Mária Kollárová býva na okraji zabudnutého slovenského mestečka Veľká Ves. Jej starý domček má ošúchané žalúzie, divoko zarastajúcu záhradu a tichú náladu, ktorá sa v ňom ozýva. Keď jej manžel zomrel a deti sa nasťahovali do Bratislavy, jej dni plynnú monotónne čaj, šitie, pestovanie ruží a večerné rozhlasové relácie.
Jedného júlského dňa, keď sa nad horami ťahajú šedé mraky a listy padajú ako spálené listy z pošty, spatí za plotom temný tieň. Je to pes vyčerpane štíhly, špinavý, s viditeľnými rebrami a očami, v ktorých sa čítá ľudská úzkosť. Nešteká, nečuchá len sa pozerá.
Mária mu podá chladnú vodu a kúsok údeniny. Pes opatrne pristúpi, všetko zjedia a odbehne. Nasledujúci deň sa vráti. A potom znova a znova.
Pomenovala ho Barón, hoci viac pripomína tuláka než šľachetníka. Deň po dni si pes zvykne na ňu otriasa chvostom, otriasa sa o jej ruku a dokonca ju sprevádza až k studni.
Jednej noci počuje hlasný štek. Vybehne von do dvora Barón bláznivo krúži okolo stodoly. Keď sa priblíži, zachytí šum. Niekto je tam. Vezme baterku, otvorí dvere a takmer omdlie. Vnútri stojí chlapec. Špinavý, úbohý, s rozstrapatenou bundou a vystrašenými očami.
Prosím, nebijte ma šepká.
Ukáže sa, že je to chlapec, ktorý ušiel z detského domova po tom, ako ho zneužíval učiteľ. Barón ho našiel v lese, nakŕtil ho tým, čo našiel, zahreje svojím telom a priviedol k žene, ktorú považoval za dobrotivú.
Mária nečaká chlapca skryje. Keď príde polícia (susedia privolali kvôli štekotu a svetlu), neodovzdá ho okamžite. Po rozhovore s jediným policajtom v okrese zistí, že ho hľadajú už dlho a učiteľa už prepustili. Chlapca odvezú do novej adoptívnej rodiny, ale pred odchodom mu pošepká:
Teraz ste moja stará mama Môžem vám písať?
Barón zostane. Už viac nie je bez pána stal sa pravým pánom dvora.
Odvtedy má Mária opäť rodinu psa, listy od vnuka každý týždeň a ten pocit, že život, podobne ako psí chvost, sa môže nečakane obrátiť a priniesť šťastie.
