Ó, synček prišiel zasmiala sa Evžénia.
Milan si potrúbil čapicu pri dverách: Čaute, mami! Ja, ehm zaváhal, nie som sám. a popchne dopredu chudinkého chlapčeka so skleníčkami na nosoch a batohom na chrbte.
Ó, Bohu milý, priniesol si vnúča! To je Vasiľ alebo Janko? Bez okuliarov ho nepoznám.
Milan si sadol na stoličku, ktorá sa v snovej izbe rozplynula.
Tak ho nasaď. To je Vasil, môj nelegitímny. Pamätáš, keď sme s Ľubomírou rok od seba odišli? Vtedy som sa zoznámil s Vladimírom a tak sa zrodil. Zapísal som si ho na seba povzdychol sa.
Evžénia ho popichne: Prečo o dieťati hovoríš tak? On ešte nepozná tvoju nezvyčajnú minulost. Vasiľ, choď radšej do sály a pozeraj televíziu, kým ja a tvoj otec vyriešime veci.
Chlapec mlčel, vyšiel do izby, kde steny spievali. Evžénia sa ticho spýta: A Zdenka o ňom vie? Ona neľúbila manželovu dcéru, bola hádavá a rozprávajúca.
Milan zachváti záchvat: Čo, mami? Keby to zistila, už by sa plížila nahá po dome. A ja ho sám od základov postavil.
Evžénia povzdychne: Prečo som ti taký podivný? Nie si muž, len škrupina. Život pod podpatkom Zdenky celú dobu. Ako si vôbec vznikol na strane syna, zázrak! Prečo mi ho prinášaš? Zdenka to zistí a nebude mať šťastie.
Milan, roztrpčený, začne vysvetľovať: Vladimír, taká hadica, sa chystala vydávať. S novým chlapíkom sa vypravila na juh na mesiac, predstav si! Zavolala mi: vezmi syna kamkoľvek, domov. Ja som sa zbláznil, moja žena nás vyhodí. A ona, ak nepojde pekne, pošle sa zle. Prinášam tvojej Zdenke rodný list a zvládni, čo vieš. To je koniec pre mňa. Vladimír sa mi takmer neodpustila, šesť mesiacov so mnou nehovorila. Rozhodol som sa, nech mu ostane mesiac u teba, potom ho vezmem späť povedal, no oči nezdvihol k matke.
Evžénia prikývne: Taký bol v detstve, a taký zostal. Či urobí čo len, pomôž mi, mami. No kam ho poslať. Nechaj chlapčeka. Lenže on nie je z našej krvi pozastaví sa. Je naozaj tvoj?
Milan máva rukou: Môj, neveríš? Vladimír nie je cukor, ale babka je verná.
Stíchli. Evžénia vstane: Prečo ešte sedím? Dajte mu aspoň jedlo z cesty.
Milan vstane: Odpusť, mami, odchádzam. Zdenka doma čaká. A tak som povedal, že idem po náhradné diely do mesta. Nakŕm Vasiľa, a ja idem.
Evžénia objala svojho nezvyčajného syna a šepkla: Buď s Bohom, krvinka moja.
Vasiľ jedol rýchlo, oči neodtrhnuté od taniere.
Ešte niečo? spýtala sa so súcitem Evžénia, keď videla, ako rýchlo všetko prehltol.
Nie, ďakujem povstal z miesta za stolom.
Choď von, prejdi sa, ja medzitým pripravím večeru. A čo máš v batohu? spýta sa.
Veci bručal.
Evžénia prikývla: Budeš ich prať sám, alebo mi pomôžeš?
Po prvýkrát pozeral na ňu s úzkosťou v očiach: Neviem. Moja mama vždy prala.
Evžénia zdvihla ľahký batôžik: Choď, ja to preplať a prepláchnem, čo je špinavé.
Vysišiel a ona prehľadávala jednoduché oblečenie: dva tričká, legíny a pár spodnáčok.
Nie je to veľa namrkla, ani teplú blúzu nepoložila. Zjavne to je ešte tá mama. A tak, namáčajúc bielizeň v mise, pustila sa do čerešňového koláča.
Z ulice zaznel krik. Evžénia vybehla, nezmyla si ruky od múky.
Čo sa stalo?
Vasiľ zakričal a držal sa za nohu: Husa ma zakúzla. Bol to bolesť, slzy tiekli po tvári.
Prečo si sa k nim priblížil? Pasú sa tam vonku, a ty si v dvoch? spýtala sa, pozerajúc na červenú škvrnu na nohe.
Chcel som len pozrieť, škrípalo Vasiľa.
Prečo si ich nikdy predtým nevidel? prekvapila ho.
Viděl som, ale nepribližoval som sa zamumlal.
Dobre, poďme domov, namazám ťa mastou vzala ho za ruku.
Po večeri ho položila na pohovku a dlho nemohla zaspať. Čo je to za život? Nikdy by neposlala svojho Kolku na cudzú babku. Mama je asi ešte viac čarovná. Dieťa je pri boku, nohavice drahšie. A potom zaslechla tiché vzdychanie. Ako chlapec plače. Priniesla sa tiše k nemu: Čo je, synku? Neľúbiš ma? Počkaj, mesiac prejde a mama ťa zase vezme.
Vasiľ sa zdvihol a šepol: Nevezme. Počul som, ako mama s tvojím bratom Vítom hovorili, že keď prídu, pošlú ma do nejakého internátu. Budú ma brať len na prázdniny. A ja nechcem, doma u mamy bolo dobre. Kým ten brat Vít nepríde. A brat Kámo nie je pre mňa, ani ma neoslovuje menom. Vy, stará, ste dobrá, ale ja vám tiež nepatri.
Evžénine srdce sa zatiezňovalo. Objala jeho chudé telo.
Nepláč, Vasiľko. Nedovolím ti ublížiť. Chceš, aby som hovorila s tvojou mamou a ty ostaneš u mňa? Máme tu dobrú školu a učiteľov. Budeme chodiť po huby a bobule. Dojeme našu kravu. Si taký slabý, ale od dvojitého mlieka získaš silu. Neveríš? Zajtra ťa zoznamím s Pavlom. Je dobrý chlapík, silný ako koláčik. Chceš?
Vasiľ ho objal za krk: Chcem. A ty ma nebudeš podvádzať?
Evžénia ho láskavo pobozkla na čelo: Samozrejme, že nie.
Roky plynuli. Valentína občas prichádzala, nosila dary, ale rýchlo odchádzala, lebo Vít ju tlačil z auta. Milan sa zjavoval, no zriedkavo. Zdenka počula o Vasiľovi a obviňovala nieho, ale aj Evžéniu, lebo podľa nej netreba vnúčatá, radšej nejaké iné príslušenstvo. Evžénia to nebrala na srdce. Z chudého chlapčeka vyrástol pravý silák. A dnes ráno, keď pripravila najobľúbenejšie jedlá pre vnúča, neustále pozerala z okna. Zrazu v domu vstúpil mladý vojak a tiše zavolal: Babička, som tu, kde si?
Evžénia vybehla z miestnosti a obopla ho krk: Vasiľ, môj milý vnúčik!
Ideme na matku? spýtala sa. On odložil vidličku a prekvapene sa spýtal: Ktorú? Tú, ktorá ma raz roky prinášala hračky? Nie, neodídem. Moja mama je ty, a to sa neštrieka, a pokojne si sadol k jedlu.
Evžénia si v tajnosti utrhla slzu, aká radosť, že má takého vnúča. Úľava a podpora na staroby. Krvinka jej, milá
Ó, synček, to je radosť – vyjadrila svoj šťastný pocit Evdokija.
