Celý život Peter sníval o synovi. Dokonca mu vymyslel meno – Timotej. Ale osud to zariadil inak a v rodine rástli tri dcéry.
Manželka Mária sa netrápila:
– Veď pozri, aké máme krásavice! – opakovala.
Peter sa s úsmevom prikyvoval. Svoje šikovné dievčatá miloval nadovšetko. Občas ho však pohrýzla závisť, keď videl suseda, ako so synmi kope loptu.
– No neblbni, Peťo! Tvoja Mila chodí na karate. Bije sa lepšie ako hociktorý chlapec, – hovorieval kamarát.
Peter sa smial. Mila mala desať rokov a naozaj bola bojovné dievča. Jej sestry – sedemročné dvojičky Soňa a Dáša – tiež neboli žiadne ostýchavé.
Ale sen o synovi ho stále neopúšťal…
Jeho dcéry mali zas svoj sen – domáce zvieratko.
– Ani náhodou. Ja nevydržím v dome večne štekajúcu potvoru, – odbíjal Peter prosby o psa.
– Mačka zničí všetky tapety. Škrečky smrdia. Papagáj je príliš hlučný, – odmietal každý ďalší nápad.
Dievčatá sa mračili a dokonca aj urazili.
– Veď u Mišky a Zuzky žijú dvaja psi! A nič sa nedeje! – ticho reptala Mila, ale otec bol neoblomný.
– Niečo vymyslíme, – utešovala všetkých Soňa, ktorá sa nikdy nevzdávala.
Blížili sa Petrove narodeniny. Dievčatá sedeli v Milinej izbe a dohadovali sa, čo otcovi darovať.
– Termosku? Holiacu súpravu?
– To nie! To je príliš obyčajné!
– Tak si vymysli sama, keď si taká múdra! My nakreslíme pohľadnicu! Do sviatku ostali dva dni!
– No to je teda škôlka, najmladšia trieda! Darček má byť prekvapivý a nezabudnuteľný! To hovorí mama.
Diskutovali už pol hodiny a hrozilo, že sa to zvrhne na bitku, keď zrazu zazvonil telefón:
– Mila, vy ste nezabudli vyniesť smeti? – spýtala sa mama.
– Jasné… nezabudli. Všetko sme vyniesli. A už ideš domov? – bez mihnutia oka klamala Mila. Keď sa uistila, že mama ešte dlho nepríde, rýchlo sa začala chystať.
– Ideme s tebou! – pridali sa dvojičky.
– Čo, so smetiskom pôjdeme všetky tri? – zamračila sa Mila.
O pár minút však celá partia stála pred vchodom.
– Počujete? Akoby tam, pri smetiaku, – šeptom povedala Dáša.
Dievčatá stíchli a prikývli. Keď prišli bližšie, zistili, že z kontajnerov sa ozýva žalostné mňaukanie.
– To predsa nemohli mačku strčiť do smetí? – neisto povedala Mila.
Soňa len pokrčila plecami a začala energicky vyhadzovať vrecia, ktorými bol kontajner preplnený.
Sestry sa s grimasou pustili do pomoci. Akoby mačka počula, že pomoc je blízko, vydala zúfalý krik.
– Dúfam, že sa na nás nevyštverie. A prečo ešte nevyliezla? Zasekla sa? – lapala po dychu Mila, keď sa prevaľovala cez okraj smetiaka.
Z druhej strany operovali Soňa a Dáša.
O pár minút prišla odpoveď:
– Dospelí sú úplne šialení. To muselo niekoho napadnúť – zabaliť mačku do igelitky a vyhodiť! – rozhorčovala sa Mila, rozväzujúc šuchotavé plastové vrece, v ktorom sedel vystrašený ryšavý kocúr.
– Aký je krásny a milý! Ako mohli takého chudáka vyhodiť? – vzdychla Dáša.
Mačka sa okamžite pritúlila k dievčaťu a triasla sa od strachu.
– Čo to tu vyvádzate, malé banditky? Celé smeti ste vyhádzali na cestu! Ja sa požalujem vašim rodičom! Neviem, akú zábavu ste si našli, keď otec a matka nie sú doma! – kričala cez celý dvor starká Valika.
Hádať sa s hrozivou pani bolo zbytočné. Rýchlo sa blížila k dievčatám napriek svojmu vysokému veku.
– Bežíme! – zavelila Mila.
Sestry sa vrhli k vchodu. Za nimi sa ozývali hrozivé výkriky starkej Valiky.
– Fíha, asi sme to ustáli, – vydýchla Soňa, zabuchnúc dvere.
– Ešte sa požaluje. Uvidíte. Pamätáte, ako sme rozbili okno na chodbe? Hneď bola pri tom a večer to otcovi nahlásila, – uškrnula sa Mila, spomínajúc na ich výčiny.
Peter sa medzitým vracal domov z práce. Mal výbornú náladu. Čakali ho voľné dni a narodeniny. Od detstva miloval tento sviatok a tešil sa, že ho strávi v kruhu rodiny.
Zrazu sa vedľa neho zjavila cigánka:
– Nečakaný darček ťa čaká, milý! Budeš sa tešiť, budeš sa smiať! – rýchlo povedala, dotkla sa jeho ruky a hneď odišla.
„Čudné dnešné veštkyne. Kedysi si pýtali pozlatiť ruku,“ uškrnul sa Peter a neprikladajúc slovám cigánky žiadnu váhu, ponáhľal sa domov.
Doma medzitým prebiehala živá diskusia:
– A čo bude dariť mama? Dozvedeli ste sa? – spýtala sa Mila sestier, ale tie len pokrčili plecami.
– Pýtala som sa, ale mama povedala, že je to prekvapenie. Všetko sa dozvieme, keď príde čas, – odpovedala Soňa.
A to bolo zvláštne. Mama sa totiž na otcov sviatok vždy pripravovala s nimi.
– Videla som, ako do darčekovej obálky niečo vkladala. Možno poukaz do kúpeľov? Pamätáte, ako snívali o spoločnom oddychu? – zamyslene povedala Dáša.
– Možné. Ale náš prekvapenie nebude o nič horšie. A zostane v pamäti naveky a otec ho vôbec nečaká, – zachichotala sa Mila.
– Hlavne nech ho neobjaví skôr, – priložila si prst na pery Soňa.
Vtom zazvonil zvonček a dievčatá sa rozbehli otvoriť. Vo dverách stáli rodičia.
– Čo ste dnes aké tiché? No, hneď sa priznajte, čo ste vyparatili, – povedala Mária, pozorne si prezrúc dcéry.
Ale sestry ubezpečili, že je všetko v poriadku.
– Dokonca sme vyniesli smeti! – pridala Mila.
– Tak to je dobre. A prečo je v kúpeľni taká mláka? – spýtala sa matka, blížiac sa k umývadlu.
Dievčatá si vymenili pohľady.
– Prepáč, mamička, chcela som si vypratať tričko. Trochu som ho zašpinila, – sklopila oči Dáša.
– Ani deň bez dobrodružstva! – zasmial sa Peter. Mal výbornú náladu.
Dievčatá rýchlo odišli do izieb a bez dlhého prehovárania išli spať.
– Rastie partia… Pozri, aké sú dnes poslušné. Asi mi chystajú prekvapenie, – usmial sa Peter, bozkávajúc manželku.
– Skôr to vyzerá ako ticho pred búrkou, – pochybovačne povedala Mária. Príliš dobre poznala svoje dcéry.
Už ležali v posteli, keď sa z Milingj izby ozval nejaký hluk.
– Zdalo sa mi, že niekto mňauká, – zamumlal cez spánok Peter.
Keď vošli do detskej, Mila sedela so Soňou:
– Mal som zlý sen, ale už je všetko v poriadku. Po spím s Milou, dobre? – ticho povedala Soňa.
– Samozrejme, zlatko. Naozaj nepotrebujete pomoc? – spýtala sa Mária.
Sestry prikývli a zvyšok noci prebehol pokojne.
V predvečer narodenín Peter spával zle. Snívali sa mu nočné mory o ryšavej cigánke. Mňaukala a pozerala na neho žiarivými zelenými očami.
Konečne otvoril oči a strhol sa. Priamo na jeho hrudi sedela ryšavá potvora a vŕtala do neho pohľad!
– Mňau, – pozdravil monštrum Petra.
– Áááá, – vytrhol sa mu výkrik.
Mária hneď vyskočila a snažila sa pochopiť, čo sa deje.
– Čo? Čo to je? – konečne vykoktal oslávenec, pozerajúc na ryšavého kocúra, ktorý sa mu už snažil ulehnúť k nohám.
Mária nechápavo žmurkala.
– Jéj, ocko! Ty si už videl náš prekvapenie! – snažiac sa hovoriť čo najveselšie, vošla do izby Mila.
Za ňou sa priplietli dvojičky:
– Všetko najlepšie, ockov! Rozhodli sme sa ti dať nezabudnuteľný darček. Spoznaj Bruška. Je veľmi dobrý, pokojný a vychovaný kocúr.
Mimochodom, žije u nás už dva dni a vy ste si to ani nevšimli. Všetky gauče sú celé a tapety tiež, – preberali sa Dáša a Soňa.
Mária sa rozosmiala, keď videla, ako Peter lapá po dychu.
– Hlavne sa neboj, oco. Mama ti teraz daruje poukaz do kúpeľov a vy si pekne oddýchnete ďaleko od nás. My sa tu postaráme samy, – vyprskla Mila.
– Aké kúpele? Počkajte, dievčatá, – Mária prekvapene pozrela na dcéry.
– Ale tvoj darček v obálke nie je výlet na oddych? Ja som to videla, – prišla sestre na pomoc Dáša.
Mária nervózne zasmiala.
– Zdá sa, že v tomto dome sa nedá nič utajiť, – povedala konečne.
– Ale čo mám teraz robiť s touto šelmou? – bezradne sa spýtal Peter, pozorujúc, ako kocúr ticho pradie pri jeho nohách.
– Vieš, ocko, stalo sa to náhodou. Vyšli sme na dvor a našli mačku vo vreci… v smetnom kontajneri. Potom sa objavila starká Valika. Tak kričala. No, sám vieš, ako ona to vie… – začala Mila.
– My sme sa zľakli a bežali, čo nám sily stačili domov, – autoritatívne dodala Soňa.
– Všetko sa akosi samo stalo a mačka skončila u nás doma. Ale predsa ju nezahodíme znova do smetí? My sme ju aj umyli a upratali. Je veľmi pokojná a trpezlivá, – so slzami v očiach povedala Dáša.
Peter si povzdychol. V hlave mu zrazu naskočili slová cigánky o nečakanom darčeku.
– To teda… Darček ako sa patrí, – potichu povedal, obzerajúc celú čestnú spoločnosť.
– Milý, možno majú dievčatá pravdu. Toho kocúra je naozaj ľúto. Koľko si musel prežiť. A vyzerá veľmi pokojne a milo, – prišla dcéram na pomoc matka.
Peter si povzdychol, premýšľajúc nad situáciou.
– A bude nám chytať myši! Som si istá! – vyložila železný argument Soňa.
– Ale u nás nikdy neboli myši, – smutne sa rozhliadol Peter.
– Všeličo sa môže stať, počula som v poslednom čase nejaké škrípanie za stenou, – podporila sestru Dáša.
– Dobre, banditky. Uvidíme, ako sa budete správať ďalej. A samozrejme, aj správanie Bruška, – zasmial sa Peter.
– A prečo Bruško? – rozhodla sa spýtať Mária.
– Keby ste počuli, ako smiešne pradie, keď ho hladíte po bruchu, – usmiali sa dievčatá.
– A predsa, čo bolo v tej obálke? – rozhodla sa spýtať Dáša.
Mária sa mierne zapýrila. Potom priniesla manželovi malú škatuľku, v ktorej ležala obálka.
– To nie je možné! – vzrušene povedal muž, pozerajúc na obsah obálky.
Nedokázal zadržať slzy…
*****
– No, braček je síce super, ale myslím si, že naše Bruško urobilo na ocka tiež nezabudnuteľný dojem, – šeptala večer Dáša sestre, ležiac v posteli.
– Naše Bruško je skutočný zradca. Dva dni spal s nami, a dnes sa presťahoval k rodičom, – zamračila sa Soňa.
– No nekecaj. Je to predsa otcov kocúr, – zachichotala sa Dáša.
Peter ležal šťastný v posteli a počúval pradenie Bruška.
– Aký upokojujúci zvuk. A prečo sme si nezaobstarali mačku skôr? Nerozumiem, – zašepkal, pritúliac si manželku.
– Užívaj si ticho a pokoj, čoskoro tu nebude do spať, – zasmiala sa Mária.
– Vieš, ani sa mi neverí, že budeme mať syna! Ďakujem, milá, to je ten najlepší darček! – usmial sa Peter a zažmúril oči od šťastia.
A tak Peter pochopil, že niekedy to, čo si želáme, príde v úplne inej podobe, a že pravé šťastie tkvie v láske, ktorú si navzájom dávame.
