V mojom rode vždy panoval kult synov. Žili sme na Slovensku a z nejakého dôvodu boli dievčatá menej cenené. Aj mňa tak vychovali. Mala som mladšieho brata a sestru a všímala som si, ako odlišne sa k nám rodičia správali.
Keď sa narodila moja sestra, otec bol veľmi nešťastný. Hoci na ultrazvuku povedali, že to bude dievča, až do poslednej chvíle dúfal, že lekári sa mýlili. Až v pôrodnici sa presvedčil, že má opäť dcéru. No keď otehotnela mama s bratom, otec sa zmenil. Príbuzní gratulovali s obzvláštnou srdečnosťou. Všetci sa tešili.
„Dievča je len dievča. Vydá sa a odíde. Ale syn je pokračovanie rodu!“ opakoval otec.
Výchova bola tiež odlišná. Bratovi neprikazovali domáce práce, nehubovali ho za zlé známky či nezbednosti. Nemôžem povedať, že by sa k nám so sestrou správali zle, ale rozdiel bol viditeľný. Brata doslova nosili na rukách.
Rozhodla som sa, že vo všetkých rodinách uprednostňujú chlapcov. S týmto presvedčením som sa vydala. S manželom sme žili v súlade, dôverovali sme si. Keď povedal, že chce syna, neprekvapilo ma to – bolo to pre mňu prirodzené. Keď som otehotnela, snívala som o chlapcovi. Ale lekár na ultrazvuku mi povedal, že čakáme dievčatko. Vnútri ma prepadla úzkosť. Ako to povedať manželovi? Myslela som si, že sa nahnevá, zbalí si veci a odíde.
Nechápem, prečo ma také myšlienky napadali, veď moji rodičia sa po narodení mojej sestry nerozíšli. Ale bolo mi do plaču. Kvôli stresu ma hospitalizovali s rizikom potratu. Manžel vtedy nebol v meste, ale hneď prišiel.
Ešte nevedel výsledky ultrazvuku a ja som nevedela, ako mu to povedať, keď toľko chcel syna. Nepýtal sa na pohlavie dieťaťa, len sa zaujímal o moje zdravie, sľuboval, že prinesie niečo dobré, žiadal ma, aby som sa nebála.
Po jeho odchode som dlho plakala. Prišla sestrička, aby ma upokojila. Zverila som sa jej so svojím strachom. Neviem, ako ma cez slzy pochopila. Povedala mi, že mám myslieť na dieťa, nie na manžela.
„Viete, koľko mužov je na svete? Nájdete si iného! Hlavné je donosiť dcéru, nervozita jej škodí. A dieťa sa môže narodiť nešťastné!“ povedala sestrička.
Ráno stretla môjho manžela a začala mu vyčítať. Netušila, že ešte nevie, či čakáme syna, alebo dcéru. Vstúpil do izby s vytŕženými očami a spýtal sa, odkiaľ mám také nezmysly. Priznala som sa. Pozrel na mňa, akoby som bola blázon. Povedal, že je mu jedno, či sa narodí chlapec, alebo dievča, a poprosil ma, aby som si nič nevymýšľala.
Snažila som sa upokojiť, no stále som si myslela, že to len hovoril pre moje upokojenie a v skutočnosti je nešťastný. Ale keď som porodila naše dievčatko a uvidel som výraz jeho tváre, slzy v očiach, uvedomila som si, že je naozaj šťastný. Teraz sa už len smejem, aké boli moje obavy. Dobre, že nám sestrička otvorila oči, inak by som sa pred pôrodom dočista roznervovala.
