14.december 2025, pondelok
Dnes som sa opäť vybral k Centru doplnkového vzdelávania v Bratislave, akoby som hľadal priestor pre svoju dielňu. Rovnaká cesta cez dreviny, rovnaké vývesky Prenájom, ale už nepočítam výklady a neodhadujem, koľko ľudí sa prepadne dnu. Teraz si iba prepočítavam schody pred vchodom, aby som nemusel premýšľať, ako rýchlo mi minulý rok vypadla peňaženka a sebadôvera.
Mám štyridsaťosem rokov. V pasáku to znie slušne, v hlave mi to však pripomína, že som niekedy stlačil pauzu a zabudol ju odfúknuť. Opravy domácich spotrebičov som robil takmer desať rokov: najprv sám, potom s partnerom, nakoniec opäť sám, po tom čo som musel predať časť nástrojov, keď sa zvýšili nájmy a zákazníci začali trvať: Urobíš za 10, alebo ešte radšej zadarmo?. Nezlyhal som dramaticky, len som sa vyčerpal zvysvetľovania, prečo práca stojí peniaze. Jedného rána som už nevedel vstávať smyšlienkou, že prišiel ešte niekto, kto by sa usmial nad mnou, keď sa hádajú okaždý šroub.
Pri vchode ma privítala vrátnica s vretením a prísnym pohľadom.
K čomu ste prichádzate?
Ja na kroužok. Teda, budem viesť kroužok, povedal som, keď som si uvedomil, ako to znie, a trošku som sa zahanbil.
Pozrela sa na mňa, akoby som zablúdil.
Miestnosť trinásta. Po koridóri doprava, potom vľavo. Tam je náš priestor technika. Nerobte veľký hluk, hneď vedľa je spevácky sbor.
Koridor bol chladný, linoleum, ktoré prežilo niekoľko reform. Pod podpažím som nosil krabicu so zbieranými vecami: multiméter, sadu skrutkovačov, pár starých spájkovačov, šnúru cínu a plastový box srôznymi skrutkami. Celý tento balík sa mi zdál ako smiešny náklad pre niekoho, kto kedysi sníval o dielni sovysúvaním a dostatočným osvetlením.
Miestnosť trinásta bývala starou dielňou: stoly, skrinka nazámok, pri okne dlhý stolík, na ktorom ležali dva podložky na spájanie a jeden predĺžený kábel s uzlovaným koncom. Na stene visel plakát o bezpečnosti, jeho papier vybledol, ale nápis nerúbajte mokrými rukami bol stále čitateľný.
Prví tínedžeri nepríšli hneď. Vrozvrhu stálo: Oprava a montáž domácich spotrebičov, 1416 rokov, ale dvere otvárali najprv chlapci okolo dvanástich rokov, potom dievčatá s tvárou, akoby ich sem prinútili.
A tu naozaj opravujú? spýtal sa vysoký chlapec v čiernej bunda, s kapucňou na hlave.
Áno, ak niečo je rozbité, odpovedal som.
A keď nie je?
Potom budeme lámať a opravovať späť, povedal som a nečakal, že to tak povedia. Chlapec sa zamračil, ale zostal.
Následne prišiel chudý, tichý chlapec sbatohom, ktorý vyzeral ťažší ako on sám. Posadil sa pri okne a hneď vytiahol štvorcový zošit. Nepozdravil sa, nepozeral na mňa, len si korigoval pero.
Ako sa voláš? spýtal som.
Artúr, odpovedal po chvíli, akoby zvažoval, či vôbec má odpovedať.
Ďalší dvaja prišli pre družstvo a začali šepkať pri dverách. Jeden bol okrúhly s večným úsmevom, druhý mal slúchadlá, ktoré si nebral ani pri rozhovore.
Ja som Marek, povedal okrúhly. A toto je Slavko. On počuje, len tak.
Slavko zdvihol veľký palec, slúchadlá si ponechal.
Uvedomil som si, že moje staré návyky hovoriť rýchlo a istotne, ako sklientmi tu nefungujú. Nikto neprichádzal po službu, prišli, aby sa nenudili a aby videli, či dospelý nie je na rovnakej vlnovej dĺžke.
Položil som krabicu na stôl a otvoril ju.
Takto: kto má doma nejaký rozbitý spotrebič, ktorý sa nehanbí priniesť čajnik, sušič, magnetofón, reproduktor čokoľvek, čo nevyžaduje 230V priamu zásuvku prineste to. Budeme rozoberať, hľadať príčinu, a potom znovu zostavovať. Ak niečo spáli, rozoberieme, prečo to spálilo.
A ak dostaneme úder elektriny? spýtal sa Marek, očividne dúfaac nadsádzku.
Potom ja budem vinný, povedal som. Preto najprv sa naučíme, ako sa neúdery vyhnúť. Pracovať budeme sodpojenými zástrčkami. Je to nudné, ale žiť bez prstov je ešte horšie.
Prvé stretnutie takmer nič neopravilo. Ukazoval som, ako držať skrutkovač, ako neodtrhávať lišty, ako popisovať skrutky, aby po skončení zostali zbytočné. Tínedžeri poslúchali a rozptylovali sa. Artúr ticho kreslil v zošite obdĺžniky ako schémy. Slavko pozeral do telefónu, občas však zdvihol hlavu ku mojim rukám, akoby si zapamätával.
Spájkovač, ktorý centrum poskytol podle záznamu, bol mŕtvy. Zapojil som ho, čakal, dotkol sa jeho chladného tela.
Nehrieva, povedal Marek s pocitom uspokojenia, akoby ma prekabátil.
Tak opravíme spájkovač, pokojne som odpovedal. Videl som, ako Artúr mierne zdvihol hlavu.
Na druhú hodinu niekto priniesol elektrický čajník bez podstavca. Celý teliesko bolo v poriadku, tlačidlo cvakalo, ale nečal.
To je maminčin, povedal Marek a hneď doplnil: Takmer. Mama hovorila, že ak ho opravím, nebudeme kupovať nový.
Odstránil som spodnú krytku, ukázal kontaktovú skupinu.
Vidíte, tu je spálené. Kontakt bol zlý, prehrial sa. Potrebujeme očistiť a skontrolovať, či sa nezmenil.
Môžem to len premostiť? spýtal sa Slavko, tentoraz si zložil jedno slúchadlo.
Môžete, ale potom čajník bude fungovať len keď chce, povedal som. Je to ako
Zvážil som ako podnik, ale zastavil som sa.
Ako dvere bez zámku. Vyzerá zatvorené, ale kľúč má každý.
Spolu s Marek pracovali, Slavko držal lampičku na telefóne. Artúr sedel pri okne a ticho povedal:
Môže tam byť termistorová poistka. Ak je spálená, čistenie kontaktu nič nepomôže.
Pozrel som sa na neho.
Kde presne?
Artúr zobral pero, nakreslil v okrajoch malú schému a ukázal.
Zvyčajne pri ohrievači, v izolačnom materiale.
Hovoril pokojne, bez snahy zapôsobiť len tak, ako fakt.
Cítil som zvláštne uvoľnenie nebol som jediný, kto vie, čo robí.
Našli sme poistku, overili ju multimetrom, bola neporušená. Očistili sme kontakty, zostavili, zapojili cez predĺžený kábel. Čajník cvakol a zarezonoval.
Wow! rozžiaril sa Marek. Skutočne funguje.
Zatiaľ áno, povedal som. Ale doma ho nenechajte bez dozoru a matke povedzte, že sme čisty kontakty, nie čarodejníctvo.
Ale ona vždy poviem, že som nič neurobil, zamumlal Marek, už bez hnevu. Starostlivo odložil čajník do vrecka, akoby to bol trofej.
Tretia hodina priniesla sušič. Dievča menom Mária držala ho, akoby mohlo kŕmiť.
Smrdí a vypína sa, povedala. Mama chce, aby ho vyhodili, ale ja to nemôžem.
Rozobral som sušič, z vnútra vyletel prach a vlasy.
To je príčina zápachu, povedal som. Nie je to zlé zariadenie, ale život, ktorý v ňom zostal.
Mária sa zasmiala krátkym, opatrným smiechom.
Avypína sa?
Možno sa prehrieva. Aktivuje sa termálna ochrana. Trbá to vyčistiť, skontrolovať kefy a kontakt.
Slavko sa rozžiaril:
Umňa doma to isté. Otec ho lepil lepidlom, teraz cvaká.
Lepidlo? povedal som siróniou lepidlo môže naprávať väčšinu vecí, niekedy aj vzťahy.
Slavko ma hľadel, akoby zisťoval, či som naozaj vážny.
Sušič sme vyčistili, namazali ložisko kvapkou oleja a skontrolovali kábel. Mária povedala:
Unás doma je to rovnaké. Ak nečistíme, horí to.
Mierne som prikývol: Áno, lepšie včas.
Artúr v tých dňoch prišiel skôr. Sadol si pri okne a rozložil svoje schémy. Všimol som si, že má na rukách drobné škrabance, akoby doma tiež niečo rozoberal.
Kde si sa naučil? spýtal som sa ho, keď v jednom prípade opravil konektor na starom reproduktore.
Doma. Dedo mal rád rádio. Keď ho zomrel, rádio zostalo. Chcel som ho nepustiť len ležať, odpovedal Artúr.
Pochopil som tú túžbu aby niečo fungovalo, pretože inak sa okolo nás všetko rúca bez dôvodu.
O sebe som hovoril málo. Len spomenul, že kedysi som opravoval spotrebiče. Tínedžeri sa neptali, ale ja som čakal na otázku a bál som sa. Bál som sa počuť v ich hlasoch to, čo som sám cítil: nevydržal som.
Jedného dňa, keď sme opravovali magnetofón, ktorý priniesol Slavko, som stratil pokoj. Starý páskový prehrávač mal neústupnú tlačidlo Play. Rozobrali sme ho a pružina vyletela pod skriňou.
Super, povedal Marek s úškosťou. Ako vhrachových hrách, loot odletel.
Artúr vstal na kolená a išiel pod skriňu. Slavko si zložil druhé slúchadlo a spoločne hľadali pružinu. Cítil som hanbu nad svojím rozhorčením. Spomenul som si, ako som v dielni raz vybuchol na zákazníka, ktorý sa len pýtal. Odpustil som, ale zvyšok ostal.
Dobre, je to moja chyba, povedal som tiše. Mala som podkladať stôl, aby drobnosti neleteli.
V poriadku, aj my robíme chyby, odpovedal Marek vážne. My tiež niečo pokazíme.
Artúr vytiahol pružinu pomocou konca pravítka.
Našiel som ju, povedal a v svojej hlase som zaznel prvý raz hrdosť.
Zobral som pružinu, vložil do malej krabičky a povedal:
Je to dôležitá súčasť. Nie preto, že bez nej nefunguje, ale preto, že sme ju našli.
Slavko sa pousmial:
Filozof.
Nie, len skúsenosť, odvetil som.
O týždeň neskôr centrum oznámilo, že bude menšia výstava kroužkov pre rodičov a susedov. Nič veľkého: vsále budú stoly, deti ukážu, čím sa zaoberajú. Vedúca centra, žena s krátkou účesom a stále otvorenou zložkou, vstúpila do miestnosti trinástej.
Miroslav Kováč, aj Vy sa zúčastníte? Musíte niečo ukázať. Len žiadne nebezpečné experimenty, dobre?
Už nemáme nebezpečné, povedal som.
Videla som váš predlžovač, suchý odpoveď a odišla.
Pozrel som na predlžovač, ktorý naozaj vyzeral ako uzol zminulosti. Uvedomil som si, že výstava odhalí všetko: chudobný výbavu, fakt, že sa učíme na starých veciach, a že ešte neviem, ako byť pedagóg a nie len remeselník na objednávku.
Ukážeme opravené? spýtal sa Marek.
Áno, ale musia fungovať nielen unás na stole, ale i pred ľuďmi.
A ak nebudú?
Povieme úprimne, že sa nepodarilo. To je tiež časť práceKeď sme nakoniec zapli rozsvietenú výstavu, všetci sme si uvedomili, že najväčšou opravou je nájsť spoločný smer a pokračovať v učení spolu.
