Lukáš Novák kráča k mestskému kultúrnemu stredisku v centre Bratislavy, akoby hľadal priestor na svoju dielňu. Rovnaká cesta medzi dvorami, rovnaké vývesky Prenájom, len teraz si neskúma okná a neháda, koľko ľudí prídu na tok. Počítá schody pri vchode, aby nemyslel na to, ako mu minulý rok ľahko rozpadli peniaze aj sebavedomie.
Je mu štyridsaťosem. V občianskom preukaze to vyzerá seriózne, v hlave to však pripomína, akoby niekto stlačil pauzu a zabudol ju uvoľniť. Podnikanie s opravou domácich spotrebičov vedie takmer desať rokov: najprv sám, potom s partnerom, nakoniec sám a bez niektorých nástrojov, ktoré musel predať, keď sa nájom zdražil a zákazníci začali žiadať: Urob to za stovku alebo radšej zadarmo. Nefalšoval veľkolepú prehru len unavil sa vysvetľovať, prečo práca stojí peniaze, a jedného rána už nemohol vstávať s myšlienkou, že opäť bude usmievať ľudí, čo šofrujú cenu za každú šróbku.
V recepcii ho privíta ostražná chodbová s pletením a prísnym pohľadom.
Pre koho ste? spýta sa.
Ja na kroužok. Myslím, viesť kroužok, poďakuje si a trochu sa zamotá.
Pozrie na neho, akoby videla niekoho, kto otvoril nesprávne dvere.
Kancelária trinásť. Chodba vpravo, potom vľavo. Tam je elektrika. Nesťažujte sa príliš, pri nás je aj spevácke oddelenie.
Chodba je chladná, s linoleumom, ktoré pamätá viacero reforiem. Lukáš nosí pod podpaží krabicu s tým, čo sa mu podarilo vyzbierať doma: multimetr, sadu skrutkovačov, pár starých spájkoviek, cievku cínu a plastovú nádobu s skrutkami. Ten balík pôsobí komicky pre človeka, ktorý kedysi sníval o dielni s odsávacím systémom a kvalitným osvetlením.
Kancelária trinásť bola kedysi pracovňou v technickej učebni: stoly, skrinka s kľúčom, pri okne dlhý pracovný stôl s dvoma podložkami na spájkovanie a jedným zamotaným rozbočovačom. Na stene visí starý plagát bezpečnosti, ktorý už bledol, ale slová nedotýkať sa mokrou rukou sú stále čitateľné.
Prví tínedžeri neprichádzajú hneď. V rozvrhu je napísané: Oprava a montáž domácich spotrebičov, 1416 rokov, ale za dverami sa objavujú chlapci okolo dvanástich a dievčatá s výrazom, akoby ich sem niekto prinútil.
A tu naozaj opravujete? spýta sa vysoký chlap v čiernej bunda, s kapucňou na hlave.
Áno, ak máme čo opravovať, odpovedá Lukáš. A ak nie?
Tak budeme lámať a opravovať späť, hovorí a nechá sa na to prekvapiť. Chlapík sa usmeje a zostane.
Potom príde štíhly, tichý chlapec s batohom, ktorý vyzerá ťažšie než on sám. Posadí sa pri okne a hneď vytiahne škrabku s mriežkovanými listami. Nepozdraví sa, ani nepozerá na Lukáša, len si pripevňuje pero.
Ako sa voláš? pýta sa Lukáš.
Matej, odpovie pomaly, akoby zvažoval, či vôbec má odpovedať.
Ďalší dvaja prichádzajú na spoločnosť a šepkajú pri dverách. Jeden okrúhly, so stálej úsmevom, druhý s slúchadlami, ktoré neodoberá ani keď hovorí.
Ja som Ján, hovorí okrúhly. A toto je Peter. Počuje normálne, len tak.
Peter zdvihne palec, slúchadlá si nechá na ušiach.
Lukáš uvedomí, že jeho staré zvyky hovoriť rýchlo a sebaisto, ako s klientmi tu nefungujú. Nikto sem neprišiel pre službu. Prišiel skontrolovať, či nebude nuda a či starší nebudú tváriť, že sú v jednej vlne.
Položí krabicu na stôl a otvorí ju.
Takto: kto má doma rozbitý spotrebič, ktorý mu nie je ľúto priniesť varnú konvicu, fén, magnetofón, reproduktory, čokoľvek pod 230voltovým zásuvkou prineste. Budeme rozoberať, hľadať príčinu, a skladáme späť. Ak niečo spáli, zistíme prečo.
A ak to dá elektrický šok? spýta sa Ján s nádejou na dramatický efekt.
Potom budem ja vinný, odpovedá Lukáš. Preto najprv učíme, ako sa nešokovať. Pracovať budeme s odpojenými zásuvkami. Je to nudné, ale pravej rúk to nie je horšie.
Na prvej hodine takmer nič neopravia. Lukáš ukazuje, ako držať skrutkovač, ako neťahať kolíky, ako označovať skrutky, aby po neskôr nezostali zbytočné. Dospievajúci len občas počúvajú, inokedy sa rozptýlia. Matej ticho kreslí do zošita obdĺžniky, podobajúce sa na schémy. Peter pozerá do telefónu, občas sa pozrie na Lukášove ruky, akoby si zapamätával.
Spájkovačka, ktorú im centrum poskytlo, je mŕtva. Lukáš ju zapojí, počká, dotkne sa a zostane studená.
Nehrie sa, poznamená Ján s uspokojením, akoby zachytil dospelého pri klamstve.
Tak poďme opraviť spájkovačku, hovorí pokojne Lukáš.
Na druhej hodine niekto prináša elektrický kanvicu bez podstavca. Telo je neporušené, tlačidlo cvaká, ale nezapne sa.
To je mamiinin, hovorí Ján a pridá: Takmer. Povie mi, že ak to opravím, nový nekúpi.
Lukáš odstráni spodnú krytku a ukáže kontaktovú skupinu.
Vidíte, tu je spálený kontakt. Je zle, pretože sa prehrial. Musíme ho očistiť a skontrolovať, či nie je uvoľnený.
Môžeme to len prepojiť? spýta sa Peter po tom, čo si zvolí jedno slúchadlo.
Môžeme, ale kanvica potom bude zapínať sama, keď bude chcieť. Je to ako
Odstane, potom doplní: Ako dvere bez zámku. Vyzerá zatvorená, ale kedykoľvek môže niekto vstúpiť.
Spolu s Jánom rozoberajú, Peter drží svietidlo telefónu, Matej sedí pri okne a ticho hovorí:
Môže tam byť termálny poistník. Ak je spálený, čistenie kontaktu nepomôže.
Lukáš sa pozerá na neho.
Kde presne?
Matej vezme pero, nakreslí na okraji malú schému a ukáže.
Zvyčajne pri ohrievači, v termoizolácii.
Hovorí pokojne, bez snahy zapôsobiť. Lukáš cíti zvláštne uvoľnenie nie je sám, kto vie, čo robí.
Nájdu poistník, pomocou multimetra overia, že je v poriadku. Očistia kontakty, poskladajú, zapoja cez rozbočovač. Kanvica cvakne a začne bublat.
Wow! usmeje sa Ján široko. Skutočne funguje.
Zatiaľ, hovorí Lukáš. Ale doma ju nenechaj bez dozoru a povedz mame, že sme čistili kontakty, nie že sme použili čarovanie.
Aj tak mi mama povie, že som nič neurobil, zamumlia Ján, ale už bez hnevu. Opatrne vloží kanvicu do vrecka, akoby to bol trofej.
Na tretej hodine prinášajú fén. Dievča menom Zora ho drží tak, akoby sa ho mohlo kousnúť.
Smrdí a vypína sa, hovorí. Mamka hovorí, že ho má vyhodiť, ale ja ho nemôžem. Bol dobrý.
Lukáš rozoberie fén, z vnútra vyletia prach a vlasy.
To je dôvod, prečo smrdí, hovorí. Nie je to zlý fén, je to život.
Zora sa zasmiala, smiech bol krátky a opatrný.
A vypína sa?
Možno sa prehrieva. Termoochrana zasahuje. Musíme čistiť kefy a skontrolovať kontakt.
Peter sa rozprúdi:
Mám rovnaký doma. Otec ho lepil lepidlom, teraz praská.
Lepidlo? odpovie Lukáš s iróniou. Lepidlo spojí veľa vecí. Niekedy aj vzťahy.
Peter sa na neho pozerá, akoby zisťoval, či neberie všetko príliš vážne.
Fén po čistení namazú olejom a skontrolujú kábel. Zora v tom momente hovorí:
U nás doma je to rovnaké. Keď to nečistíme, potom horí.
Lukáš prikývne, akoby nepočul metaforu.
V tých dňoch Matej prichádza skôr. Sadí sa pri okne a rozkladá na stole svoje schémy. Lukáš si všimne, že Matejove ruky majú drobné škrabance, akoby doma tiež rozoberal niečo.
Kde si sa naučil? spýta sa Lukáš raz, keď Matej bez požiada opravil konektor na starej reproduktore.
Doma. Dedo mal starý rozhlas. Po tom, čo zomrel, zostal s ním. Nechcel som, aby len tak ležal, odpovedá Matej.
Lukáš prikývne. Rozumie tomu túžbe, aby veci fungovali, lebo inak sa okolo nás rozpadá príliš veľa vecí bez dôvodu.
Sám o svojom podnikaní nehovorí. Povie len, že kedysi som opravoval spotrebiče. Dospievajúci sa nepýtajú na detaily, ale Lukáš si všimne, že čakala otázka a bála sa jej. Bála sa počuť v ich hlasoch to, čo počul u seba: nepodarilo sa.
Jedného dňa, keď sa snažia opraviť magnetofón, ktorý priniesol Peter, Lukáš stratí trpezlivosť. Magnetofón je starý, páskový, s ťažkým tlačidlom play. Rozoberú ho a jedna pružina vystrelí pod skriňu.
Super, hovorí Lukáš so znechutením. Bez nej sa nedá zostaviť.
Peter pískne:
Je to ako v hre. Lút vyletel.
Matej stoí na kolenách, hľadá pružinu pod skriňou. Peter si vyberie druhé slúchadlo a spolu, takmer nemiaci, hľadajú kus. Lukáš cíti hanbu za svoj výbuch. Spomína, ako v dielni raz vybuchol na zákazníka, ktorý len chcel požiadať. Potom sa ospravedlnil, ale zvyšok ostal.
Dobre, hovorí tiše. Bola to moja chyba. Mal som zakryť stôl textíliou, aby malé časti neleteli.
To je v poriadku, odpovedá Ján vážne. My tiež robíme chyby.
Matej vytrhne pružinu z pod šatky a hovorí:
Našiel som ju, a v hlase má hrdosť.
Lukáš ju dá do malej krabičky a hovorí:
To je dôležitá časť. Nie preto, že bez nej nepracuje, ale preto, že sme ju našli.
Peter sa usmeje:
Filozof.
Nie, odpovedá Lukáš. Len skúsenosť.
O dva týždne centrum oznamuje malý jarmok kroužkov pre rodičov a susedov. Nič veľké: v hale postavia stoly, deti ukážu, čím sa zaoberajú. Vedúca centra, žena s krátkym účesom a večnou zložkou, vstúpi do kancelárie trinásť.
Lukáš Novak, aj vy sa chcete zúčastniť? Musíte niečo ukázať, ale bez nebezpečných experimentov, dobre?
U nás nie sú žiadne nebezpečné, odpovedá.
Videla som váš rozbočovač, hovorí sucho a odchádza.
Lukáš pozoruje rozbočovač, ktorý skutočne vyzerá ako uzol z minulosti. Uvedomí si, že na jarmoku bude vidno všetko: chudobu výbavy, fakt, že učia na starých veciach, a to, že ešte nevedí, ako byť pedagóg a nie len remeselník na objednávku.
Ukážeme opravené? spýta sa Ján.
Áno, ale musí to fungovať nielen u nás na stole, ale aj pred ľuďmi, odpovie Lukáš.
A ak to nefunguje? spýta sa Zora.
Povieme pravdu, že sa nepodarilo. To je tiež časť procesu, hovorí.
Matej sa pozerá na schému, ktorú prilepil na kartón.
Môžem ju odobrať? spýta sa. Doma ju poviem na stene.
Zober, hovorí Lukáš. Len opatrne.
Ráno po príprave zostanú v kancelárii po hodine. V chodbách už zhasli časť svetla, upratovačka umýva podlahu, a vôňa čistiaceho prostriedku sa mieša s prachom z ich pracoviska. Lukáš rozloží na stole kartón, fixky, pásku. Ján prináša starý rám, aby to vyzeralo pekne. Peter prinesie malú reproduktoru, ktorú nedávno oživili, a pustí tichú hudKeď posledná nota doznie, všetci si uvedomia, že opravovať nie je len technika, ale aj dôvera.
