Dnes som mal zvláštnu noc. Neviem, ako to majú iné osamelé ženy, ale ku mne sa vždy nejaká potvora prikradie. Včera neskoro večer, napríklad, ležím na posteli, vzdychám. Načítal som si noviny, nažral sa hovädzej polievky, trpím zo všetkých síl, proste klasika.
Zrazu počujem, že za skriniou niekto ticho vyje. Tenký, úpenlivý hlas.
„Šteniatka? Alebo čo?“ pomyslel som. „V Bratislave písali, že je epidémia škripcov. Či už sa dostali aj do Žiliny? Asi sú unavení.“
Po desiatich minútach „škriepky“ prestali vyť a začali niečím šúchať po podlahe.
„Až vstanem, dostaneš po papuli,“ klamal som.
Po miske hovädzej polievky sa mi nechcelo ani hýbať. Keby som si mal v noci odskočiť, musel by som sa dovaliť.
„Nedávaj mi po hlave,“ slušne poprosili „škriepky“.
„Hovoriace,“ pomyslel som si cez polievku. „Takže nie škriepky. Asi sa sused zbláznil. Ale kto sa teraz nezbláznil? Ok, ja nie. Ja ani nemám z čoho, ale iní ľudia trpia.“
Potom „škriepky“ prestali šúchať a v polomraku ku mne začal niečo dlhé a chlpaté prichádzať. Zrak mám slabý, tak som mžoural a snažil som sa zistiť tri veci: či polievka nebola dokonalé hypnotikum a už spím, či to sú tri uši alebo tri rohy, a odkiaľ sa v našej chodbe vzal taký vysoký človek, ktorého nepoznám. Všetkých vysokých si zapisujem do zošitíka, mám kolekciu.
„Ján Kováč?“ pokúsil som sa identifikovať neznámeho.
„Zima,“ odpovedala veža a narazila čelom do lustra. „Auuu!“
„Tak kto si?“
„Dedo Pichot,“ zachichotal sa dlhán, natiahol ku mne čierne laby a zasyčal: „Uuuuuu!“
„Ja si na Halloween tiež natieram nechty čiernou. To máš gel alebo svoje?“
„Svoje,“ urazil sa dlhán.
„Asi nepríjemné s takými pazúrmi vŕtať sa v nose.“
„Nerozumiem! Ty sa nebojíš?!“
Priblížil ku mne svoju strašidelnú tvár a ukázalo sa, že má tri uši. Dve po stranách a jedno čudné na spánku, skôr ako veľkú hrču.
„Musím do týždňa odovzdať knihu a mám napísané len tri strany. Ešte hypotéka a rozvod. Som dospelý muž, prepáč. Môžeš ma strašiť, čo chceš.“
„Naši vravia, že si sa ani v piatich rokoch nezdrkol. Raz si jedného trafil hrncom. Dodnes má hlavu nakrivo.“
„Tak načo si prišiel?“
„Je tu príjemne.“
„To kvôli polievke. Chceš?“
„Dám si.“
„Tak si skoč, ja nevstanem.“
Strašidelný hosť sa prehnal ako čierny tieň do kuchyne, vrátil sa s čajom (nalial ho do mojej obľúbenej šálky!), hovädzou polievkou a chlebíčkami. A v papuľi mal jablko. Ako ja, len s hustejšimi vlasmi.
„Dávaš?“ podal mi tanier.
„Čo?“
„Pýtam sa, či chceš. Ponúkaj sa, nabral som dosť.“
„Rád, ale už sa mi nezmestí.“
„A vyzeráš ako pohodlný muž, ako krajta s okuliarmi.“
„Vďaka za kompliment. Poď sem.“
Posunul som sa a chvíľu sme spolu len tak ležali. Bolo fajn. Noc, mlaskanie, vôňa polievky. Čo viac treba na upokojenie mysle a tela?
„Skús sa pozrieť k susede na tretie poschodie? Je staršia, veľa nepotrebuje.“
„Bol som u nej včera. Hodila po mňa stoličkou.“
„Aha, preto tá hrča.“
„Jasné.“
A ešte pol hodinky sme ležali, každý smútili po svojom.
Asi by som sa k nim pripojil. Pekné musí byť, túlať sa po cudzích bytoch a hltat zadarmo polievku. Len treba niečo pevné na hlavu. Napríklad hrnček.
**Poučenie:** Niekedy strašidlá len chcú spoločnosť a polievku. A stolička je univerzálna odpoveď na nečakaných návštevníkov.
