Ach, tá babka, vyšla sa vydávať, urazila deti!
Na víkend prišla Emília ako zvyčajne k mame. Mama má 78 rokov, už dávno žije sama.
Za dva dni dcéra stihne celý dom upratať, všetku bielizeň oprať. Automatická práčka tu nikdy nebola, voda sa nosí zo studne. V lete navyše ešte záhrada.
Prečo sa ku mne nepresťahuješ, všetko bude jednoduchšie, oddychu pre teba niet hovorievala jej mama.
Mami, v meste mám prácu, dcéru, vnučky povzdychla si Emília.
Štefan sa vrátil. Poodpájal dosky z okien na dome. Dom bol prázdny vyše päť rokov po smrti Magdalény. Povedal, že pochodil celé Slovensko, že tu chce dožiť. O tebe sa pýtal, príde ťa asi navštíviť oznámila mama.
Štefan, Števko… bol jej detská láska. Ona ho milovala, on si ju nikdy nevšimol. V maturitnom ročníku urobila Emília riskantný krok utopila vedro v studni a bežala za Števkom prosiť, nech ho vyberie, inak dostane od mamy.
Števko zobral tyč a šiel. Pol hodinu sa babral pri zamrznutej studni, ale vedro vytiahol.
Myslíš, že povera zafunguje? zasmial sa na rozlúčku.
“Komu vedro vytiahneš, tomu budeš súdený,” tak sa to rozprávalo medzi dedinskými dievčatami.
Števko mal pravdu. Povera nezafungovala.
Odišiel do Bratislavy. Skončil vysokú, pracoval v mnohých mestách, precestoval Slovensko. Oženil sa aj rozviedol a teraz sa vrátil.
Emília po strednej išla na ekonomický odbor do Prešova, kúsok od rodnej dediny. A dodnes tam pracuje ako účtovníčka. Vydala sa. Narodila sa jediná dcéra Zuzana. Pred ôsmimi rokmi Emília ovdovela.
Štefan prišiel večer. Zmenený, šedivý, starší.
Ty si stále taká krasavica povedal, objal Emíliu.
Nuž, už si sa naučil klamať. Oboch nás už dávno presiahlo päťdesiatku, tiež som sa zmenila, zostarla, ako všetci presekla ho Emília.
Potom sedeli v altánku, popili trochu domácu slivovicu na privítanie a rozprávali, rozprávali
Štefan rozprával o svojich manželkách mal ich dve a s každou sa rozviedol v dobrom. Žiadnu nepoškodil. Každej nechal byt aj spoločný majetok.
Má dospelého syna z prvého manželstva. Syn je teraz s matkou v Nemecku. Manželka bola zo slovenských Nemcov, deportovaných po vojne na východ.
Druhá manželka podala sama rozvod, zamilovala sa do mladšieho. Štefan ju nenútil, deti nemali.
Štefan už má dôchodok zvláštny a predčasný za prácu v ťažkých podmienkach. Plánuje z miestnych mužov dať dokopy stavbársku partiu, stavať domy, chaty, kúpelne, opravy. Dopyt je, kapitál má.
Celý čas hovorím o sebe A ty, ako? Počul som, že si zostala sama pýtal sa Štefan.
Došlo na to Emília mu nečakane povedala všetko. Prišiel čas, potrebovala sa vypovedať, možno zaúčinkovala aj slivovica.
Nie som sama, Števko, mám veľkú rodinu. Ale žijem ako slúžka začala Emília.
Dcéra po škole nechcela študovať, rovno sa vydala. Priviedla si manžela k nám. Byt trojizbový, miesta dosť. Porodila vnučku Dášku.
A tak sa stalo, že všetka domáca práca je len moja svätá povinnosť. Dcéra má depresiu a malé dieťa.
Môj muž (bol to zlatý človek) ma šetril, pomáhal. Nikdy sa nesťažoval na zdravie, ale jedného rána sa už neprebudil. Bol to šok! Ale času na smútok nebolo.
Pracovala som a vláčila dom na krku. Výdavky stúpli. Zať zarába málo. Všetky svoje peniaze dávam do spoločného rozpočtu. Dúfala som, že vnučka vyrastie, dcéra ju dá do škôlky a pôjde pracovať, uľaví sa mi, ale Vnučke boli štyri, dcéra porodila ďalšiu vnučku Marienku.
Staršia už chodí do školy, mladšia má päť. Dcéra je doma.
Ráno pripravujem raňajky zaťovi a deťom, chystám Dášku do školy. Marienka ostáva doma s mamou. No, s mamou Hrá sa potichu, alebo pozerá rozprávky v televízii. Je pokojná, mama spí do poludnia.
Odprevadím Dášku do školy a idem do práce. Večer varím jedlo na ďalší deň, učím sa s vnučkami, periem, upratujem.
Skúšala som dcére vysvetliť, že už nie som mladá, mala by aj ona doma niečo robiť. Márne. Veľmi sa vraj s deťmi unaví.
Zaťovi všetko vyhovuje. Svokra pracuje, výdavkov je dosť, nemusí sa namáhať. Navyše zeleninu nosím z dediny.
Zať by mi pomohol aj v záhradke, ale auto nemáme. Naznačuje, že chce odo mňa peniaze na auto. Vedia, že mám úspory, ale bojím sa všetko vydať a zostať bez ničoho. Úspor na auto aj tak nemám dosť.
Som unavená. Viem, že som si to zavinila vychovala som lenivú a nesvedomitú dcéru. Chápem, ale neviem, ako sa dostať z toho kruhu
Hej, to je história Netráp sa, Emília. Niečo vymyslíme. Poďme domov, už svitá Štefan sa rozlúčil a odišiel.
V nedeľu večer ju odviezol do Prešova svojím autom. Emília sa tešila, koľko zásob si doviezla z dediny. Štefan pomohol vynosiť vrecia a tašky do bytu.
Keď odišiel, dcéra sa spýtala:
Kde si si toho starca nabrala?
Emília vysvetlila, že je to bývalý spolužiak, a pustila sa do triedenia zemiakov.
O dva týždne starý spolužiak prišiel okolo obeda, a začal vynášať veci, ktoré si Emília už zbalila. Zo svojej izby sa vyklopili rozospatí zať s dcérou.
Čo sa deje? Aká akcia? pýtali sa naraz.
Odchádzam od vás, vydávam sa. Sťahujem sa domov na dedinu, so Štefanom budem doživovať odpovedala im Emília.
Na staré kolená si sa zbláznila? Vydáva sa! Nevestina, ale bez miesta! A ty, nenormálna, navarila si obed? Tvoje vnučky budú hladné! zlostila sa dcéra.
Svoje vnučky, vlastné deti, budeš kŕmiť ty, aj svojho muža. Desiatky rokov som žila pre vás, teraz chcem žiť pre seba. Milá dcérka, budeš musieť trochu povzbudiť povedala Emília.
Zradkyňa, zakazujem ti vídať vnučky! kričala Zuzana.
Aj tak chvíľku s nimi neplánujem byť. Mám dosť práce. Navyše, za tie roky som ich videla viac než ty a Emília odišla.
V aute sa rozplakala.
Mala som ich vopred upozorniť, že odchádzam povedala Štefanovi.
Počula by si to isté, len dôkladnejšie. Bolo by ešte viac nelichotivých slov. Treba odísť rýchlo vyrástli príliš na tebe, inak by sa nič nezmenilo odpovedal Štefan.
Emília priniesla do Štefanovho domu útulnosť. On jej vybavil v dome teplú toaletu a sprchovací kút. Vodu síce stále dovážajú a lejú do veľkej nádrže, septik vyvážajú dvakrát za mesiac, ale to sú drobnosti.
Emíliu prijali v škole za školníčku. Súhlasila. Plat je menší, zato kľudnejší. Štefan so svojou partiou stavia. Práce je po celý rok. Sú celkom šťastní, žijú spolu pokojne.
O mesiac na víkend priviezol zať vnučky. Dáška rozprávala, že mama s otcom sa často hádajú. Otec uvarí polievku sám, viac nič nevie. Mama sa chystá pracovať, ale zatiaľ nevie kam.
Zať chcel nechať mladšiu vnučku na dedine, ale Emília nesúhlasila:
Pracujem, Štefan tiež. Deti majú byť doma s rodičmi. Počas víkendov môžu prísť, ale starajte sa o ne vy. Porodili ste ich pre seba, nie pre mňa.
Zať s dcérou sa urazili, ale o týždeň vnučky boli znovu u babky.
Len cez víkend vysvetlil zať, ostal na návšteve a tešil sa na svokrinu kuchyňu.
Taký je príbeh.
Jedni povedia, že matka bola príliš tvrdá k dcére.
Druhí, že to je spravodlivé.
Koľko ľudí, toľko názorovA keď raz Emília v nedeľu kráčala po záhrade so slivkovým džemom na chlebe, pozorovala škrekot vnučiek vo dvore a slnečné lúče hladili jej sivé vlasy, pocítila, že konečne žije tak, ako si vždy želala. V srdci mala pokoj. Už nepotrebovala nikoho presviedčať ani obhajovať svoje rozhodnutia. Všetky tie roky, ktoré strávila v službe rodiny, jej dali silu, aby dokázala povedať: dosť, stačilo.
Za plotom sa objavil Štefan, v rukách kytica pivoniek a úsmev, čo sa už neponáhľa nikam. Dnes vyprážam ryby, prídete na obed? zvolal.
Emília, obklopená smiechom detí a voňou záhrady, cítila nádej aj vďačnosť za každý nový deň. Vedela, že ešte môže byť užitočná ale už nie ako slúžka, ale ako žena, ktorá patrí sebe. Matka, babka, priateľka A raz, keď sa vnučky vrátili domov, bola Emília istá, že dokázala naučiť dcéru jednu dôležitú vec: láska znamená aj schopnosť oddeliť sa a žiť svoj vlastný život.
A tak, keď slnko zalievalo dom a záhradu poslednými lúčmi, zatiahla závesy, pustila rádio a tancovala s Štefanom, smiala sa, až sa dom vznášal radosťou. Starý dom už nebol prázdny bol plný života a nového začiatku.
Konečne, po všetkých tých rokoch, bola Emília doma.
