani som nevnímala, čo hovorí. Nie! Vnímala… ale ničomu som nerozumela. Len som chcela, aby tento magický okamih trval večne samotný Karol Baránek na prahu nášho bytu. Krásny, namrzene červené líca, oči žiarili. Od toho všetkého som zrazu nabrala odvahu a vyprskla:
Čo? Bojíš sa, že už nebudeš mať ďalšiu slabochu na posmešky?
Čo si to povedala? Kde by som ja našiel ďalšiu takú trúbu, Hulová? Ty si jediná na celom Slovensku! zavrčal Karol medzi zubami. Chytil ma za ruku, vytiahol na chodbu a objal.
Nie! To nebol objatie. Takto sa nežne neobjíma. V tom, čo urobil Baránek, nebolo ani trochu nežnosti. Bolo v tom zúfalstvo. Akoby ma mu chcel niekto zobrať a on to nedovolí. Veľkou dlaňou pritláčal moju hlavu na svoju hruď v drsnom vlnenom svetri a druhou rukou ma držal za chrbát. Bola som v pasci. Ale nebála som sa. Bolo mi dobre. Tak dobre, ako býva len vo sne. Alebo v predstavách. Odkiaľ len vie, o čom snívam? Možno sa zas chcel vysmievať. Alebo predsa len vedel? Od tej myšlienky ma strach úplne ochromil a rozplakala som sa. Plakala som dlho a nezadržateľne. Keď už som vyplakala čo bolo vo mne, začala som sa upokojovať. Potiahla som nosom a ani nezaregistrovala, čo sa deje: Baránek ma už objímal jemne a kolísal ako malé dieťa:
Plač, Lucka. Keď máš chuť, treba si poplakať. Mama mi vždy hovorí, že som trúba. A že keď sa ti niekto páči, máš to povedať rovno do očí. Tak ti teda hovorím som hlupák. Lucka, páčiš sa mi, počuješ?
A ešte sa ťa hanbím. Si jednotkárka, na medicínu ideš, a čo ja? Ak prelezú bodmi, tak akurát tak cestárska priemyslovka.
Čo ak ti rodičia nedovolia randiť so mnou? Načo im taký zadubený frajer? Ale ja nie som zadubený! Nezaujímajú ma tie všetky sínusy a kosínusy… Chcem byť automechanik a… chcem teba.
A čo Králiková?
No čo s ňou? Králiková nám za dva roky pôjde za svedka na svadbu! povedal, pozrela som mu do očí a zašepkala:
Neznášam ťa…
Dobre tak! Od lásky k nenávisti je to len krok. Ešte si zvykneš! usmial sa môj budúci manžel.
Prešlo tridsať rokov.
Výročie svadby neoslavujeme. Ale deň, keď naša rodina vznikla, áno. Dnes už po tridsiaty raz. Najprv sme boli sami dvaja. Potom traja keď sa narodila dcérka. O štyri roky neskôr štyria s dcérou a synom.
Večer zas zasadneme s tými najbližšími za stôl. Syn príde s priateľkou. Teším sa aj na moju drahú priateľku Lenku s jej manželom a synom. Len naša dcéra dnes pri stole nebude. Má veľmi dôležitú prácu, už od včera večera nám pripravovala darček. Dnes ráno porodila dievčatko Leničku Králikovú. Urobila z nás s kamarátkou hrdé staré mamy.
