Dnes som znova premýšľala o všetkom…
“Zuzana, vezmi si toho chlapca preč! Môjho úbohého Vendelína vyvádza z miery!” rozhorčene syčela Alica Pavlovná, ukazujúc na zvlaseného psa, ktorý ležal v kresle. “Povedala som jasne – okamžite si zober toho čertíka!”
Zuzana, bledá ako stena, odviedla malého Janka nabok a pošepkala: “Prepáč, zajačik.”
Z izby vyšiel Ján starší, unavene si masiac spánky:
“Čo sa zase deje? Krikom mi nedáte pracovať!”
“Ach, pracovať mu prekážame!” ironicky sa urazila matka. “Môj Vendelín má predsa len posledné dni a vy tu s krikom a plienkami! Dosť! Bydlite si sami! Veď nechcete byť na mojej krku naveky?”
“Mami, prečo hneď tak? Veď ti pomáhame! Zuzka upratuje, potraviny kupujeme…”
“A je mi to jedno! Ja som si svoje odžila, zariadte si vlastný život! Balte sa. Dávam vám tri dni!”
Ján sa zlosťou pozrel na starého psa a mlčky odišiel. Zuzka pristúpila k postieľkam, kde spali jej polročné dvojčatá, sadla si a nerozplakala sa.
“Odídeme dnes,” povedal manžel, objímajúc ju.
“Kam, Jano? Nemáme peniaze, ani byt…”
“Mišo mi nechal kľúče, odišiel na služobku. Postojíme tam, nájdem si prácu. Zvládneme to, Zuzka, sľubujem.”
Len prikyvla a začala baliť. Na rozlúčku Alica Pavlovná ani nevyšla – len z kuchyne zakričala:
“Odchádzate? No tak šťastnú cestu!”
Ale osud im pripravil inú cestu. Do taxíka, ktorý ich viezol k priateľovi, nabúralo osobné auto naplno. Ján a deti zahynuli okamžite. Zuzka prežila, no skončila v ťažkom stave na jednotke intenzívnej starostlivosti.
Ležala v kóme takmer dva mesiace. Až jedného chmúrneho dňa sa jej zatrasli riasy, oči sa mierne otvorili. Prvá, koho videla, bola Alica Pavlovná.
“Zuzanka, moje slniečko! Bohu žehnaj, prebrala si sa…” búchala perami do jej dlane.
“A… vy kto ste?” slabučko šepkala Zuzka.
“Mama…” zalhala svokra, len tak-tak zvládajúc triasť sa.
Alica Pavlovná zamlčala tragédiu. Lekárovi povedala, že Zuzka stratila pamäť, a poprosila ho, aby nič nehovoril. “Ešte nie je čas,” rozhodla sa. Veci Jána a detí vyhodila, fotky schovala do škatuľky na vrch skrine. Chcela všetko vrátiť späť. Aspoň niečo napraviť.
Zuzku prepustili. Doma sa pomaly zotavovala. Jediným človekom, pri ktorom sa cítila v bezpečí, bol masér Šimon. S ním sa cítila pokojne, len jemu sa úprimne usmiala. Ale Alici Pavlovnej… neverila, cítiLen čo Alica Pavlovná zatvorila oči naveky, Zuzka našla v jej nočnom stolíku zložený lístok so slzami pokory: „Prepáč, bola som príliš slabá, aby som ťa zachránila.“.
