Ocko, prosím, neodvážaj ju! zahryzla si do pery mladšia, sedemročná dcérka Vierka, nos mala celý červený od sĺz. Mišku nemôžeš dať preč, veď ona je NAŠA!
Tvoja Miška, otec Anton prudko trhol volantom, špiní všade. V predsieni, pri peci, a včera normálne urobila kopu rovno do čižiem. A stále odmieta chodiť tam, kam patrí. Čo s ňou mám robiť?
Ale ocko
Bolo to rozhodnuté. Anton Štefanovič naštartoval staručký biely Favorit lak sa lúpal, blatníky boli hrdzavé. Na zadnom sedadle, v malej kartónovej krabici, kňučala slabým, úporným hláskom Miška.
Ocko, neodvážaj ju! šepla znovu Vierka, tentoraz už len chrapľavo, tvár celú zmáčanú slzami. Mišku predsa nemôžeš!
Tvoja Miška, zavrčal znova otec, robí si potrebu kde ju napadne! V chodbe, pri sporáku, včera v botníku A kde má, tam nechce. Čo mám robiť?
Ale ocko
Už mlč! vybuchol otec.
Auto sa rozbehlo po vyjazdenej dedinskej ceste, drgotalo na nerovnostiach. Vierka ostala stáť pri plote, prsty zvierajúce kovové tyče brány, a v nemom smútku pozerala za miznúcim favoritom.
Jeseň bola mokrá, ťažká a chladná. Nad dedinou viselo nízke, olovené nebo. Vietor trepal Vierke vrkoče, dvíhal okraj tenkých šatôčok.
Vierka, domov! Prechladneš mi! vykríkla mama Marta Ivanovna z kuchynského okna. Čo tam stojíš ako soľný stĺp?
Malá sa ani nepohla. Slzy jej tiekli po lícach horúce, pálčivé.
Miška Ich Miška Ryšavá, s bielymi labkami a nadýchanou srsťou. Večer jej pradala na kolenách, keď sedela pri peci. A teraz
Vo vnútri to voňalo dusenou kapustou a kysnutým cestom mama práve formovala pirohy. Staršie deti Peter (13), Soňa (11) a Janko (9) sedeli nad zošitmi.
Teda, len akože. Peter zamračene škrabal perom po papieri, ani sa nepozeral, čo píše. Soňa schovaná za učebnicou, no uplakané oči prezrádzali všetko. Janko, obyčajne najhlučnejší, len ticho hryzkal ceruzku.
Takto je to stále, zahundral Peter, tresol perom o stôl. Otec povie, to je sväté! Nikoho sa nespýta!
Tichšie, okríkla ho Marta Ivanovna, rázne miesiaca cesto. Otec vie, čo robí. Máme už beztak tri mačky. Micu a Fúza chodia do debničky. Ale tá vaša Miška
Ešte by sa dala naučiť! rozvzlykla sa Soňa. Mohli sme ju trénovať!
Trénovať? usmiala sa smutne mama. A kto na to má čas? Ja? Veď je toho na mňa aj bez toho dosť: kravy, prasa, záhrada, vy všetci A ešte aj mačka s manýrmi grófky.
My by sme, bojovne odvetila Soňa. My by sme to zvládli!
Už je neskoro, zamávala rukou mama.
Potichu vkráčala Vierka, schúlila sa do rohu pri okne a dívala sa do záclonou zacloneného daždivého dvora. Dedina bola šedivá, záhrady choré zhnitými vňaťami.
Mami myslíš, že sa domov vráti? šepla sotva počuteľne Vierka.
Marta Ivanovna len ťažko vydýchla.
Neviem, dcérenka. Neviem
O pol hodiny sa Anton Štefanovič vrátil. Zhodil premoknutú bundu na vešiak, mlčky vošiel do kuchyne. Ani na deti sa nepozrel.
No? opýtala sa žena.
Odviezol som. Do susednej dediny. U Novotných, sľúbili že sa postarajú.
Je to ďaleko? spýtal sa Janko.
Päť kilometrov, možno viac, zamrmlal otec.
Ona sa nevráti šepla Soňa.
A netreba, odpovedal chladne Anton Štefanovič. Stačí rečí. Nalej mi čaj, som celý premočený.
Marta Ivanovna mu položila pohár čaju priamo pred nos, na tanier prihodila cestoviny s perkeltom. Anton Štefanovič jedol mlčky, naštvane srkal makaróny, akoby žuval hnev. Deti sedeli so sklopenými očami, nikto nemal chuť jesť len dívali do tanierov, akoby v nich ležalo niečo ťažké, trpké.
Neskôr v noci, keď už v dome zavládlo ticho a každý odišiel spať, Vierka sa dlho prehadzovala v posteli. Ľahla si vedľa Soni, šuštěla, ako dážď šumí za oknom, ako staré trámy praskajú, ako v diaľke šteká dedinský pes.
Soňa, spíš? šepla.
Nie, šepotom odpovedala druhá sestra.
Miška sa vráti. Určite. Vie, kde je doma.
Nerob si zbytočné nádeje. Ako by trafila? Otec ju odviezol ďaleko, päť kilometrov! Pre mačku je to pomaly cudzí svet.
Ale ona je múdra! Nájde cestu späť!
Soňa neodpovedala; otočila sa tvárou k stene. Vierka ostala bdieť s očami do tmy, potichu šepkala, ako ju kedysi naučila starká: Bože, ochraňuj Mišku. Daj, nech trafí domov. Prosím
Medzitým Miška trónila napchatá pod pecou v cudzom dome Novotných, v susednej dedine. Starší manželia boli milí: dali jej misku mlieka, kúsok mäska, aj pohladkali ju. Ale ona neslúžila, neprišla sa túliť. Sedela krehko, cudzo medzi cudzími.
Kde je jej domov? Kde deti Vierka, Soňa, Janko, Peter? Kde je Marta Ivanovna, čo jej potajme odkladala kus slaniny? Kde sú tie známe vône dvora pece, sena, kona?
Tu všetko voňalo inak. Hlasy cudzie, v dome obrovský sivý kocúr, čo na Mišku zasyčal a nedovolil jej ani k miske pristúpiť.
Čakala. Do rána. A keď gazdiná otvorila dvere, že ide k sliepkam, Miška vyletela ako šíp.
Jejda! Kam bežíš?! volala Novotná.
Ale kocúr už letel cez záhradu, cez plot, rovno k ceste. Nezastavila, kým sa nestratila za dedinou, uprostred daždivého poľa.
Dážď neprestával. Lial od rána chladný, neúprosný. Ryšavá srsť jej zamokla, nohy sa šmýkali po hline, pazúry sa zabárali do blata.
Nemala smer, ale v srdci akoby bola úzka iskierka spomienky. Dávny inštinkt šepkal: tam ešte, neboj sa
Ubehol deň. Mačka sa schovala pod starý stoh, triasla sa od zimy, žalúdok ju pálil od hladu. Pokúsila sa uloviť myš zvieratko ušlo do dierky. Napila sa dažďovej vody z mláky trpká, samá blato.
Na druhý deň sa dostala k ceste. Dieravý asfalt, kaluže, sem-tam prešiel Trabant, zablátil okolie. Miška sa potácala po kraji, padla, vstala, šla ďalej.
V noci našla opustenú kôlňu. Vo vnútri hnili dosky, cítili pach myší. Jednu chytila. Zhltla ju bez žuvania. Na chvíľu to pomohlo.
Na tretí deň začal padať sneh. Prvý ten rok. Lepil sa jej na chrbát, ryšavá mačka za sebou nechávala tmavé stopy na bielom podklade. Labky ju boleli, boli rozodraté do krvi. Ale nezastala.
Lebo tam, niekde vpredu, bol dom. Deti. Teplý kút. A Marta Ivanovna, čo síce hrešívala, ale aj pohladila, keď nikto nevidel.
Na štvrtý deň konečne spoznala známy brehový háj. Mačku zaplavila radosť zrýchlila krok. Áno, tu v lete Vierka zbierala margaréty na vence, tu sa decká skrývali.
Na piaty deň prebrodila riečku úzka, ľadová voda. Vyšla, trasúc sa, stiahla mokrú srsť.
Na šiesty deň začala kašľať. Z nošteka jej tieklo, dýchanie bolo prerývané, chrčalo. Ale išla ďalej.
Až konečne siedmy deň. Skoro ráno. Celá zablatená, polozasnežená, vyšla Miška pred známu bránku. Sadla si a slabo zamňaukala. Nič. Skúsila znovu, hlasnejšie.
Dvere sa rozleteli. Na dvor vybehla Vierka bosá, v nočnej košeli.
Miiiiiška! zaškriekla, rozbehla sa k bránke, otvorila ju a vzala mačku do náruče. Mami! Ocko! Všetci poďte! Naša Miška je doma!
Zanedlho sa z domu vyhrnuli aj ostatné deti Soňa, Janko, Peter. Marta Ivanovna si utrela ruky o zástere, zohla sa nad vychudnutou ryšavou mačkou.
No teda, tá je úplne doráňaná A z nosa jej tečie Určite nachladla, zamrmlala.
Mamka, treba ju liečiť! naliehala Soňa.
Liečiť? mama sa usmiala trpko. U nás kto volá veterinára kvôli mačke? Veterinár má roboty s kravami, mačky sa hádam nejako porátajú samy
Ale mamka!
No dobre, nekrič Uvarte jej mlieko. A prines starý uterák, musíme ju očistiť. Potom uvidíme
Na prahu sa zjavil Anton Štefanovič. Zastal, pozrel na ryšavú mačku v dcérinej náruči.
No, tak trafila domov, zamrmlal neisto.
Ocko, ona sama prešla päť, možno aj šesť kilometrov! Uvedom si to! zvolal Peter nadšene.
Otec nepovedal nič. Otočil sa a šiel dnu.
Mišku priniesli dnu, položili k peci. Vierka jej doniesla misku čerstvého, ešte teplého mlieka. Mačka pila tak dychtivo, až jej tieklo z fúzov. Soňa ju opatrne utierala starou utierkou, dávala pozor, aby ju nebolelo.
Má labky dobité do krvi šepotala Soňa. Mamka, pozri
Marta Ivanovna si prisadla, obzrela Mišku.
No teda, dobre si to schytala Tak. Janko, rýchlo po dezinfekciu. Soňa, vezmi obväz. Previnieme jej packy.
A jej soplík? spýtala sa Vierka.
Soplík Hmm Skúsime harmanček, povypytujem sa tety Rózy, tá vie svoje. Hlavná vec teplo a dobré jedlo. Ostatné uvidíme.
Od tej chvíle sa deti o Mišku starali ako o choré bábätko. Vierka sa od nej ani nepohla, hladila ju a ticho jej čosi šepkala. Soňa jej varila slepačí vývar. Janko našiel starú deku, rozprestral ju pri peci. Peter sa vrhol na výrobu pieskovej debničky z drevenej prepravky.
Čo to robíš? spýtala sa sestra.
Záchod, zamrmlal Peter. Aby konečne chodila, kde má. Naučíme ju.
Myslíš, že to pôjde?
Musíme to dokázať.
Miška maródovala hádam týždeň. Kýchala, smrkla, oči jej slzili. Ale deti sa nevzdávali kvapkali harmanček, dávali teplé mlieko, balili ju do šálu.
A pomaličky ožívala. Soplík zmizol, oči sa rozžiarili, srsť sa znovu nadýchala ryšavou krásou.
Potom začali s tréningom. Peter vyrobil debničku, nasypal piesok. Vždy, keď Miška hľadala miesto, odniesli ju do piesku.
Sem, Miška, sem patríš, upokojovala Vierka trpezlivo.
Miška frflala a chcela utiecť, no deti vytrvali. A jedného dňa sa podaril zázrak mačka sama skočila do debničky, prehrabala sa v piesku a všetko správne vybavila.
Podarilo sa! vykríkla Vierka. Mami, ocko! Sama sa naučila!
Marta Ivanovna sa po dlhých dňoch konečne usmiala.
No vidíš Takže sa to dalo. Kto by bol povedal.
Anton Štefanovič sedel za stolom s novinami. Pozrel na Mišku, čo sa spokojne olizovala pri debničke.
Si riadna tvrdohlavá potvora, zamrmlal. Tých päť kilometrov si prekonala len tak
Ocko, už ju nikdy neodvezieš? nesmelo sa spýtala Vierka.
Dlho váhal, akoby hľadal slová, potom povedal len krátko:
Nie. Keď si sa vrátila sama, patríš k nám. Tu je tvoj domov.
Vierka sa mu hodila okolo krku, až ho skoro povalila.
Ďakujem, ocko! Ďakujem!
No už dosť, povedal, ale bolo vidno, že sa nehnevá.
Miška žila u nás ešte dlhé roky. Od toho dňa sa nikdy viac nepomýlila, vždy chodila na svoje miesto. Večer pradela pri peci, ohrievala sa v klbku. Myši lúskala ako Micu či Fúz, a na to boli deti pyšné.
Niekedy Anton Štefanovič na mačku pozrel, pokrútil hlavou.
Tá má ducha, povedal. Vie, kam patrí. A žiadne kilometre ju nezastavia.
Deti len prikyvovali. Lebo to bola pravda: Miška vedela, kde je domov. Prešla chlad, dážď, hlad aj bolesť. Lebo doma ju čakali.
A tam, kde niekto čaká, tam stráviš svoj život najradšej. Tak to je.
Dnes viem: domov nie je len miesto je to láska a trpezlivosť, ktorú dáme tým, čo nás potrebujú. Naučil som sa to až vtedy, keď som musel pustiť späť niečo, čo už nikdy nebolo samozrejmé.
