Vedel si ešte, aké súčasné udalosti? Chvíľu počkával, kým sa spomienky usadili. V jeho malej ordinácii v Bratislave to bolo ticho, akoby čas zamrzol.
„Koľko máte rokov?“ chirurg Ján Stanislavovič Horváth uprel pohľad na krásnu tvár Zuzany.
Ona zamrkala, usmiala sa a odvrátila zrak, potom sa mu pevne pozrela do očí. Koľkokrát už videl takéto ženské triky? Kedykoľvek sa opýtal na vek, ženy si zrazu uvedomili, že pred nimi stojí atraktívny muž. Zuzana nebola výnimka.
„A koľko by ste mi tipovali?“ zahrala si na hravosť.
On však ostal vážny.
„Dvadsaťdeväť,“ bez mrknutia oka zahovorila.
Prečo sa ženy tak boja hranice tridsiatky?
„O desať rokov viac, aby sme boli presní,“ odvetil Horváth, zľahčujúc situáciu aspoň tým, že uberal dva roky.
„Nedá sa vás oklamať, doktor,“ priznala Zuzana, oceniac jeho takt.
„Prečo by ste to vôbec skúšali? Som lekár, nie váš nápadník. Váš vek potrebujem vedieť z úplne iného dôvodu. Keby ste naozaj mali dvadsaťdeväť, asi by ste neprišli. Vyzeráte výborne na svoj vek. Mnohé ženy by vám závideli.“
„Ste hrozný človek. Vidíte nás ako na RTG,“ zaliehla do koketnosti.
„To je moja práca. A skúsenosť.“
„Vašej manželke sa darí. Rozumiete ženám.“
Horváth takmer povedal, že ženatý nie je, ale rozmyslel si to.
„Tak prečo ste prišli? Vyzeráte skvele a plastika zatiaľ nie je nutná.“
Z jej očí sa zablesklo.
„A za akú cenu si to udržujem, chcete vedieť? Áno, mám bohatého muža. Mám prístup k najmodernejším kozmetickým procedúram, ktoré, mimochodom, stoja majetok. Ale som unavená z hodín v posilňovni, z ležania na stole kozmetičky s maskami a zázračnými prípravkami. Nežijem, len sa snažím zastaviť čas. Som unavená.“
„Nechajte čas plynuť. Vo veku sú výhody. Netreba sa tváriť mladšie, než naozaj ste.“ Horváth sa na ňu jemne usmial.
„Vám sa ľahko hovorí. Vy ste muž. Vy nemusíte bojovať s vekom, ráno počítať vrásky, kalórie a sedieť na diétach. A kto nás do toho tlačí?“
„A kto?“ pobavene pokýval.
Zuzana sa mu páčila. Bola úprimná, krásna, živá.
„Vy, muži. Áno, vy. Cítite sa istejší, keď máte po boku mladú a krásnu ženu. A čo ste starší, tým mladšie si vyberáte.“ Pohol sa jej úsmev, no v očiach zostal smútok.
„Som z malého mesta. Mama pracovala na držbe, rovnako ako otec. Keď závod zatvorili, ošetrovala v nemocnici, otec išiel do kotolne. V našom meste nebolo prácu. Otec pil, samozrejme. Nenávidela som ten život. Od detstva som snívala o úteku do Bratislavy, o herectve.“ Jej oči sa zahmlili spomienkami.
Horváth rozumel. Sám prišiel z malého mesta.
„Na konzervatórium ma nevzali. Ale našla som prácu. V stánku na trhu.“ Videla, ako ťažko sa jej to hovorí. „Nebudem rozprávať, ako som prežila. Mala som šťastie. Jedna žena ma všimla. Dokonca som ju podviedla pri vážení. Pozvala ma do módneho salónu. Tam som stretla svojho budúceho muža. Bola som mladá, zúfalá…“
Horváth neprerušoval.
„Tak sa do mňa zaľúbil, že ma požiadal o ruku. Súhlasila som. Nevadilo mi, že je starší. Vytiahla som si šťastný los. MalAle život je irónia – nakoniec stratila všetko, dokonca aj seba, keď jej srdce prestalo biť pod rukami tých, ktorí mali byť jej záchrancami.
