Obrovská medvedica zaklopala na dvere lesníka: starý muž ich otvoril, ani netušiac, prečo prišlo divé zviera a čo sa čoskoro stane
Roky žil na samote na kraji Malých Karpát. Kedysi to tu žilo ukričané nedeľné obedy, deti behali po dvore, na príjazde stáli dve Škodovky a z obývačky sa ozývali vtipy a smiech. Lenže tie časy sú už dávno preč. Žena mu umrela, syn Jaro odcestoval robiť ITčkára do Bratislavy a niekedy zabudol napísať aj raz za pol roka. Starý dom pri jazere v dedine Zálesie akoby zaspal.
Zvykol si na samotu ako na horúci čaj s rumom počas mrazivých večerov. Každé ráno vyšiel na malú verandu, pozrel do lesa, kde borievky kývali vo vetre a z komína sa ticho dymilo. Ku plotu sa občas zatúlala srnka, na dvore sem-tam prebehla mačka od susedy ale medvede? To sa tu ešte nepísalo.
Toto ráno ho zobudil podivný buchot ešte pred svitaním. Najskôr si myslel, že mu vetrisko tresklo haluzou o plechové dvere. Potom sa však ozvalo ďalšie, ťažké buchnutie, akoby niekto (alebo niečo) skúšalo odvahu jeho verandy.
Chytil huňatú bundu, pre istotu natiahol aj čižmy a opatrne pootvoril dvere. No skoro mu padla čapica.
Priamo na prahu sedela statná medvedica, väčšia než všetky tie z bratislavských bárok o tretej ráno. Z papule jej stúpal obláčik pary ako z vlaku. Čo bolo najdivnejšie v zuboch držala niečo malé a chlpaté.
Žiadne vrčanie, žiadne ukazovanie zubov. Medvedica sa naňho ticho pozerala očami, v ktorých bol skôr strach ako zlosť možno taký, aký poznáte, keď ráno hľadáte prázdnu kávu.
V dedine by každý zdrhol a schoval sa k babke do špajze. Aj on by mal tak urobiť, veď zdravý rozum ešte úplne nestratil.
Ale predsa niečo v tom pohľade ho nútilo zostať. Pristúpil o krok bližšie. Medvedica sklonila hlavu a položila ten svoj balíček do snehu.
Až v tej chvíli starý pán Gregor pochopil, prečo mu tak nečakane zazvonila.
Malé medvieďatko takmer nejavilo známky života. Gregor sa zohol a všimol si, že na labke má nasadenú tenkú drôtenú slučku pytliacku pascu, čo zlomila už nejeden lesnícky príbeh pri pálenke. Šmátralo sa, lapalo po dychu, chvejúce bolesti.
Opatrne rozstrihol slučku štikacím kliešťom a uvoľnil labku. Potom vzal ubohé medvieďa do náručia, poniesol ho do kuchyne, ku krbu, prikryl dekou, ktorú už aj moli nechceli, a začal malého pána trieť, až ho rozpálili hádam aj uši.
Medvedica celú dobu posedávala na verande, či už z vďačnosti, alebo nervozity z bieleho svetra, nevedno. No-nechala svojho synátora v rukách Gregora, nech ho opratí.
Po chvíli sa medvieďa pohlo, niekoľkokrát zamrkalo a otvorilo oči. V tej chvíli Gregor opäť nabral odvahu, zobral malé klbko na ruky a odniesol ho matke.
Medvedica sa priblížila, opatrne vzala mláďa za krk a nežne natiahla papuľu k Gregorovej ruke len tak, letmo, ako keď vám známa stará mama len pohladí líce, aby ste vedeli, že ďakuje.
Potom sa zobrala späť do lesa. Ráno po tejto návšteve Gregor vyrazil s kliešťami do húštiny a objavil ďalšie pytliacke pasce všetky s radosťou odstránil, urobil si z nich taký divný záhradný suvenír.
No odvtedy sa jeho dni zmenili. Každý deň chodieval do lesa, prst na klobúku, zdravil srnky aj veveričky a smial sa na vlastné bájky, presne tak, ako kedysi, keď bývala Zálesie plné smiechu.
